6. februára 2020

Katolícka cirkev odmieta tak ateistický komunizmus, ako aj kapitalizmus a neoliberalizmus!

Karol Dučák

Blížiace sa parlamentné voľby mobilizujú politické strany na Slovensku k horúčkovitej činnosti a snahe urvať pre seba čo najväčší segment z voličského potenciálu. Začína sa hektický, často nekultúrny a bezohľadný zápas o hlas každého slovenského voliča.
A čo katolíci? Tým, ktorí zachovávajú pravú katolícku vieru, musí byť jasné, že nie je v zhode s učením Katolíckej cirkvi voľba neoliberalizmu, ktorý na Slovensku reprezentuje predovšetkým SaS.

Ale čo to vlastne je ten neoliberalizmus? Tomuto frekventovanému slovu mnohí ľudia nerozumejú, preto nechápu apokalyptickú hrozbu tohto zhubného fenoménu. Korene neoliberalizmu nachádzame zhruba v 70. rokoch 20. storočia. Vtedajšia kríza kapitalizmu, spôsobujúca neustále klesajúcu mieru ziskov, inšpirovala predstaviteľov najvplyvnejších svetových korporácií k oprášeniu pôvodného ekonomického liberalizmu Adama Smitha a jeho nasledovníkov a jeho revízii vzhľadom na zmenené pomery vo svete. Takýmto spôsobom sa kreoval nový smer, neoliberalizmus, ktorý sa usiluje o dereguláciu medzinárodného obchodu, t. j. o maximálnu demontáž regulačných kompetencií národných vlád v prospech nadnárodných súkromných obchodných spoločností s cieľom umožniť ich nekontrolovateľný pohyb z miesta na miesto podľa zvýhodnení, ktoré im tá-ktorá krajina poskytne, a bez ohľadu na lokálne potreby obyvateľstva jednotlivých krajín.
S prudko akcelerujúcou globalizáciou sme sa stali svedkami šírenia neoliberalizmu v celosvetovom rozsahu. Jeho charakteristické črty vo všeobecnosti sú predovšetkým tieto: diktát voľného trhu, krátenie verejných výdavkov na vzdelávanie, zdravotníctvo, verejnú dopravu a iné sociálne služby, deregulácia, privatizácia, znižovanie daní, rast sektora finančných služieb, oslabovanie vplyvu odborov, časté uzatváranie zmlúv (napríklad práca na dohodu, krátkodobé zmluvy, atď.), eliminácia podielu štátu na verejnoprospešných aktivitách, atď. Presadzuje absolútnu voľnosť pohybu kapitálu, tovaru a služieb. Neoliberalizmus sa cielene usiluje minimalizovať efektivitu národných ekonomík a vytvoriť jednu celosvetovú ekonomiku s neobmedzenou vládou nadnárodných korporácií. Všemocný voľný trh v celosvetovom meradle podľa ich poučiek údajne vyrieši všetky potreby obyvateľstva. Toto je však rovnaká ilúzia ako predstava, že všetky potreby obyvateľstva môže garantovať jedine centrálne plánovaná ekonomika.
Aby to neznelo priveľmi učene, zjednodušene možno povedať, že cieľom neoliberalizmu je v čo najvyššej možnej miere eliminovanie zásahov štátu do fungovania ekonomiky a vytvorenie  bezbrehého liberalizmu v ekonomike bez ohľadu na potreby najširších vrstiev obyvateľstva. Paradoxne je štát pre nich pomyselný nepriateľ, aktivity ktorého v ekonomike údajne škodia hospodárskemu rastu. Ich heslom, ktoré na Slovensku najčastejšie omieľa Richard Sulík a jeho spolustraníci je: čo najmenej štátu!
Po Novembri 1989 sme povalili totalitný ateistický režim a to je v zhode s katolíckym učením. Dostali sme sa však z dažďa pod odkvap. Nedokázali sme zabrániť nástupu neoliberalizmu v jeho najzvrhlejšej podobe. Novou mantrou ponovembrových politikov sa stalo volanie po neobmedzovanej trhovej ekonomike, ktorú ľudia ako Ivan Mikloš, Richard Sulík a iní apoštoli neoliberalizmu vyzdvihli na svoj pomyslený oltár. Lenže toto nebolo a nie je v zhode s katolíckym učením. Učenie o všemocnom trhu je v rozpore jednak s realitou života okolo nás, ale aj s katolíckym učením. Pozrime sa na to, čo píšu pápeži vo svojich sociálnych encyklikách.
V encyklike Centesimmus annus svätého Jána Pavla II. nachádzame aj tieto slová: „Trhové mechanizmy bezpochyby núkajú isté výhody. Pomáhajú okrem iného lepšie využívať zdroje, podporujú výmenu tovarov a do centra pozornosti kladú vôľu a prednosti ľudskej osoby, ktoré sa vo forme dohody stretajú s vôľou a prednosťami inej osoby. Tieto mechanizmy však skrývajú v sebe riziko ‘modloslužby’ trhu, ktorá ignoruje existenciu takých hodnôt, ktoré nie sú a nemôžu byť jednoduchým tovarom“ (Ján Pavol II.: Centesimus annus, čl. 40).
Táto encyklika je vskutku brilantným čítaním, ktoré určite nebude voňať slovenským neoliberálom. Geniálny poľský pápež píše okrem iného aj toto:
„Videli sme, aké neprijateľné je tvrdenie, že po porážke takzvaného ‘reálneho socializmu’ ostáva kapitalizmus ako jediný model hospodárskej organizácie. Treba prelomiť bariéry a monopoly, ktoré nedovoľujú toľkým národom podieľať sa na rozvoji, zabezpečiť všetkým – jednotlivcom a národom – základné podmienky, ktoré umožňujú účasť na ňom. Takto postavený cieľ vyžaduje plánovité a zodpovedné úsilie zo strany celého medzinárodného spoločenstva“ (Ján Pavol II.: Centesimus annus, čl. 35).
