- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

5. júla 2021

Pamäť a identita

 

Digitálna mentalita neráta s historickou pamäťou, lenže historická pamäť je prvým predpokladom správneho programovania toho, čo chceme a máme spraviť. A tak dochádza k fatálnym pochybeniam. Máme vytvorený program, ktorý má znaky vedeckosti a odbornosti, ale je nerealistický, pretože neráta so skúsenosťami predchádzajúcich pokolení a uzatvára človeka do kobky falošných predstáv o vlastnej sebestačnosti.

Vracia sa kult pýchy, ktorý už mnohokrát zaviedol ľudstvo na scestie. Démon, celkom uvoľnený z reťazí v čase Francúzskej revolúcie, je znova a znova privolávaný tými, ktorí chcú vybudovať raj na zemi, odmietajúc skutočný raj, prístupný v duchu a pravde. A opakovane sa ukazuje, že raj na zemi je nielen neuskutočniteľný, ale boj za jeho nastolenie spravidla ústi do tyranie.

Francúzski revolucionári na sklonku 18. storočia sa prejavili ako protináboženskí tyrani. Ich vláda bola brutálna, neľudská. V novembri 1793 zaviedli kalendár, ktorý si dával za cieľ odkresťančenie štátu. Bola zrušená nedeľa a zavedený desaťdňový týždeň, pričom desiaty deň mal byť dňom odpočinku. Všetky náboženské sviatky a verejné náboženské prejavy boli zakázané. Dokonca došlo k zavedeniu nového letopočtu – počiatočný rok revolúcie (1789) sa stal rokom číslo jeden. Náboženstvo malo byť nahradené kultom rozumu. Keď boli hlavní predstavitelia tohto kultu popravení, Robespierre presadil pseudonáboženský kult najvyššej bytosti, ale ani ten nevydržal dlho, keďže i Robespierre skončil pod gilotínou... Zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní. Viac veria prázdnym revolučným sľubom ako vlastnej pamäti a skúsenosti.

O čo hlbšie sú korene spoločenstva, o to viac je v ňom stálosti, odolnosti a zdravého rozumu. Nákaza vie ovládnuť len ľudí s oslabenou imunitou, ktorým chýba kultúrna pamäť a identita. Preto je také dôležité pridŕžať sa stáročiami overených hodnôt a všetko nové si dôkladne preverovať.

Friedrich Romig pripomína, že verejné blaho, spravodlivosť a poriadok nepochádzajú z tohto sveta. Nemôžeme sami určovať, čo je správne, nemôžeme ignorovať pravdy ľudského bytia. Verejné blaho vychádza z uplatňovania etických a mravných hodnôt, a tie nie sú realizovateľné bez náboženstva. Rozklad mravného poriadku znamená odumieranie, smrť. Preto sa štátnici a všetci občania majú usilovať o budovanie náboženského povedomia: „Nič neupevní spoločnosť tak ako náboženstvo, ktoré v sebe zahŕňa všetky údy spoločenstva so zjednocujúcim putom lásky, spravodlivosti a mieru. Jeho prostredníctvom vzniká z corpus mysticum hodnotového spoločenstva corpus et politicum spoločnosti a štátu, kde sa darí skutočnej kultúre a mravnému pokroku...“ (Friedrich Romig: Práva národa).

Pravdivosť života je nerozlučne spätá s nezabúdaním, respektíve pripomínaním toho, na čom skutočne záleží. Ide o zachovanie kontinuity a zodpovednosti: „Žiť v pravde si vyžaduje počínať si vo všetkých životných situáciách mravne a konať dobro. Počínať si mravne, konať dobro znamená napĺňať Božiu vôľu“ (Friedrich Romig: Práva národa).

