- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

16. októbra 2020

Ľuďom, ktorí veria v Krista

 

„Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8)

Kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a sviatosti, analyzujúc súčasnú situáciu napísal: „Kresťania sú zmätení. Deň čo deň ku mne zo všetkých strán volajú o pomoc ľudia, ktorí už nevedia, čomu veriť. (...) Kresťania sa trasú, potácajú sa a pochybujú.“ Sú to pravdivé slová. Priznajme si, že sme zmätení, dezorientovaní a oslabení. Nachádzame sa v hlbokej defenzíve. Nevieme ako ďalej.

Revolučný liberalizmus už dlhšie útočí na samotné základy kresťanskej viery a kresťanskej civilizácie. Morálne princípy sú spochybnené, tradičné symboly znevážené, Kristova Cirkev je čoraz častejšie terčom posmechu a urážok. Vieme o tom, no napriek tomu zväčša mlčíme, akoby sme už rezignovali – potrebné skutky, vyživované modlitbou, nahrádzame pasivitou alebo prázdnym aktivizmom, ktorým neslúžime Bohu, ba ani sebe, ale cudziemu svetu.

Dávame si pozor na to, čo o nás hovoria iní, záleží nám na mienke neveriacich, prijímame múdrosť tohto sveta, chceme byť slušnými a politicky korektnými občanmi, ale už akosi nechceme byť bláznami pre Krista (porov. 1 Kor 3, 18–19). Hanbíme sa za svoju vieru? Alebo je naša viera natoľko slabá, že poslúchame viac ľudí ako Boha? Zdá sa, že pravidlá sekulárneho štátu uznávame viac ako pravidlá viery. Zaradili sme sa do šíkov modernizmu a desí nás predstava, že by sme boli označení za tmárov či náboženských fanatikov, preto poslušne alebo pokrytecky prikyvujeme tým, ktorí sa vysmievajú z kresťanstva a chcú ho – skryto či otvorene – vymazať z povrchu zemského.

Mohli sme rátať s tým, že prídu skúšky. Spoločenský vývoj posledných rokov tomu nasvedčoval. Videli sme príznaky krízy, množiace sa útoky proti Cirkvi a prirodzenému poriadku, ale aj prejavy úpadku v Cirkvi samotnej (pokles počtu duchovných povolaní, vysoká rozvodovosť aj v radoch veriacich, ubúdanie ľudí v kostoloch a viaceré ďalšie). Mali sme sa pripraviť a duchovne vyzbrojiť, ako nás vyzýva apoštol Pavol: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla“ (Ef 6, 11).

A skúšky sú tu. Úder prišiel a zastihol nás nepripravených. Spolu s novým koronavírusom nastúpili reštrikcie, ktoré tvrdo zasahujú do života miliónov ľudí, údajne v záujme verejného zdravia. Svet sa chce zachrániť sám, o Božiu pomoc nestojí, a tak dochádza k novodobému babylonskému pomäteniu. Hierarchia hodnôt je poprevracaná, náboženské spoločenstvá boli dané na úroveň záujmových združení – pristupuje sa k nim rovnako ako k zväzom záhradkárov, športovcov či divadelníkov. A my sa len prizeráme.

Keď nám pred niekoľkými mesiacmi prvýkrát zakázali účasť na bohoslužbách, podvolili sme sa takmer bez slovka nesúhlasu. Keď aj bol zákaz zmiernený, správali sme sa tak, akoby hygiena tela bola dôležitejšia ako hygiena duše, ba niektorí z nás iniciatívne vyhlasovali, že je lepšie naďalej zostať doma a sledovať svätú omšu prostredníctvom rozhlasu, televízie či internetu. Nečudo, že došlo k opätovnému zákazu verejného slávenia bohoslužieb.