Excelentný slovanský pápež nenecháva nikoho na pochybách, že kapitalizmus a jeho najzvrhlejšia podoba, neoliberalizmus, je pre Katolícku cirkev rovnako nebezpečný nepriateľ ako bol ateistický komunizmus. Ostatne, toto posolstvo vychádza zo sociálnych encyklík viacerých pápežov 20. storočia. Už v prvej sociálnej encyklike Rerum novarum pápež Lev XIII. okrem iného píše, že „je celkom nevyhnutné bez váhania prispieť vhodnými opatreniami na pomoc proletárom, z ktorých väčšina sa nachádza nevinne vo veľmi biednych podmienkach... Zlo ešte zhoršila nenásytná úžera, ktorá — hoci bola mnohokrát zo strany Cirkvi odsúdená — v iných odtieňoch stále prežíva vďaka pahltným špekulantom. K tomu treba pripojiť ešte monopol výroby a obchodu, takže nepatrný počet prehnane bohatých navalil na nesmierne množstvo proletárov takmer otrocké bremeno“ (Lev XIII.: Rerum novarum, č. 2).
Zničujúcu kritiku vykorisťovateľského kapitalistického spoločenského zriadenia nachádzame aj v druhej sociálnej encyklike s názvom Quadragesimo anno, vydanej pápežom Piom XI. dňa 15. 5. 1931. V encyklike nachádzame aj tieto slová:
„To, čo dnes predovšetkým bije do očí, je nielen sústredenie bohatstva, ale tiež aj nahromadenie obrovskej moci, neobmedzené (v origináli encykliky je použitý výraz despoticum, v preklade despotické) ovládnutie hospodárstva v rukách niekoľkých, a to často ani nie vlastníkov, ale len strážcov a správcov kapitálu, s ktorým však zaobchádzajú podľa svojej vôle a ako sa im páči. Táto moc je obzvlášť neobmedzená u tých, ktorí majúc v rukách peniaze, správajú sa ako ich páni; to preto, lebo sú v určitom zmysle rozdeľovateľmi krvi, z ktorej žije hospodársky organizmus, a majú v rukách takpovediac dušu hospodárstva, takže nik by proti ich vôli nemohol ani len dýchať“ (Pius XI.: Quadragesimo anno, č. 105–106).
Pius XI. jednoznačne konštatuje, že bezuzdná konkurencia v kapitalistickej spoločnosti spôsobila ekonomickú a politickú nadvládu kapitálu v celosvetovom meradle. Pius XI. píše: „Takéto sústredenie síl a moci, ktoré je priam špecifickým znakom súčasného hospodárenia, je prirodzeným plodom onej neviazanej slobody konkurencie, ktorá necháva prežiť len tých najsilnejších čiže často tých najnásilnejších v boji a tých, ktorí najmenej berú ohľad na svedomie“ (Pius XI.: Quadragesimo anno, č. 107).
Zdrvujúcu kritiku kapitalistickej spoločnosti zaklincoval Pius XI. slovami: „Konečné dôsledky individualistického ducha v hospodárskom živote sú napokon tie, ktoré vy sami, ctihodní bratia a milovaní synovia, vidíte a odsudzujete. Voľná konkurencia totiž zničila samu seba; namiesto voľného trhu nastúpila ekonomická hegemónia; ziskuchtivosť priviedla za sebou neudržateľnú žiadostivosť po nadvláde; a celé hospodárstvo sa tak stalo hrozivo tvrdým, neúprosným a ukrutným... V poriadku medzinárodných vzťahov vytryskol z tohto istého prameňa dvojitý prúd: na jednej strane nacionalizmus alebo aj ekonomický imperializmus, na druhej strane nemenej neblahý a hanebný bankový internacionalizmus alebo medzinárodný peňažný imperializmus, ktorý spôsobil, že vlasť je tam, kde sa dobre vodí“ (Pius XI.: Quadragesimo anno, č. 109).
Niet najmenšej pochybnosti o tom, že práve tento individualistický duch v ekonomike, neobmedzený voľný trh, ako aj hospodárska a politická nadvláda kapitálu priniesli skazu, ktorá ochromila ľudstvo a prispela k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Nie je poslaním tohto článku poskytnúť podrobný rozbor všetkých sociálnych encyklík rímskych pápežov, ale poskytnúť aspoň základné penzum informácií o vzniku a smerovaní, predovšetkým však o kontinuite sociálnej náuky Cirkvi od jej vzniku až do dnešných dní.
Všetci pápeži od čias Leva XIII. jednohlasne deklarujú, že aj keď je „prvoradou úlohou svätej Cirkvi viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier, predsa ona prejavuje svoju starostlivosť aj o každodenné požiadavky života ľudí, a to nielen čo sa týka ich živobytia a životných podmienok, ale aj ich blahobytu a všestranného kultúrneho rozvoja v jeho mnohých aspektoch a podľa rozličných období. Keď svätá Cirkev takto koná, uskutočňuje prikázanie svojho zakladateľa Krista, ktorý má na mysli predovšetkým večnú spásu človeka, keď hovorí: ‘Ja som cesta, pravda a život’ (Jn 14, 6) a ‘Ja som svetlo sveta’ (Jn 8, 12); avšak na inom mieste, keď videl hladujúci zástup, s pohnutím zvolal: ‘Ľúto mi je zástupu’ (Mk 8, 2), čím dal najavo, že venuje pozornosť aj pozemským potrebám národov“ (Ján XXIII.: Mater et magistra, č. 2–3).
