18. decembra 2019

Ešte na margo neomylnosti kanonizácií

Karol Dučák

Úsilie o spochybňovanie neomylnosti kanonizácií už dlhšiu dobu rezonuje v istých kruhoch Katolíckej cirkvi, ale aj mimo nej. Paradoxne, kým v minulosti spochybňovali neomylnosť kanonizácií skôr nečlenovia Katolíckej cirkvi, v súčasnosti vedú prím v tomto úsilí niektorí ultrakonzervatívni katolíci, ktorí sa v úsilí potopiť pokoncilovú cirkev nezastavia vskutku pred ničím. Ja sám som tejto problematike venoval článok, ktorý bol nedávno v PriestorNete uverejnený (Spochybňovanie neomylnosti kanonizácií je útokom na Kristovu Cirkev).
Problematika neomylnosti kanonizácií je však komplikovaná a na svoje detailné spracovanie si vyžaduje rozsiahlejšiu štúdiu. V relatívne krátkom článku v novinách či časopise sotva možno detailne vystihnúť všetky nuansy tejto problematiky. Toto konštatovanie sa týka aj môjho predchádzajúceho článku, preto sa mi žiada doplniť k uvedenej problematike zopár poznámok.

Ako už bolo v mojom predchádzajúcom článku uvedené, skutočným motívom spochybňovania neomylnosti kanonizácií je predovšetkým snaha vyvolať pochybnosti o procesoch svätorečenia pokoncilových pápežov, najmä Pavla VI. a Jána Pavla II. Kritici preto s horúčkovitou usilovnosťou hľadajú čo najviac negatívnych stránok v živote týchto pápežov, aby ich mohli vykresliť v čo najtemnejšom svetle a tým zaútočiť aj na Druhý vatikánsky koncil, ktorý je s týmito pápežmi úzko zviazaný. Účel svätí prostriedky – to je ich zásada, ale aj pracovná metóda. Samotná problematika neomylnosti kanonizácií je v tomto kontexte podružná. Dokonca ani taký velikán novodobej Katolíckej cirkvi ako pápež Ján Pavol II. neostal ušetrený v tomto bezohľadnom špinení do vlastného hniezda.
A pritom riešenie zdanlivej dilemy je také geniálne, aké je jednoduché. Najgeniálnejšie veci sú totiž tie najjednoduchšie. Stačí vychádzať z tézy, že medzi svätými nie je rovnostárstvo. Doslova, že neexistujú dvaja svätci, ktorí sú rovnako svätí. Rovnostárstvo totiž nie je ani v pekle, ani v očistci, ani v nebi, ani medzi anjelmi, ani medzi svätcami Katolíckej cirkvi.
Ja sám poukazujem na absenciu rovnostárstva v pekle vo svojom článku List z pekla, v ktorom zatratená duša hovorí okrem iného aj toto: „Ani v pekle totiž nie je rovnostárstvo. Nie všetky duše tu trpia rovnako. Čím zlomyseľnejšie a tvrdohlavejšie niekto na zemi hrešil, tým viac tu trpí. Kto hrešil zo zloby, z nenávisti k Bohu, trpí intenzívnejšie ako slaboch, čo nemal dosť síl vzoprieť sa náruživostiam. Zatratení katolíci trpia viac ako príslušníci iných náboženstiev. Dostali a aj zneužili viac milostí a svetla ako tí druhí. Kto viac vedel a dostal od Boha, no nevyužil to, trpí viac, ako ten, čo vedel a dostal menej.“
Avšak tak ako v pekle nie je rovnostárstvo a niektoré duše trpia viac, iné menej, takisto nie je rovnostárstvo ani v očistci. V roku 1998 bola vydavateľstvom SLOVO v Košiciach vydaná útla publikácia Hlas z druhého sveta. Publikácia je venovaná v prevažnej miere sestre Marie de la Croix (1840–1917), teda sestre Márii od Kríža, ktorá dňa 15. 5. 1861 zložila večné sľuby v augustiniánskom kláštore vo Valognes. V roku 1884 bola v tomto kláštore zvolená za asistentku a o rok neskôr za Matku prefektku, ktorou bola až do zrušenia kláštora v roku 1904. Dostala tú veľkú milosť od Pána Boha, že sa mohla v rokoch 1874 až 1890 rozprávať s nebohou rehoľnou sestrou Marie-Gabrielle, ktorá zomrela v roku 1871 vo veku 36 rokov. Sestra Marie-Gabrielle bola mladou rehoľníčkou, ktorá brala svoje kláštorné povinnosti na ľahkú váhu a spôsobila kláštoru aj svojej predstavenej, ktorou bola práve Marie de la Croix, nemalé ťažkosti. Mária od Kríža počas týchto rozhovorov počula hlas nebohej sestry Marie-Gabrielle, ale nikdy ju nevidela. Rozhovory trvali niekoľko rokov a Marie de la Croix ich neskôr spracovala v rukopise, ktorý bol zverejnený a s úctou sa o ňom vyjadrovali aj mnohé cirkevné osobnosti.
