Z vlastného životopisu

 

Robert Hakala

Robert Hakala

Zo životopisu I
(otcovi)

16. júla 1958
sa ti po šiestich dcérach
narodil syn.

Ako si sa cítil,
to si naozaj
neviem predstaviť.

 

Zo životopisu II

Píšem básne –
nikto ich nečíta.
Hovorím slová –
nikto im nerozumie.
Žijem,
aj keď to nikoho
nezaujíma.

 

Zo životopisu III
(dcére)

Plná polička
hračiek.
Zajko kýva
ryšavej veveričke,
ktorá sa spolu so šašom vozí
v aute s tromi
kolesami.

Desím sa predstavy,
že raz
najparádnejšiu Barbie
vymeníš
za odporného

chlapa.

 

Zo životopisu IV
(synovi)

Koľko jazykov vieš...
a tak sa usilujem do syna
hustiť slovíčka:

Mother shut
Absurdity Money
Make you
Action dead

Smeje sa
a stále dookola
opakuje:

mama.

Zo životopisu V
(mame)

Vyšla do záhrady
a všetko navôkol začína pracovať:

Tráva sa k nej túli
ako tieň k nohám stromu.

Orgován jej trúsi peľ
do zamatových
vlasov.

Kukurica roztáča od radosti
ciferníky
ohnivých šúľkov.

Škovránky vystrelili do výšky
a pražia sa v mikrovlnke
slnka.

Kvetinové záhony pištia
od rozkvitnutých pivónií.

Vzduch je ako džbán
po okraj naplnený
jej úsmevom.

A obloha –
od Partizánskeho
po Veľké Bielice –
je zatiahnutá jej pestrofarebnou
zásterou.

 

Zo životopisu VI
(Oľge)

„Píšeš básne
o smútku a smrti,“
vyčíta mi.
„Naozaj nepoznáš
okrem čiernej
iné farby?“

„Nehnevaj sa.
Môžem za to,
že sa mi do pera
natlačili samé

mäsožravé verše?“

 

Zo životopisu VII

Otec mi zahynul na Vianoce roku 1974,
mama chodí takmer každý deň na jeho hrob.
Položí kvety, prežehná sa a pomodlí. Som si istý,
že to tak má byť. Plynutie času je
zanedbateľné. Otec je určite spokojný.
Fajčí, pije pivo a pozerá sa na ňu z oboch
strán: odspodu – privretými očami,
a z vrchu – srdcom.

 

Zo životopisu VIII

„Stále sa vŕtaš v knihách.
Aký to má zmysel?“

„Hľadám pravdu.
Obyčajnú ľudskú pravdu.
Okamih jej nájdenia
bude totožný

so smrťou.“

 

::

Rozhovor s autorom: Ísť svojou cestou...

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.