Katolícka cirkev už od 19. storočia až do súčasnosti nekompromisne kritizuje vykorisťovateľský kapitalizmus vo všetkých jeho formách, vrátane tej vrcholnej, kapitalistického neoliberalizmu.
Pápež Ján Pavol II. veľmi radikálne kritizoval neoliberalizmus 25. januára 1998 vo svojom prejave, prednesenom počas omše na Námestí revolúcie v Havane: „Vo viacerých krajinách sa znovu objavuje forma kapitalistického neoliberalizmu, ktorý si podriaďuje ľudskú bytosť a podmieňuje rozvoj národov slepými silami trhu, utláčajúc zo svojich mocenských centier menej zvýhodnené krajiny neúnosnými poplatkami. Bezohľadne sa vnucujú národom neznesiteľné ekonomické programy ako podmienka pre získanie novej pomoci. V spoločnom názore národov figuruje prehnané obohacovanie sa niekoľkých na úkor rastúceho zbedačovania mnohých takým spôsobom, že bohatí sú stále bohatší a chudobní stále chudobnejší“ (Jurišta, J.: Ján Pavol II. o kapitalizme a socializme. In: Slovo. Dostupné na internete: noveslovo.sk).
Požiadavka všemocnej trhovej ekonomiky a živoriaceho štátu je rakovina, ktorou neoliberalizmus otrávil svetovú ekonomiku. Predstaviteľov neoliberalizmu zaujímajú len neohraničené zisky nadnárodných korporácií a neobmedzený hospodársky rast, vôbec ich však nezaujímajú životné podmienky miliárd zotročených ľudí. Podľa nich je nutné dať čo najviac priestoru voľnému trhu a štát dať do postavenia mimo hry.
Nezmyselnosť tohto tvrdenia nie je problém spochybniť. Uvediem len jeden rukolapný dôkaz, ktorý je nespochybniteľný: elektrifikácia automobilov na Slovensku. Ak by sme proces elektrifikácie automobilov ponechali na trhovej ekonomike, nevyriešil by sa ani za dlhé roky. Prečo? Pretože elektromobily sú a ešte dlho budú podstatne drahšie ako klasické autá. Preto musí do tohto procesu vstúpiť štát formou dotácií, aby dočasne eliminoval toto znevýhodnenie nových progresívnych technológií. Všetko, čo je nové a nevyrába sa v mamutích sériách, je drahšie ako staršie produkty, vyrábané pomocou zavedených technológií. Len dobre fungujúci štát, ktorý má účinné prerozdeľovacie mechanizmy, môže zabezpečiť efektívny rast progresívnych technológií.
Trhová ekonomika má zaiste nezastupiteľné miesto v ekonomike štátu, napríklad v spotrebnom priemysle, atď. Realizácia veľkých celonárodných projektov však musí byť centrálne plánovaná a regulovaná štátom. Je tomu tak v každej vyspelej ekonomike. Naším cieľom nemôže byť ani trhová ekonomika, ani príkazová ekonomika, ale zmiešaná ekonomika so silnými kompetenciami štátu.
Je totálnym nezmyslom obľúbený výrok Ivana Mikloša, že štát je zlý vlastník. Nemusí to tak byť v každom prípade. Z nedávnych dejín máme pozitívne príklady veľmi úspešných podnikov vo vlastníctve štátu. Francúzska automobilka Renault bola od roku 1945 do roku 1990 štátnym podnikom. V roku 1990 sa Renault stal akciovou spoločnosťou vo vlastníctve štátu, v ktorej odkúpila 20 percent akcií automobilka Volvo. V roku 1994 francúzsky štát znížil svoj podiel v automobilke z 80 percent na 53 percent a automobilka Volvo odpredala 12 percent akcií. Až v júli 1996 vstúpil Renault do súkromného sektora po vládnom prevode šiestich percent kapitálu do pevného jadra akcionárov (najmä francúzskych bánk a poisťovacích skupín). Dnes má štát v automobilke ešte stále podiel 15 percent. Vďaka tomu prúdia do francúzskej štátnej pokladnice obrovské finančné toky. Otázka znie: prečo by Slovenská republika nemohla mať v slovenských automobilkách istý balík akcií, napríklad desať percent? Štátnemu rozpočtu by to veľmi pomohlo.
Ideálom spoločenského zriadenia môže byť len zmiešaná ekonomika s výrazným podielom štátneho, družstevného aj súkromného sektoru. Bláznivé sny neoliberálov postaviť štátny sektor do postavenia mimo hry nemôže mať iný než devastačný vplyv na ekonomiku.
Najvýrečnejším dôkazom zhubného vplyvu neoliberalizmu na svetovú ekonomiku je fakt, že desať percent najbohatších ľudí sveta ovláda 85 percent svetového bohatstva. Pritom 50 percent najchudobnejších pozemšťanov vlastní len jedno percento svetového bohatstva. Závratná priepasť medzi bohatými a chudobnými sa nezmenšuje, ale naopak, závratne sa zväčšuje. Osem najbohatších ľudí na svete má zhruba toľko majetku ako polovica ľudstva, teda 3,7 miliardy ľudí. Takáto nekresťanská nespravodlivosť volá do neba. Divíme sa potom, že svet ohrozujú sociálne nepokoje či terorizmus?
Kapitalizmus, vrátane jeho vrcholného štádia, neoliberalizmu, je prežité spoločenské zriadenie, ktoré ohrozuje existenciu ľudstva a nemá perspektívu. Toto konštatovanie vyplýva napokon aj zo sociálnej náuky Cirkvi, preto by mali slovenskí katolíci pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami dobre zvažovať, komu dajú vo voľbách svoj hlas.

