2. novembra 2020

Na Pamiatku zosnulých

 

V týchto dňoch sa po cintorínoch šíri vôňa chryzantém. Je radosť pozerať sa na ich strapaté hlávky. Sú biele, krémové, žlté, ružové, bordové i škoricové. S láskou mysliac na tam odpočívajúcich známych prinášame ich na drahý hrob, zapaľujeme kahance a sviece na studenej jesennej hline. Prší, padá rosa, duje chladný vietor, na kvety si v noci privoniava mráz. Naša túžba je však mocnejšia a zdoláva všetky prekážky, len aby sme boli blízko k tým, ktorí nám počas života boli najdrahší.

A tá chvíľa nielenže nás citovo vzrušuje, ale nám aj pripomína, že pozemský život a všetka mamona je iba dočasná, pominuteľná. Zoči-voči tejto realite nejedna ľudská pýcha býva pokorená a rozplynú sa chúťky po zemskej sláve.

Vedomie, že aj my po odchode ostaneme v pamäti a spomienkach mnohých, dáva nám chuť k životu a znásobuje naše odhodlanie zanechať po sebe čím viac dobra a svetla, aby spomienky na nás boli milé, poučné a úcta zaslúžená. Stojíme a myslíme na tých, ktorí tu odpočívajú. Ligotavými očami pozeráme na stromy čnejúce nad vyzdobenými svietiacimi hrobmi, alebo na tajomne sa kľukatiace chodníčky pomedzi vyleštené náhrobné kamene. Z tiel, ktoré tu zotlievajú, tiež boli ľudia ako my. Neraz márnomyseľní, namyslení, ctižiadostiví, chamtiví. A hľa, zmizli sťa tieň. Ako loď, brázdiaca hladinu, v ktorej neostávajú stopy, odišli. Iba tento hrob ostal, iba tieto hroby. Sú v podstate rovnaké. Navŕšený kopček zeminy a pomník. Ideálna vyrovnanosť medzi všetkými, čo v živote chceli byť nerovnakí.

Takmer pri každom hrobe postávajú ľudia, a to i napriek rôznym súčasným, často nezmyselným až absurdným pandemickým obmedzeniam, upierajúcim práva už aj mŕtvym...

Je to zvláštne. Nikto sa neponáhľa, ľudia sa navzájom pozdravujú. Mnohí sa nevideli od minulého roku a odrazu sú šťastní, že sa opäť stretli. Veď práve cintorín je miesto, kde si každý uvedomí, že sme ako steblo vo vetre, že tu sme si všetci rovní. Tu, v svetielkach sviec a kahancov ozýva sa vari najmocnejšie to varovné: Memento mori!

Spúšťa sa hmla, zošerieva sa, len drobné svetielka blikocú a ožarujú okolie. A my, akoby sme boli týmto svetlom naplnení, poberáme sa domov múdrejší a lepší. Získali zosnulí, aj my. Veríme, že duše blízkych žijú a sú v blízkosti toho, ktorý je Pravda, Láska i Večný život.

 

Ján Grešák

(Ilustračná fotografia: autor)

::

Z tvorby Jána Grešáka:

Anjel na kolenách

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.

6 komentárov:

  1. Karol Dučák2.11.20

    Vláda Igora Matoviča po voľbách sľubovala, že sa bude správať inakšie ako tá predchádzajúca a že bude dodržiavať zákonnosť. V skutočnosti sme svedkami toho, že sami predstavitelia vlády SR na čele s Igorom Matovičom denne porušujú zákony. Náš diktátor z Trnavy v hrubom rozpore s Božím i ľudským zákonom zakázal obyvateľom Slovenska navštíviť hroby svojich predkov. Na základe vlastných skúseností však môžem vydať očité svedectvo, že národ sa už nebojí diktátora Matoviča. Dnes nás bolo na cintorínoch veľa, veľmi veľa. Cintoríny svietia a tie rozžiarené cintoríny sú najlepším svedectvom odporu voči diktatúre Igora Matoviča. Ten odpor je zatiaľ tichý, ustrašený. Taký je tento národ slovenský. Tichý, ustrašený. Nie taký ako národ francúzsky. Ale nie je všetkým dňom koniec.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Chystám sa i ja dnes navštíviť cintorín – považujem to za svoju mravnú povinnosť.

      Odstrániť
    2. Bol som, videl som. Hroby sú zväčša upravené, sviečky horia, ale ľudí je o dosť menej ako po iné roky – strach robí svoje, strach z ochorenia, no asi ešte viac strach z reštrikcií, trestov, pokút.

      Odstrániť
  2. Pôjdem na cintorín, píše Ján Baránek. Z jeho článku vyberám:

    „Zrazu sa však stane niečo, čo nečakal asi nikto. Cintoríny ostanú zavreté. De facto sa nič nedeje. Nepôjdeme nikam, nebudeme v zápchach, nebudeme sa tlačiť v autobusoch, električkách, na diaľniciach. Vlastne, je to pohodlné. Ale, priatelia, je to márnosť. Márnosť je takto sa upokojovať a robiť si alibi. Návšteva cintorína je dôležitá. (...) Priatelia, my to potrebujeme. My potrebujeme ísť na cintorín. My potrebujeme opäť a opäť nabrať na cintoríne pokoru. My sa na cintoríne potrebujeme zbaviť strachu, lebo aj to nám dáva cintorín. (...) Na to, aby sme si zaslúžili dobrú smrť, na to sa musíme zbaviť strachu. Preto urobím všetko preto, aby hroby mojich blízkych neboli ani tento rok osamelé. Skrátka tam pôjdem. Ak zamknú cintorín? Tak aspoň zapálim sviečku pred tou zamknutou bránou. Nech sa hanbia. Preplnený autobus vás zavezie pred cintorín, ktorý kvôli vašej ochrane pred Covidom zamknú? Toto je nezmysel. Nebojte sa, choďte tam. Zbavte sa strachu! A keď vás tam nepustia, zapáľte sviečky pred tou zamknutou bránou.“

    Celý článok:
    https://dennikstandard.sk/518/zajtra-pojdem-na-cintorin/

    OdpovedaťOdstrániť
  3. A možno chudákovi trnavskému, keď mu dohorí svieca života a bude pred Najvyšším Sudcom zapália nejaké rúška na pamiatku ...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Anonymný3.11.20

    Je to ťažké, ani do kostola ani na cintorín, tie boli miestami modlitby prvých kresťanov, len sa v súkromí modliť nám zostáva. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.