Áno, prispôsobili sme sa požiadavkám bezbožného sveta. Ako s istou dávkou irónie píše talianska autorka Angela Pellicciariová, naučili sme sa premáhať smrť úzkostlivou starostlivosťou o zdravie tela a konáme tak, ako keby sa naším poslaním stalo ukazovať svetu vo všetkom lojalitu: „Ľud, ktorý stratil vieru v Kristovo víťazstvo nad smrťou, podlieha pokušeniu utiecť pred smrťou do sféry rešpektovania hygienických predpisov. Obsesívna starostlivosť o zdravie, okázalo manifestovaná pri každej bohoslužbe, dokazuje, že Biblia má pravdu. Náš problém je stále rovnaký: strach pred smrťou (porov. Hebr 2, 14), ktorý nás drží v satanovom područí.“

Naivne sme sa domnievali, že ostatní ocenia našu ústretovosť a poslušnosť voči štátnym direktívam, ale oni to zobrali ako našu slabosť. V niektorých momentoch to vyzerá tak, že pravidlá liturgie určuje hlavný hygienik alebo predseda vlády a že kompetencie biskupského zboru prevzala pandemická komisia. Je to veľmi smutný, bolestný pohľad. Zapierame sami seba, bojíme sa pravdivo a jasne hovoriť, potácame sa a ustupujeme. Píšeme prosebné listy, prosíme o to, čo by malo byť v slobodnej spoločnosti samozrejmosťou. A výsledok? Držitelia moci nás ignorujú.

Kardinál Jean-Claude Hollerich, predseda Komisie biskupských konferencií Európskej únie v rozhovore pre vatikánsky denník L’Osservatore Romano konštatoval, že pandémia urýchlila proces odkresťančovania Európy o desať rokov: „Mnohí z tých, ktorí v posledných mesiacoch prestali chodiť na bohoslužby, sa už nevrátia.“ Informovali o tom aj Katolícke noviny. Kardinálove slová pritom odrážajú skutočnosť po takzvane prvej vlne pandémie, teraz tu máme druhú vlnu a hovorí sa, že prídu ďalšie vlny (ktovie či skutočné, alebo politicky a mediálne vytvorené). Ako to prežije európske kresťanstvo, keď už aj niektorí z nás schvaľujú zatváranie kostolov? Už neplatí, že duchovný život je prvotný?

Ekonóm a publicista Carmelo Ferlito v súvise s „obdobím Covidu-19“ napísal: „Bezprecedentným spôsobom boli veriaci celého sveta nútení vyrovnať sa s tým, že sa nemohli zúčastňovať bohoslužieb... je zarážajúce, že sa proti značne reštriktívnym opatreniam nepostavila žiadna náboženská autorita.“ Sú to možno tvrdé vyjadrenia, ale treba sa nad nimi vážne zamyslieť. Podľa autora sme sa bez boja vzdali toho, čo by nám malo byť najdrahšie – zásobovanie duchovnej podstaty nášho života. Naša viera je natoľko chabá, že sme „dovolili svetu, aby nás znásilnil, pričom sme si ani nevšimli, že sme znásilňovaní“. Ale Carmelo Ferlito vidí aj záblesk nádeje: „Uznanie vlastnej úbohosti je aj obrovská milosť, nevyhnutná na obrátenie, aby sme si viac zamilovali živého Boha a boli hladní po Jeho mystickom Tele.“

Pri pohľade na dianie vo svete si kladieme otázku, či náš Pán Ježiš Kristus nájde na zemi vieru, keď príde. Pravdaže vieme, že Cirkev je postavená na skale a pekelné brány ju nepremôžu (porov. Mt 16, 18), preto nezanikne a nezanikne ani kresťanská viera. Ale nájde Syn človeka vieru v Európe? Nájde ju na Slovensku? A nájde ju v nás? Pouvažujme.

