Uprostred lúky zbadala nebohého strýka

Karol Dučák

(Inšpirované skutočnými udalosťami)

Tento príbeh sa stal na juhu východného Slovenska. Rozprávala mi ho pani Mária a týkal sa jej strýka, brata jej mamy. Pani Mária patrí k tým vyvoleným, cez ktorých komunikujú duše nebohých so svojimi žijúcimi príbuznými. Po dohode s ňou neuvediem v záujme zachovania súkromia jej celé meno ani presné miesto, kde sa príbeh odohral. Všetky udalosti však opisujem presne tak, ako sa skutočne odohrali.

Pani Mária spoznala svojho strýka už ako slepého a dlhé roky si myslela, že sa takto aj narodil. Až vo veku asi desať rokov sa od svojej mamky dozvedela celú pravdu. Jej strýko sa narodil ako zdravý, ale ako malý chlapec raz na seba prevrhol hrniec vriacej vody zo sporáka a spálil si oči. Celý zvyšok života potom prežil ako slepec.

Bol to však veľmi láskavý a hlboko zbožný muž, vyznačoval sa mimoriadnou láskou k Bohu a k blížnym. Zaujímal sa o život okolo seba a dokázal sa potešiť z každej návštevy, ktorá vkročila do domu, v ktorom býval. Nikdy nikomu neublížil, nikdy sa nesťažoval. Vždy bol trpezlivý a láskavý.

Paradoxné bolo, že na jeho tvári neboli viditeľné žiadne stopy popálenia. Mal peknú hladkú pleť a dokonca aj jeho krásne modré oči vyzerali na pohľad ako zdravé. Bohužiaľ však nič nevidel, no aj napriek tomu bol vyrovnaný so svojím údelom a znášal ho s odovzdanosťou do Božej vôle. Takto plynuli roky jeho pomerne krátkeho života.

V živote mu veľmi pomáhal pocit užitočnosti v službe blížnym. Mal malé stádočko, asi päť či šesť ovečiek. Lenže ak sa v Evanjeliu podľa Jána píše, že pastier vedie svoje stádo a jeho ovce ho nasledujú, poznajúc jeho hlas, v prípade tohto slepého muža to bolo paradoxne opačne. Vždy to bola jedna z jeho verných ovečiek, ktorá ho viedla na pašu a on ju s ostatnými ovečkami nasledoval.

Svoj pomerne krátky život prežil v službe Bohu a ľuďom. Zomrel vo veku 42 rokov na náhlu srdcovú príhodu. Stalo sa tak 2. novembra, v deň, keď je nebo otvorené pre verné duše, stúpajúce vo zvýšenom počte k nášmu Pánovi.

Zhruba po pol roku mala pani Mária nádherný živý sen. Stalo sa to v deň, keď sa v kruhu rodiny rozprávali o nebohom. Večer po rozhovore o nebohom strýkovi sa pani Márii prisnilo.

Pani Mária o tom hovorí: „V susedstve nášho domu bola veľká lúka a ja som ju videla v tom sne, ale bola iná ako v skutočnosti. V mojom sne bola neopísateľne nádherná, posiata bielymi margarétami. Uprostred lúky som zbadala nebohého strýka v bielom obleku a bielom klobúku. Nádherne žiaril a vyzeral ako mladoženích na svadbe. S nesmiernou blaženosťou si poskakoval po tej lúke, doslova sa vznášal od šťastia.“

Ráno pani Mária oznámila svojej mame, že jej brat je v nebi a takýmto spôsobom poslal odkaz svojim príbuzným, aby sa spolu s ním mohli tešiť z jeho šťastia. Odvtedy sa pani Márii jej strýko už nikdy nezjavil a ona žije v pevnom presvedčení, že už je v nebeskej blaženosti.

 

Karol Dučák

::

Podobný článok:

Nechoď zajtra na nočnú, prosím!

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).