 

* * *

Spisovateľ Jozef Holzner v predhovore svojej knihy o svätom Pavlovi z Tarzu píše, že pretvorenie antiky na kresťanskú formu myslenia a žitia je najväčšou udalosťou v dejinách ľudského ducha. Táto udalosť podstatne a pozitívne ovplyvnila životnú prax miliónov ľudí mnohých generácií, dala nový smer kultúrnym a civilizačným pohybom. Z kresťanského učenia vyplýva, že duchovne pretvorený človek musí mať aj nový životný štýl, v súlade s kresťanským mravným poriadkom, ktorý dbá na blaho jednotlivca i celku: „Byť kresťanom je čosi mimoriadne, kresťan aj v nemoci a smrti je celkom iný človek“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol).

Kresťanský étos pozdvihol ľudstvo na kvalitatívne vyššiu úroveň. Svedčia o tom dejiny uplynulých dvoch tisícročí. Dnešný človek, osobitne v takzvanom vyspelom svete, na to zabúda, alebo tento fakt vedome ignoruje. A tu je kľúč k pochopeniu príčin súčasnej krízy, ale aj k určeniu terapie. Práve na kresťanskom étose možno obnoviť a ozdraviť Európu.

Návrat ku kresťanstvu sa javí ako nevyhnutný – z duchovného i racionálneho hľadiska. Nejde teda výlučne o záležitosť viery alebo citov či emócií. Prihovára sa za to zdravý rozum. Napokon, ako opakovane prízvukuje Benedikt XVI., kresťanská viera je rozumná, viaže sa na skutočné historické dianie a záleží jej na poznaní pravdy.

Kresťanské vyznanie viery v Boha je proces, životná cesta, je to rozhodnutie o hodnotách a zásadách, čo možno chápať aj v zmysle voľby medzi rozličnými možnosťami. Prijatie kresťanstva teda znamená, okrem iného, prijatie istých noriem, hraníc a usmernení, prijatie istého spôsobu života, a to „v prospech pravdy“. Zodpovedný človek sa zodpovedne rozhoduje, pričom platí, že „napriek nespočetnej mnohosti protichodných filozofických ciest, na ktorých sa človek pokúšal uvažovať o bytí, sú nám k dispozícii napokon iba dve základné možnosti...“ (Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva). Áno, v podstate sú iba dve možnosti: materializmus alebo idealizmus. Voľba medzi nimi je záležitosťou jednak citovej náklonnosti, viery a výchovy, jednak rozumu a vôle.

Zvykne sa hovoriť, že ľudia strácajú vieru. Nie je to presné, pretože niečo stratiť znamená prísť o niečo nedobrovoľne, respektíve mimovoľne, proti vlastnej vôli – to však nie je prípad odklonu od náboženskej praxe; ak niekto mal vieru a už ju nemá, prišiel o ňu vlastnou vinou.

Náboženstvo – a osobitne kresťanstvo – kladie na človeka nemalé nároky, žiada si obetu a celoživotný záväzok, čo takzvaný moderný človek nerád prijíma: „Kresťanom sa možno stať nie narodením, ale iba znovuzrodením: kresťanstvo sa realizuje len vtedy, keď človek neustále orientuje svoje bytie nahor...“ (Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva). Kresťanská cesta si teda vyžaduje úsilie, podobne ako výstup na horu, avšak zároveň poskytuje životnú orientáciu, odkrýva zmysel ľudského bytia a napokon otvára človeku zrak, poskytuje rozhľad, podobne ako na vrchole hory.

Presne takú terapiu potrebuje chorá západná spoločnosť, potrebuje pozbierať všetky zvyšné sily aj zvyšky vôle a znova takpovediac vystúpiť na horu, aby sa zachránila, aby sa neutopila v bahne zvrátených myšlienok, slov a skutkov. O to ide: spamätať sa a rozpamätať sa na domov, na prameň života a sily. Iba zrieknutie sa cudzích vplyvov a vlastných nerestí, vnútorná obroda v kresťanskom duchu zachráni Európu pred samovražedným úpadkom, ktorý už dlho rozožiera spoločenský organizmus starého kontinentu.

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)


::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.