5. júna 2020

Biskup a mučeník Michal Bubnič


Martin Lacko: Michal Bubnič – rožňavský biskup a mučeník (1877–1945)
Bratislava, Lúč, 2020
V uplynulých dňoch vyšla kniha historika Martina Lacka o rožňavskom biskupovi Michalovi Bubničovi. Vydalo ju vydavateľstvo Lúč v spolupráci s Ústavom dejín kresťanstva v edícii Linea recta brevissima (Priamo najbližšie k pravde), ako jej  47. zväzok. Publikácia je v brožovanej forme, má 48 strán, obsahuje aj fotografiu biskupa. Jej lektormi sú profesorka Emília Hrabovec a historik Ivan Petranský.

Úvodný príhovor napísal súčasný rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik, ktorý hodnotí svojho predchodcu ako biskupa, ktorý to nemal ľahké, ale sa v službe osvedčil a obstál v skúškach pred Bohom i pred objektívnym súdom dejín v náročných životných a spoločenských situáciách. Ako píše, uvítal možnosť upriamiť pozornosť na jeho život a jeho výnimočné postoje. Vyzdvihol ho ako statočného Božieho služobníka, ktorý je živým príkladom k nasledovaniu pre nás všetkých. Jeho biskupské heslo bolo „Kto je ako Boh“, ktorým vyjadroval svoju úctu k sv. Michalovi Archanjelovi.
V závere knihy je kalendárium života biskupa. Autor publikácie si je vedomý toho, že Bubničov komplexný životopis stále chýba, hoci už boli uverejnené biografické články, je zaradený v Lexikóne katolíckych kňazských osobností (Lúč, Bratislava, 2000) a v Slovenskom biografickom slovníku (Matica slovenská, Martin, 1986). Táto štúdia, ktorá bola uverejnená aj v Historickom zborníku č. 2/2019, približuje život a činnosť tohto verného a hrdinského kňaza a biskupa katolíckej Cirkvi a slovenského národa. 
Biskup Michal Bubnič patrí medzi najmenej známych biskupov prvej polovice 20. storočia. Bol kandidátom na biskupa do Trnavy, keď sa provizórne riešila situácia v slovenskej časti Ostrihomskej arcidiecézy po vzniku Československej republiky. V tomto roku si pripomíname 75. výročie od jeho smrti, 95 rokov od jeho biskupského menovania a 120 rokov od jeho kňazskej vysviacky.
Počas rokov socializmu nebolo žiaduce si pripomínať hrdinských biskupov, a on, keďže bol umučený ešte pred oficiálnym nástupom komunistického režimu, zostal v úzadí, keď sa potom pripomínali biskupi trpiaci neskôr. Hrozí nám, že mnohé veľké  postavy našej Cirkvi a národa upadnú celkom do zabudnutia. Autorovi tejto odbornej štúdie, historikovi Martinovi Lackovi patrí vďaka, že zosumarizoval dostupné poznatky o čnostnom biskupovi a mučeníkovi Bubničovi a aspoň touto publikáciou zabraňuje jeho zabudnutiu. 
Michal Bubnič sa narodil  22. mája 1877 v Pajštúne, dnes Borinka, okres Malacky, v rodine tesára Jozefa Bubniča a Márie, rod. Maderovej. Pokrstený bol na druhý deň v miestnom kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Mal dve sestry. Na pozemku svojich rodičov  zbudoval Kalváriu, ktorá stojí aj dnes, v obci založil aj kláštor Tešiteľov Božského Srdca.   Jeho rodina ho napriek chudobe dala študovať, dva roky navštevoval školu v rodisku a dva roky maďarskú rímsko-katolícku ľudovú školu v Šamoríne, aby sa zdokonalil v maďarčine. Gymnázium začal študovať v Bratislave, zmaturoval a teologické štúdiá absolvoval v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený svätiacim biskupom Jozefom Boltižárom, rodákom z Moravského Sv. Jána, 22. júna 1900.
Ako kaplán pôsobil vo Svätom Jure a krátko v Piešťanoch. Farárom bol v Maduniciach od 1. októbra 1908, kde si horlivo vykonával svoje kňazské povinnosti, vybudoval pomník svojmu predchodcovi básnikovi Jánovi Hollému, každoročne viedol púť do Mariazellu a organizoval pašiové hry, organizoval mládež. Od roku 1920 bol dekanom. Mal zásluhy na príchode členov rehole Spoločnosti Božieho slova, (SVD) verbistov na Slovensko, prvých misionárov prijal na svoju faru v Maduniciach a potom im biskup Karol Kmeťko venoval letný zámok v Močenku. 