 

Ján Maršálek

 

Literatúra:

Robert Sarah: Pane, zostaň s nami; Bratislava, Lúč, 2019 (recenzia)

Angela Pellicciari: Křesťané se stali zelótskými koryfeji hygienismu

Pandémia urýchlila odkresťančenie Európy; Katolícke noviny č. 37/2020

Carmelo Ferlito: Covid obnažil náš nedostatek víry

 

::

Výzva na rešpektovanie náboženských práv

::

3 komentáre:

  1. „Dni, ktoré má kresťan stráviť na tejto zemi, sú vždy časom skúšky. Je to čas, ktorý je Božím milosrdenstvom určený na to, aby očistil našu vieru a pripravil našu dušu na večný život.
    Ako kresťania máme plávať proti prúdu. Je veľmi potrebné, aby rástol počet učeníkov Ježiša Krista, ktorí pociťujú dôležitosť toho, aby deň po dni obetovali svoj život za spásu duší a boli rozhodnutí neutekať pred požiadavkami povolania k svätosti. (...)
    Je veľmi pohodlné – a veľmi zbabelé – stáť bokom, mlčať a váhať s postojom dvojznačného správania, ktoré sa živí trestuhodným mlčaním, len aby sme si nekomplikovali život.“

    (Svätý Josemaría Escriva)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Vyberám z článku rakúskeho publicistu Martina Leidenfrosta „Nenechajte so sebou zametať!“
    Autor píše tvrdo, pravdivo – až to musí zabolieť:

    „S kostolmi ste už istý čas na tom najhoršie. Práve na Slovensku, kde sú stále povzbudzujúce ostrovy živej viery (ktoré sa nepochybne nájdu aj v Taliansku), vláda zavrela kostoly. Nestalo sa to v beznádejne sekularizovanom Nemecku, naopak, Lothar Wieler, prezident Inštitútu Roberta Kocha, ktorý do značnej miery spolurozhoduje o nemeckých opatreniach, nazýva návštevu kostola ‚relatívne bezstarostnou‘ vecou, sám vraj chodí k dominikánom, aj počas korony.
    Iné katolícke krajiny v Európe nezakázali verejné omše, s výnimkou Írska, kde to prešlo bez počuteľného protestu biskupov. V Írsku to neprekvapuje, cirkev tam stratila aj vinou vlastných zločinov spoločenský kredit a môže už len byť ticho.
    Zavretie kostolov na Slovensku – fúha.
    Považujem to za protikresťanskú šikanu, ktorou sa vaša vláda vyfarbila. S bojom proti pandémii to má už len málo spoločné, veď už vkročenie do kostola je ako do operačnej sály, dezinfekčný gél nahradil svätenú vodu...“

    Celý článok:
    https://www.postoj.sk/64058/nenechajte-so-sebou-zametat

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák26.10.20

    Článok Martina Leidenfrosta inšpiruje, motivuje. Aj ja mám niekedy pocit, že Katolícka cirkev je "vypnutá". Svätý Karol Boromejský, môj patrón, sa ako biskup neúnavne staral o svojich veriacich aj v časoch moru a hladu. Nedbal na nebezpečenstvá a keď ho napomínali, aby bol opatrný, odpovedal: „Dobrý pastier dá aj život za svoje ovce.“ Na odvrátenie moru konal kajúcne pobožnosti, modlitby a postil sa. Mor pominul na Vianoce 1577, po vyše ročnom trvaní. Dnes fúkne chladnejší vietor a my kapitulujeme. Svätá omša v televízii nikdy nenahradí živú svätú omšu! Čosi zlé, veľmi zlé sa deje s našou Katolíckou cirkvou a ja s hrôzou konštatujem, že to, čo nedokázal totalitný režim, dokázal sprostý vírus, ktorý ochromil našu Cirkev. Preboha, sestry a bratia, čo sa to deje??? Vari spíme na vavrínoch? A máme dôvod? Áno, katolíkov vo svete pribúda, ale v Európe ich rapídne ubúda. Kedysi Európa posielala misionárov do Ázie, Afriky, Ameriky. Dnes je v susednom Rakúsku mnoho kňazov z Poľska, Indie, Filipín, Afriky. Viem, o čom hovorím. Videl som to na vlastné oči, pretože som v Rakúsku odpracoval dlhé roky. Máme ešte nádej na oživenie Cirkvi?

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.