Nebohá spolusestra povedala sestre Marie de la Croix okrem iného aj toto:
„Chcela som tým povedať, že existujú rôzne druhy očisty. Veľkým očistcom nazývame miesto, kde sa nachádzajú duše veľmi zaťažené vinami... Môžem Vám povedať, že existujú rôzne stupne očistca, pretože som nimi prešla. Aj veľký očistec má niekoľko stupňov. Najhorším miestom je dočasné peklo, kde sa nachádzajú hriešnici, ktorí vo svojom živote spáchali veľké zločiny a v tomto stave ich prekvapila smrť, takže nemali čas svoje zlé skutky oľutovať. Tieto duše boli zachránené akoby zázrakom, často skrze modlitby rodičov alebo iných osôb. Veľa ráz sa už nestihli vyspovedať, lebo ich znenazdajky zastihla náhla smrť, ale Boh, nekonečne milosrdný, dal im v okamihu smrti milosť potrebnej ľútosti, a to pre jeden či dva dobré skutky v ich živote... Sú tu ďalej duše, ktoré síce nespáchali veľké zločiny, ale boli voči Bohu ľahostajné“ (Croix s. r. de la, M.: Hlas z druhého sveta. Košice: SLOVO, 1998. ISBN 80-85291-55-X, s. 15–16).
V zmysle slov nebohej má teda očistec pomerne zložitú vnútornú štruktúru viacerých stupňov, v ktorých nie je rovnaká miera utrpenia. Najťažšiemu utrpeniu sú vystavené duše vo veľkom očistci, predovšetkým v takzvanom dočasnom pekle. Jestvuje však aj malý očistec a očistec túžobného očakávania, o ktorých nebohá sestra Marie-Gabrielle povedala okrem iného:
„V malom očistci sa nachádzajú duše, ktoré zomrú s ľahkými hriechmi a vo svojom živote za ne nezadosťučinili. Ďalej sú tu duše, ktorým síce ťažké hriechy boli odpustené, ale Božej spravodlivosti nedali za ne zadosťučinenie. I v tomto očistci sú rôzne stupne, a to podľa zásluh jednotlivých duší. Očistec zasvätených osôb alebo tých, ktorí dostali bohatšie milosti ako iní, je dlhší a bolestnejší ako ľudí obyčajných. Napokon existuje aj očistec túžobného očakávania“ (Croix s. r. de la, M.: Hlas z druhého sveta. Košice: SLOVO, 1998. ISBN 80-85291-55-X, s. 17).
Rovnostárstvo však podľa slov nebohej Marie-Gabrielle nie je ani v nebi, pretože ani tam nie sú všetky duše rovnako blažené, ale „čím viac duša na zemi milovala Boha, tým k vyššej dokonalosti sa vznáša, tým viac miluje a je milovaná v nebi“ (Croix s. r. de la, M.: Hlas z druhého sveta. Košice: SLOVO, 1998. ISBN 80-85291-55-X, s. 24).
Takisto ani medzi anjelmi nie je rovnosť. Ako uvádza Dancák vo svojom diele, „rôzne biblické mená naznačujú odstupňovanie a poriadok medzi anjelmi. Na základe Svätého písma bolo možné prijať, že sú určité rozdiely medzi anjelmi v dokonalosti ich bytia (Kol 1, 16; Ef 1, 21). Na základe biblických pomenovaní teológovia od Pseudo-Dionýza rozlišujú tri hierarchie anjelov a v každej z nich sú tri chóry alebo rady anjelov“ (Dancák, F.: Angelológia. Zjavené učenie o anjeloch. Prešov: PETRA, 2005. ISBN 80-89007-66-X. Dostupné na internete: zoe.sk.pdf, s. 9)