Od 10. mája 1923 bol Michal Bubnič preložený do Topoľčian. Bol kandidátom na biskupské stolce, v návrhu vatikánskeho nuncia Clemente Micara 15. februára 1920. Mal dôveru aj ostrihomského prímasa, kardinála Jána Černocha, jeho odporcom bol predseda Československej strany lidovej, kňaz Jan Šrámek, kvôli ktorému stroskotalo jeho menovanie za trnavského apoštolského administrátora. Po menovaní Pavla Jantauscha do Trnavy v roku 1925 bol menovaný za apoštolského administrátora Rožňavského biskupstva. Najprv bol menovaný za správcu Jozef Čársky, no po smrti biskupa Augustína Fischer-Colbrieho, Čársky prešiel do Košíc a do Rožňavy bol menovaný Bubnič. Československá vláda protestovala proti ich vymenovaniu.
Michal Bubnič bol vysvätený za titulárneho biskupa scilitanenského 8. decembra 1925 v bratislavskom Dóme sv. Martina biskupmi Mariánom Blahom, Pavlom Jantauschom a Jozefom Čárskym. Aj po menovaní za apoštolského administrátora do Rožňavy si ponechal s povolením Pia XI. faru v Topoľčanoch. Venoval sa práci s mládežou, bol spoluzakladateľom Ústrednej katolíckej kancelárie a sústredil sa aj na katolícku charitu. Diecézu viedol tak, aby uspokojil všetky národnosti. Robil mnoho pre to, aby duchovne pozdvihol národnostne rozdelenú diecézu.
Československá vláda dala návrh Svätej stolici vo februári 1931 na zrušenie Rožňavskej diecézy, na čo Pius XI. vyhlásil, že trvá na jej zachovaní, tiež oslovení Slováci stáli na strane biskupa Bubniča. Bol vysoko hodnotený aj vatikánskymi predstaviteľmi. Záležalo mu na jednote kňazov, keď pociťoval útoky na náboženský život a práva veriacich. Útoky na diecézu boli útoky na biskupa Bubniča, ktorý ich odrážal s veľkou vytrvalosťou. Ako jeden zo štyroch biskupov sa zúčastnil v auguste 1938 pohrebu Andreja Hlinku v Ružomberku.
Sídelným rožňavským biskupom sa stal až v roku 1939, po pričlenení Rožňavy k Maďarsku. Inštalovaný bol 1. októbra 1939. Bol viac biskupom ako národovcom. Bol si vedomý toho, že pastierske povinnosti má aj v zmenených pomeroch. Obhajoval celou váhou svojej autority práva slovenskej menšiny. Usiloval sa organizovať Slovákov a pestoval ich národné povedomie. Vždy zastával práva menšiny. Ešte za prvej ČSR hovorieval: „Vždy som na strane slabších.“ A tak za ČSR bránil práva maďarskej či nemeckej menšiny. V nových pomeroch zastával slovenskú menšinu.
Dňa 9. januára 1945 napadla jeho biskupské sídlo partizánska skupina, v noci vyviedli jeho aj jeho generálneho vikára Róberta Pobožného do pivnice, v ktorej boli uskladnené sudy s vínom. Tam mu oznámili, že ho zastrelia, aby sa pripravil na smrť. Sadisticky ho mučili a trýznili, čo trvalo asi hodinu. Až keď si upili, prestali s mučením, nechali ho kľačať na kolenách a potom ho vysmiali: „Choď preč. Škoda náboja si už starý!“ 
Vrátil sa nervovo vyčerpaný do svojho bytu. Zdravotne sa už nedostal do poriadku. Táto udalosť zapríčinila jeho smrť. Zomrel v rožňavskej nemocnici 22. februára 1945. Za jeho smrťou sú podľa historikov partizáni, nedožil sa konca vojny. Za svojho nepriateľa ho pokladali liberáli, socialisti aj českí lidovci, predovšetkým preto, že odmietal liberalizáciu a sekularizáciu Cirkvi, pretože bol nepriateľom komunizmu i slobodomurárstva. Tiež pre jeho jasné slovenské presvedčenie a podporu Andreja Hlinku a politiky HSĽS. Spolu s biskupom Jánom Vojtaššákom odmietali rôzne návrhy zákonov iniciovaných v Prahe, preto boli prezidentom Benešom považovaní, aj s biskupom Buzalkom, za najnepriateľskejších biskupov.
Pohrebné obrady sa konali 26. februára 1945 v rožňavskej katedrále. Viedol ich biskup Čársky. Telo uložili v hrobke katedrály. Bubničovou vôľou bolo odpočívať v rodnej obci, k prevozu  prišlo vo štvrtok 22. mája 1947,  uskutočnil sa v tichosti, auto vyšlo ráno z Rožňavy. Sprevádzali ho niekoľkí kňazi na čele s Róbertom Pobožným. Zastavili sa v Topoľčanoch, Maduniciach a do rodnej obce prišli okolo piatej a telesné pozostatky uložili do krypty kaplnky pri kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú si nebohý pripravil a vysvätil ako miesto svojho posledného odpočinku.

Ľudovít Košík
::
Odporúčané:
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.