- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

4. mája 2021

Spomienky slovenského dôstojníka

 

Ladislav Stanislav: Môj útek zo sovietskeho koncentráku

Partizánske, 2021, Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939–1945

Niektorí ľudia si sami rozličnými spôsobmi skomplikujú svoje životné cesty. No mnohým  ich skomplikujú iní, alebo spoločenské pomery, v ktorých sa ocitli nie vlastným pričinením či zavinením. Do dnešných dní majú dosah udalosti v živote mnohých, ktorým život skomplikovala prvá alebo druhá svetová vojna, či po nej nastúpená komunistická totalita, ktorá zasahovala nielen do celospoločenských pomerov, ale ovplyvňovala aj osud mnohých spoločenstiev, rodín i jednotlivcov; mnohým zobrala aj ten najväčší dar, ľudský život; aj o tom sú svedectvá tých, ktorí prežili.

Kniha Môj útek zo sovietskeho koncentráku s podtitulom Spomienky slovenského dôstojníka na druhú svetovú vojnu, ktorú redakčne pripravil historik Martin Lacko, predstavuje vlastne autobiografiu Ladislava Stanislava (1917), rodáka z Liptovského Sv. Jána, dôstojníka slovenskej i československej armády. Kniha vyšla v brožovanom vyhotovení a má 115 strán formátu A5.

Autobiografiu adresoval autor svojej osudovej láske, dievčaťu z Ružomberka, ktoré miloval čistou láskou, tá však zostala nenaplnená, no vďaka nej sa dozvedáme i dnes o jeho zaujímavej životnej ceste, ktorá pre nepriazeň doby po druhej svetovej vojne mala upadnúť do zabudnutia, a aj dnes by boli mnohí radšej, keby sa o týchto udalostiach mlčalo. Ladislav Stanislav patril medzi asi dvadsaťtisíc občanov Slovenska, ktorí boli odvlečení do ZSSR. Jemu sa však podarilo zo zajatia ujsť.

Ladislav Stanislav sa narodil rodičom Michalovi a Márii, rod. Gašparíkovej. Mal štyroch súrodencov. Absolvoval päť tried ľudovej školy v rodisku a osem tried gymnázia s maturitou v Liptovskom Svätom Mikuláši. Po maturite v roku 1937 vstúpil do československej armády. Začal vojenskú službu vo Valašskom Meziříčí, pokračoval v Znojme,  Králikoch na Morave, v delostreleckom pluku v Olomouci a ako inštruktor výcviku ašpirantov na dôstojníkov v Jihlave. Dňa 19. marca 1939 bol ako Slovák poslaný na Slovensko a pridelený k delostreleckému pluku v Čemernom, potom v Snine a v Prešove. Neskôr ako nadporučík slúžil v delostreleckom pluku v Ružomberku. Keď v auguste 1944 oblasť ovládli povstalci, zúčastnil sa bojov pri Gombáši (Hubovej) a Kraľovanoch (12. až 15. septembra 1944) a tiež bojov o Ostrô, Podsuchú a Liptovskú Osadu (do 28. októbra 1944). Keď onemocnel na žltačku, pred Nemcami sa ukrýval v rodisku, aby sa vyhol odvlečeniu.

Z rodného Liptova ho 7. februára 1945 sovieti deportovali na východ ako vojnového zajatca. Dostal sa do tábora v Sanoku. Brutálne podmienky, ktoré tam zažil, znášal vďaka svojej viere v Boha a vďaka tomu, že poznal O. Slušnú, slovenské dievča, do ktorého bol zamilovaný; na ňu myslel aj v ťažkých podmienkach zajatia. V spomienkach zachytáva podmienky života v tábore, kde ľudský život nemal žiadnu cenu, mnohí zomierali v dôsledku hladu, ťažkej práce, chorôb alebo jednoducho z rozmaru dozorcov. Napriek šťastnému úteku, keď sa mu pomocou banderovcov podarilo prekročiť hranice rodnej vlasti, pobyt v tábore mu spôsobil nezvratné zdravotné aj psychické následky.

Za dramatických okolností sa Ladislav Stanislav dokázal zaradiť späť do armády a bol ochotný pokračovať v jej štruktúrach, ale ako mnohým iným dôstojníkom po uchopení moci komunistami mu bolo 27. marca 1948 oznámené, že musí svoju činnosť v armáde ukončiť. Rozhodol sa na svoju záchranu pred pripravovanými tvrdými postihmi pre rýchlu emigráciu. Žil v Austrálii, no o jeho ďalšom živote ani o čase odchodu do večnosti nie sú, žiaľ, nijaké dostupné informácie.

Tento zaujímavý osud nášho krajana si zaslúži pozornosť aj po mnohých rokoch. Vďaka preto patrí všetkým, ktorí sa o jeho sprístupnenie a priblíženie verejnosti zaslúžili. Autor svoje zápisky nazval autobiografiou. Je to hodnotný autentický dokument približujúci zložitosť a ťažkosti doby vo vojnových a povojnových rokoch v našej krajine. Čitatelia sa tak majú možnosť z knihy dozvedieť o neľahkom osude nielen autora spomienok, ale aj  mnohých ďalších občanov, ktorých podobné trápenia vo vojnových a povojnových rokoch postihli, pritom nemohli o nich dlho nikomu hovoriť.

Úvodom k autobiografii je pomerne rozsiahly text historika Martina Lacka s názvom Zamlčané osudy nepohodlného svedka, ktorý fundovane približuje čitateľovi okolnosti  a udalosti, ktoré sa odohrávali v našej krajine v rokoch, ktoré autobiografia zachytáva, tiež približuje osudy niektorých ľudí,  ktorých autor v autobiografii spomína. Publikáciu vhodne dopĺňajú viaceré prílohy.

 

Ľudovít Košík

::

Recenzujeme zaujímavé knihy:

Len ísť a hlavu neskloniť

Myšlienky vernosti národným hodnotám

Na strane pravdy a spravodlivosti

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.