Karol Dučák

::
Parlamentné voľby 2020:
::
Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.

4 komentáre:

  1. Ďakujem autorovi za obsažný článok. Obávam sa však, že dnešný konzument rýchlych správ a bulvárnych klebiet, oslepený žiarou obrazoviek a monitorov, teda väčšinový občan, sa bude vo voľbách rozhodovať nie na základe vecných argumentov a ideálov.
    Počul som v ranných správach výsledky ďalšieho prieskumu verejnej mienky... Voľby asi nedopadnú dobre.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný6.2.20

    Voľby asi nedopadnú dobre, keďže slušný, normálny človek, ktorý rešpektuje prirodzené hodnoty nemá koho voliť. A sľuby o materiálnych výhodách sú len predvolebné floskuly. ľavicu sme mali 40 rokov, trmu - vrmu 30 rokov. Už by sme si zaslúžili niečo kvalitné, čo rešpektuje prirodzenosť, čestnosť, poctivosť, slušnosť, človeka, rodinu, národ. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák7.2.20

    Toto je najlepší liek na rany: https://www.facebook.com/SaletiniRozkvet/photos/a.419908631407444/2923364201061862/?type=3&theater&ifg=1

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Práve som si prečítal v Literárnom týždenníku (č. 5–6/2020) zaujímavý článok Lukáša Perného Propagandistické ilúzie. Vyberám z neho:

    „Po tridsiatich rokoch budovania bezbrehého kapitalizmu si už ľudia pomaly uvedomujú, že neoliberalizmus zlyhal. Po tridsiatich rokoch sú opäť na stole otázky prístupného bývania, sociálnej spravodlivosti, spravodlivých odmien za prácu, otázky družstevníctva a vecí, ktoré sa v roku 1990 s radosťou hádzali do koša ako prekonané komunistické nezmysly. Nuž, a dnes, 30 rokov od vytriezvenia, ľudia chápu, že rok 1989 nebol o socializme s ľudskou tvárou ani o švajčiarskej utópii, ale o inštalácii geopolitického vplyvu Západu do našej spoločnosti.“

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.