Svätý Michal archanjel patrí k serafínom a je prvým a najvyšším anjelom v nebi. Svojou krásou a mocou prevyšuje všetkých ostatných anjelov. Je prítomný nielen pri osobnom súde každého človeka. Po smrti ho vidia „všetky duše. Je nielen svedkom pri vynesení rozsudku, ale je aj výkonným anjelom Božej spravodlivosti tým, že odnáša dušu na miesto očisty a keď duša zadosťučinila za svoje poklesky, potom ju sprevádza do večnej blaženosti... Keď duša opúšťa očistec a odchádza do neba, zakaždým velebí a oslavuje Boha. Na tejto sláve sa zúčastňuje aj svätý Michal archanjel. Pre neho je cťou privádzať duše do neba, kde potom celú večnosť oslavujú milosrdenstvo Božie“ (Croix s. r. de la, M.: Hlas z druhého sveta. Košice: SLOVO, 1998. ISBN 80-85291-55-X, s. 24–25).
Z uvedeného vyplýva, že medzi anjelmi v nebi je hierarchia, v ktorej má každý anjel svoje presne vymedzené miesto. Nie je tam rovnostárstvo a podobne nie je rovnostárstvo ani v zbore svätcov.
Otázku neomylnosti kanonizácií možno teda vyriešiť jednoducho. Stačí vychádzať z tézy, že medzi svätými v nebi nie je rovnostárstvo. Každý človek sa môže stať svätý a nemusí byť na tej istej úrovni ako najznámejší svätci Katolíckej cirkvi! Veď všetci sme povolaní k svätosti, ako to vyplýva z Prvého listu svätého Petra: „Ako poslušné deti neprispôsobujte sa takým žiadostiam, ako keď ste boli v nevedomosti, ale ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: ‘Buďte svätí, lebo ja som svätý’“ (1 Pt 1, 14–16). Lotor z kríža, svätý Dismas, sa stal svätcom doslova v posledných chvíľach života. Na to nikdy nezabúdajme!
Je potrebné zrieknuť sa farizejstva a svätuškárstva tých, ktorí si o sebe namýšľajú, že sú už na zemi svätejší ako svätci v nebi. Zaslepenosť fanatikov s klapkami na očiach ohrozuje celistvosť Katolíckej cirkvi, a to je dielo diabla, ktorému nemiestne horliví puritáni spomedzi ultrakonzervatívnych katolíkov účinne pomáhajú.
Súčasná Katolícka cirkev sa zaiste borí s vážnymi problémami, pretože ju tvoria omylní ľudia. Ak by boli v Cirkvi len anjeli, zrejme by nepoznala ťažkosti a problémy. Lenže žiaden človek nie je dokonalý. Dokonca ani pápeži nie sú bez chýb a omylov. Ich neomylnosť sa vzťahuje len na prípady, keď hovoria ex cathedra. Ako ľudia sa však môžu mýliť a aj sa neraz mýlia. Ide však o to, kto a najmä ako kritizuje pápeža. 
Keď svätý Peter, prvý pápež, v Antiochii zakolísal, apoštol Pavol ho prísne napomenul (Gal 2, 14). Vždy však uznával autoritu Kéfasa (Gal 1, 18; 2, 7–9). Nikdy nerozbíjal jednotu mladej Cirkvi. Nikdy nevyzýval veriacich k odporu proti pápežovi a nevytváral v Cirkvi opozičné spoločenstvo veriacich katolíkov, namierené proti hlave Cirkvi. Naopak, s nasadením vlastného života sa usiloval o jednotu, pretože vedel, že v opačnom prípade je všetko zbytočné. Problémy Cirkvi sa nikdy neriešia mimo pápeža!
Teda ak svätý apoštol Pavol napomenul prvého pápeža, svätého Petra, mal na to oprávnenie. Bol priamo Ježišom Kristom povolaný stať sa najväčším misionárom rodiacej sa Cirkvi. Ak dnes napríklad biskup Schneider alebo kardinál Burke kultivovaným, úctivým spôsobom kritizujú niektoré výroky a počiny pápeža Františka, majú na to oprávnenie ako vysokí hodnostári Katolíckej cirkvi. Ak však kdejaký katolík nekultivovaným, neúctivým spôsobom útočí na pápeža, nekoná dobre. Okrem toho: biskup Schneider či kardinál Burke kritizujú len a len tie výroky a činy pápeža, ktoré považujú za ohrozenie učenia Katolíckej cirkvi. Nikdy nespochybňujú legitimitu pápeža a nehľadajú za každú cenu zámienky, ako ho znemožniť.
Spochybňovanie neomylnosti kanonizácií nie je služba Katolíckej cirkvi, ale služba diablovi, ktorý ťaží najviac práve zo zasievania sváru a rozkolov vnútri Kristovej Cirkvi. Preto by si mal každý kritik vopred veľmi dobre zvážiť dôsledky svojho počínania.

