Máme vôbec šancu vyrovnať sa vyspelému svetu?

Karol Dučák

Nedávno sme si pripomenuli 30. výročie Novembra 1989. Bol to čas spomienok, reminiscencií, prehodnocovania, analýz, čas prejavov nadšenia, ale aj sklamania. November 1989 ostáva v mysliach mnohých ľudí synonymom kolízie medzi proklamovanými ušľachtilými ideálmi a neraz rozporuplnou realitou. Sľubovali nám druhé Švajčiarsko, pomaly raj na zemi, lenže realita nie je ani zďaleka taká ružová, ako vtedy, pred tridsiatimi rokmi, do istej miery naivne očakávali mnohí naši spoluobčania. Druhé Švajčiarsko sa nekonalo a ktovie, či sa niekedy dožijeme aspoň približne takej životnej úrovne, aká je dnes v krajine helvétskeho kríža. Viem, o čom hovorím, pretože som krátku dobu v tejto alpskej krajine žil a pracoval. Aj keď na druhej strane – nie je všetko zlato, čo sa blyští. Nie všetko je vo Švajčiarsku lepšie ako na Slovensku. Aj krajina helvétskeho kríža má svoje veľké problémy, charakteristické pre všetky bohaté krajiny sveta. Nízka pôrodnosť, vysoký podiel cudzincov (až štvrtinu obyvateľov Švajčiarska tvoria cudzinci), pokles religiozity obyvateľstva, atď.

Neraz počúvam negativistické správy pesimistov o stave Katolíckej cirkvi na Slovensku. Nuž, situácia zaiste nie je najlepšia a určite je čo naprávať, ale prial by som všetkým tým skeptikom stráviť aspoň pár mesiacov vo Švajčiarsku a garantujem im, že by sa potom na situáciu Katolíckej cirkvi na Slovensku dívali omnoho pozitívnejšie. Kým v krajine helvétskeho kríža Katolícka cirkev doslova živorí, na Slovensku je vitálna – aspoň v porovnaní so Švajčiarskom, či niektorými inými krajinami Západu. Paradoxne teda v niečom je slovenská realita omnoho lepšia ako tá v mnohých vyspelejších západných krajinách.

Nič to ale nemení na skutočnosti, že Slovensko v mnohých oblastiach hrozivo zaostáva za vyspelým svetom, a to neveští nič dobré do budúcnosti. Zaostávame nielen za Švajčiarskom, ale trebárs aj za susedným Rakúskom. Aj v tomto prípade viem, o čom hovorím, pretože v Rakúsku nepretržite pracujem už vyše desať rokov a aj predtým som v tejto krajine odpracoval necelý rok. Musím, žiaľ, konštatovať, že rozdiel životnej úrovne Rakúšanov a Slovákov je stále veľký. Už len pri ceste do Rakúska spoznávam ten výrazný rozdiel. Cestujem totiž poväčšine vlakom a vidím rozdiel v kvalite cestovania železnicou v oboch krajinách.

Nemožno povedať, žeby ŽSSK neurobila pokrok v preprave cestujúcich. Keď som po prvý raz cestoval vo vlakoch IC medzi Bratislavou a Kysakom, mal som pocit, že sa mi sníva. Bol som uchvátený. Lenže po čase prišlo vytriezvenie. Nedostatočná kapacita jedálenských vozňov, zvlášť v piatok, ale aj iné nedostatky bijú do očí. Stále akosi nedokážeme dobehnúť vyspelý svet.

Keďže internet hrá v mojom živote pomerne dôležitú úlohu, privítal som s nadšením skutočnosť, že ŽSSK začali pred niekoľkými rokmi s prevádzkou internetu v slovenských vlakoch. Lenže ako to už na Slovensku chodí, aj v tomto prípade moje nadšenie trvalo relatívne krátko. Ukázalo sa, že Wi-Fi technológia pomerne rýchlo zastarala a už dávno nestačí pokryť nároky cestujúcich. Stačí, aby sa v slovenských vlakoch pripojilo na internet väčšie množstvo cestujúcich a nastávajú veľké problémy. Mám tú smolu, že takmer výlučne cestujem počas piatkov, keď sú vlaky preplnené, a vtedy je snaha pracovať na internete vo vlakoch IC odsúdená na neúspech. Rýchlosť pripojenia sa blíži k nule, navyše pripojenie na internet je často prerušované, takže technológia Wi-Fi vo vlakoch ŽSSK je neraz skôr na parádu ako na praktické použitie.

Viackrát som sa už zastrájal, že budem tento problém verejne kritizovať, ale pre nával iných dôležitejších povinností som to stále odkladal. Nedávno však pretiekla miera mojej trpezlivosti a ja som začal konať. Cestoval som 29. 11. 2019 vlakom IC 523 z Bratislavy do Košíc a chcel som vykonať platbu cez internetbanking, lenže počas celej cesty bolo internetové pripojenie vo vlaku takmer sústavne prerušované a tak som to s veľkým sklamaním vzdal. Napísal som sťažnosť na oddelenie zákazníckych podaní Železničnej spoločnosti Slovensko a. s. a tá moju sťažnosť zaevidovala pod číslom 7069/2019-OZP-Li. Musím povedať, že sa ŽSSK mojou sťažnosťou zaoberala a v relatívne krátkej dobe som dostal odpoveď, z ktorej vyberám:

„Dobrý deň, pán Dučák, 

WiFi technológia použitá vo vozidlách radených v IC vlakoch bola dodaná v prevažnej miere v rokoch 2013, 2014. Táto technológia poskytovala dostatočné pripojenie do internetu, avšak s rýchlo sa vyvíjajúcimi IT technológiami a stále narastajúcimi nárokmi na rýchlosť pripojenia a objem stiahnutých dát, dosiahla svoj limit. Následkom čoho sa môže prejavovať nedostatočnými odozvami internetu. Ďalším a nie menej  zásadným prvkom, ktorý ovplyvňuje kvalitu a rýchlosť pripojenia do internetu vo vlakoch, je kvalita pokrytia signálom mobilných operátorov popri železničných tratiach. Intenzita a kvalita  hlasového a dátového mobilného signálu je plne v kompetencii mobilných operátorov. Naša spoločnosť preto nevie popri železničných tratiach kvalitu pokrytia ovplyvniť a tým skvalitniť internetové pripojenie.  

