O rýdzej poézii

ANTIKVARIÁT

Henri Bremond: Modlitba a poézia

T. Sv. Martin, Matica slovenská, 1943

Bremondove náhľady na poéziu sa svojho času dostali do centra pozornosti slovenských katolíckych básnikov. Jeho teória takzvanej čistej poézie (poésie pure) so svojím spirituálno-mystickým zameraním zapôsobila inšpiratívne a vzbudila záujem. Literáti z okruhu našej katolíckej moderny sa mohli aj vnútorne stotožniť s bremondovským poňatím poézie, ktoré vychádza z kresťanského zmýšľania a berie poéziu vážne ako nenahraditeľnú súčasť životného poznania, prenikajúceho až k podstate vecí.

Francúzsky katolícky filozof, estetik a literárny vedec Henri Bremond (1865–1933) sa osvedčil ako vzdelaný a rozhľadený mysliteľ. Študoval v Anglicku, po návrate do vlasti vyučoval klasickú filológiu a filozofiu, prednášal a istý čas pôsobil ako redaktor. Veľkú časť života venoval štúdiu mystikov, otázke pravdy poznávanej z Božieho zjavenia. Na základe toho napísal rozsiahle viaczväzkové Literárne dejiny náboženského cítenia vo Francúzsku od náboženských vojen po naše dni.

Svoju poetickú koncepciu Bremond rozvinul v troch knižkách: Čistá poézia (1925), Modlitba a poézia (1926), Racine a Valéry (1930). Prvá z nich bola preložená do češtiny (vyšla v roku 1935 s úvodnou štúdiou F. X. Šaldu) a stala sa tak prístupnou aj slovenskému čitateľovi. Náš prekladateľ Pavol Gašparovič Hlbina sa preto rozhodol uprednostniť Modlitbu a poéziu. Ako píše v doslove: „Ona je doplnkom prvej. Alebo lepšie: prvá je úvodom do druhej.“

K poznaniu sa dostávame nielen diskurzívnym rozumom, ale tiež intuíciou, prostredníctvom vnútorného nazerania, viery, modlitby, mystiky, poézie. Nie všetko sa dá rozumovo vysvetliť a zdôvodniť, niečo bude vždy zahalené tajomstvom. Týka sa to aj poézie – jej presné definovanie je nemožné. Podľa Bremonda potrebujeme určitú odvahu ducha, aby sme – vo vlastnom záujme – prijali poéziu. To ale znamená prijať tajomstvo, pripustiť, že sú hodnoty a zákonitosti, ktoré sa nedajú vyjadriť slovami.

Autorovou ambíciou bolo napísať knihu o podstate poézie, ako píše v úvode, no vzápätí skromne dodáva: „Som iba amatér a jednoduchý zvedavec...“  Predsa len, treba povedať, vyjadruje sa fundovane a so znalosťou veci. Dokladá, že kvalitná poézia nepoučuje, ale navodzuje predstavy, z ktorých si čitateľ môže odvodiť myšlienky vo vlastnom zmysle. Je oprávnené žiadať od poézie mravnú interpretáciu života, musí však ísť o interpretáciu básnickú.

Básnik je nútený používať slová – nemôže nehovoriť! – pritom básnická skúsenosť je v podstate nevýslovná. Dobrá poézia človeka povznáša, vedie ho ku Kráse. Bremond porovnáva poéziu s mystikou, hľadá paralely, nachádza podobnosti aj rozdiely. Básnika nazýva nedokonalým mystikom. Osobitnú pozornosť venuje inšpirácii. Konštatuje, že inšpirácia nie je odmenou za lenivosť, obohacuje iba bohatých, pomôže pripraveným, talentovaným a odvážnym.

Pravá, rýdza, čistá poézia sa snaží vysloviť nevysloviteľné, je za slovami, obsahuje akúsi tajomnú realitu, prináša „poznanie celkom zvláštne, ktorého bezprostredný predmet nie je predmet rozumového poznania“. Najlepšie verše zostávajú nenapísané. A tak čistá poézia, bez cudzorodých prvkov a didaktiky, smeruje k (nedosiahnuteľnému) ideálu. Bremond nezavrhuje rozum, ale uvedomuje si jeho medze, preto obhajuje poetický pohľad na svet a básneniu pripisuje „nádherný dar milosti“.

Pravdaže, takéto vznešené a veľkolepé poňatie poéziu idealizuje (ale to možno chápať ako autorský zámer), vylučuje z nej všetko zlé; vieme však, že realita je iná. Navyše, Bremond sa trocha vyhýba problematike tvorby ako prejavu intelektu a vôle, jej praktickému uskutočňovaniu... Máme teda jeho koncepciu odmietnuť ako jednostrannú či prekonanú? To isto nie, veď tvorivé úsilie umelca má smerovať, napriek rôznym okolnostiam, prekážkam a kontroverziám, ku katarzii, k očiste, k mravnému zlepšeniu a zjemneniu duše.

Bremond je náročný, veľa cituje, prikladá vedľajšie poznámky, vedie pomyselný dialóg s mnohými básnikmi, umelcami, kritikmi, filozofmi – počnúc antikou a končiac súčasníkmi. Veľký zámer si vyžaduje veľkorysý prístup. P. G. Hlbina na margo preloženého diela napísal: „Účelom tejto knihy je poukázať na význam a cenu pravej poézie a posvietiť na podstatu básnického zážitku. Mnoho je na Slovensku ľudí aj medzi inteligenciou, ktorí pokladajú básnictvo za zbytočné snenie stratených existencií. Kiež im Boh skrze čítanie tejto knihy dá milosť pochopiť, že všetko, čo je na svete krásne, to je Poézia.“

Ján Maršálek

::

Recenzujeme krásnu literatúru:

Janko Silan: Dom opustenosti

J. C. Hronský: Chlieb

Jozef Tomášik: Anjel v cele

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.