Karol Dučák
::
Rozhovor s autorom:

4 komentáre:

  1. Osobne si myslím, že autorom navrhované riešenie, resp. vysvetlenie neodpovedá na spochybňovanie kanonizácií – ide o dve rozdielne veci. Jednoznačne však súhlasím s požiadavkou zachovania a budovania jednoty – jednoty v pravde. Súčasnému svetu vo všeobecnosti chýba pokora a trpezlivosť, chýba zrejme aj niektorým cirkevným aktivistom. Prospelo by nám teda viac rozvahy a obozretnosti, aby sme postupovali radšej pomalšie, uvážlivo... Chcem tým povedať, že ani kanonizačné procesy by sa nemali neprimerane urýchľovať.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný18.12.19

    Sv. Anežka česká žila v 13. storočí a kanonizovaná bolo v roku 1989, Košíckí mučeníci v 16- a 17. a svätorečení boli v 21. To sú len príklady z najbližšieho okolia. Možno by bolo vhodnejšie nechať uplynúť čas aby sa nerobilo rýchlo a kvapne na úkor kvality. Skutoční svätí sa nestratia ani v čudnom svete súčasnosti. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák18.12.19

    Isteže má Ján M. aj Ľudovít - tak ako každý iný - právo na názor. Môj postoj je však opačný. V záujme pochopenia môjho snaženia by som chcel usmerniť pozornosť čitateľov iným smerom. Položme si otázku: je pre nás, katolíkov, dobré mať v nebi čo najviac svätcov? Zaiste každý dobrý katolík odpovie na túto otázku kladne. Veď svätí sa za nás prihovárajú v nebi u Pána Boha a pomáhajú nám na ceste k spáse. Ostatne, aj ja sám mám v nebi mne pokrvne blízku bytosť. Moju vnučku, dcérku môjho syna a jeho manželky, ktorá sa dožila na tomto svete len jedného dňa. Zomrela na druhý deň po svojom narodení. Je vlastne svätá, aj keď nebola oficiálne Katolíckou cirkvou kanonizovaná. Je však v nebi, čistučká ako anjelik. Za jediný deň svojho života nestihla zhrešiť a dedičného hriechu ju zbavil krst. Paradoxne, aj keď ja budem mať o mesiac (18. januára 2020) 67 rokov (pravda, ak dožijem), už teraz môžem prosiť svoju drobnučkú vnučku, aby sa za mňa prihovárala u Pána Boha. Aká je to veľká podpora! Nuž, nebojme sa návalov svätcov v Katolíckej cirkvi! Čím viac ich bude, tým lepšie pre nás všetkých! Zdá sa, že práve takto uvažoval geniálny pápež, svätý Ján Pavol II., keď v roku 1983 zjednodušil kanonizačné procesy.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Karol Dučák19.12.19

    Ľudovít uvádza prípady kanonizácií, ku ktorým došlo niekoľko storočí po smrti svätca. Sú však aj opačné prípady, prípady veľmi krátkych procesov svätorečenia. Už svätý Dismas, ktorého spomínam v článku, sa stal svätým bezprostredne po svojej smrti. Kanonizácia sv. Františka z Assisi bola z procedurálneho hľadiska jedna z naj¬rýchlejších, ktorá sa kedy pod vedením Rímskej kúrie uskutočnila. Od jeho smrti 3. októbra 1226 až po publicatio Gregorom IX. 16. júla 1228 neuplynuli ani dva roky a samotný proces trval len niekoľko mesiacov. Sv. Anton Paduánsky bol kanonizovaný takisto necelé dva roky po smrti.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.