Z vyššie uvedeného dôvodu a aj za účelom skvalitňovania našich služieb naša spoločnosť aktuálne začala (prvé vozidlo v riešení) s modernizáciou WiFi technológií vo vozidlách radených do IC vlakov a vozidiel jazdiacich smerom do Českej republiky. Zastaraná technológia bude nahradená modernou, podporujúcou najmodernejšie možnosti pripojenia.

Veríme, že čoskoro využijete v našich vlakoch nové internetové pripojenie, ktoré Vám spríjemní cestu s nami...“ 

Čo k tomu dodať? Nechcem pôsobiť dojmom kverulanta, ktorý sústavne čosi kritizuje a nevidí nič pozitívne okolo seba. Naozaj úprimne verím pracovníkom ŽSSK, že sa poctivo snažia zlepšovať služby cestujúcej verejnosti a nemožno povedať, že by nebolo vidno pokroky. Boli modernizované takmer všetky železničné stanice na Slovensku, prebieha modernizácia železničných tratí,  objavili sa nové luxusné súpravy s vysokým komfortom cestovania, atď. Je tu však aj otázka nedostatočného financovania programu modernizácie železníc a iné problémy, s ktorými sa ŽSSK borí. Každopádne je isté, že nedokážeme dobiehať technologický náskok vyspelého sveta. Cestujem v ten istý deň železnicou v Rakúsku aj na Slovensku. No kým v Rakúsku som zatiaľ nezaznamenal problémy s pripojením na internet, na Slovensku sa s týmto problémom stretávam takmer každý piatok, keď cestujem domov. A to nehovorím o iných problémoch, s ktorými som často konfrontovaný.

Kladiem si otázky: Kedy už konečne dobehneme vyspelý svet? Prečo stále zaostávame?

Občas počúvam názory, že za všetko môže štyridsať rokov totalitného zriadenia v rokoch 1948–1989. Rozhodne však musím odmietnuť takéto primitívne výhovorky. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že v období totality bolo síce veľa problémov, z ktorých najhoršie bolo obmedzovanie náboženskej slobody a porušovanie ľudských práv, ale práve v tomto období sa Slovensko zmenilo zo zaostalej poľnohospodársko-priemyselnej krajiny na relatívne vyspelú priemyselno-poľnohospodársku krajinu.

Napokon, nemyslím si, že premena spoločenského zriadenia a nástup vulgárneho kapitalizmu na Slovensku po roku 1989 bol veľkou výhrou pre našu krajinu. Ostatne, sociálna náuka Katolíckej cirkvi sa stavia kriticky práve tak ku kapitalizmu, ako aj k ateistickému komunizmu. Dokonca podľa špičkových ekonomických expertov sveta je kapitalizmus vo všetkých svojich formách prekonané spoločenské zriadenie, ktoré ohrozuje existenciu súčasného sveta a budúcnosť ľudstva jednoznačne patrí solidárnej ekonomike, ktorú na európskom kontinente predstavuje napríklad baskický megakooperatív Mondragón alebo družstevná regionálna ekonomika v talianskom regióne Emilia Romagna.

Okrem toho od Novembra 1989 ubehlo už tridsať rokov a my sa nemôžeme donekonečna vyhovárať na predchádzajúce spoločenské zriadenie. Veď si len zoberme napríklad Číňanov, ktorí sa nevyhovárajú na minulosť, ale závratnou rýchlosťou nielen dobehli vyspelý svet, ale v mnohých oblastiach ho dokonca predbehli!

Čínska ľudová republika nezmenila svoje totalitné zriadenie a predsa dosiahla ekonomické zázraky. Po druhej svetovej vojne to bola zaostalá rozvojová krajina, ktorej obyvatelia nemohli ani len snívať o životnej úrovni Európanov, no dnes krajina pripomína úľ, v ktorom je neustály pohyb. Ak už hovoríme o železnici, čínsky rýchlovlak sa rúti po krajine rýchlosťou 600 km/h! Ak by na Slovensku premávali vlaky takouto rýchlosťou, „sfúkli“ by trasu z Bratislavy do Košíc za necelú hodinu! Lenže my takí nároční nie sme. Zaiste nikto na Slovensku neočakáva, že sa vlaky budú „lietať“ po železniciach rýchlosťou 600 km/h. Úplne by stačilo, ak by rýchlosť prepravy v slovenských vlakoch prekonala hranicu 200 km/h, ako je to bežné v susednom Rakúsku, a tiež keby bolo spoľahlivé a výkonné pripojenie na internet a  reštauračné vozne mali dostatočnú kapacitu. Už to by stačilo na to, aby slovenskí cestujúci boli na výsosť spokojní. Som v princípe optimista a verím, že sa toho dožijú nielen moje deti a vnuci, ale aj ja a moja manželka. Nepochybujem o tom, že máme na Slovensku schopných odborníkov a dostatok pracovitých ľudí, ktorí sú schopní premeniť vízie na skutočnosť.

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom:

November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.