- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

31. júla 2021

Svetlo bolesti

 

Gabriel Németh
(Poviedka)


Je sychravý daždivý večer. Tma pod hviezdami. Piateho októbra dvetisíctri. Nebo je jeseni dobrý priateľ, ale zlý sluha, najmä keď sa dážď leje ako z krhly a nedá sa zastaviť. Hviezdy akoby rozprávali rečou básnika... Uspávanka so spevom vtákov v korunách stromov. Taká býva jeseň. Prichádza s teplom v srdci babieho leta. Inokedy s mrazmi, ukazujúc svoju zachmúrenú tvár.

Milujem jesenné počasie, keď z oblohy padajú kvapky na okennú rímsu. Nesú akési posolstvo, zvláštny obraz bez rámu. Sám neviem, kto ho maľuje. Isté je, že je to najkrajší obraz, aký som kedy videl.

Stromy sa vyzliekajú. Konáre sa dvíhajú k oblohe, chcú čosi Bohu povedať. Ten zas ochraňuje všetky svoje ovečky s láskou, bez toho, aby si za to čosi pýtal.

Áno, presne také býva jesenné nebo, taký býva jesenný večer, jesenná noc, ráno, keď prší a všetko vonia po kvapkách. Neskutočná krása oblohy.

Milujem takýto čas, najmä búrku s prívalom vetra, ktorý sa ženie ako blázon a ukazuje svoju silu. Vtedy sa schovám do vlastnej samoty a tam búrku prečkám.

Ako zvyčajne večer sedím na balkóne s cigaretou v ruke. Nefajčím veľa, tri či štyri cigarety denne, to je všetko. Treba priznať, občas dennú dávku prekročím, najmä keď ma čosi trápi alebo bolí.

Hľadím na hviezdy ako do zrkadla, ako do vlastného svedomia. Prší. Dážď za oknami hrá svoje daždivé blues. Mierne sa schladilo, avšak nie tak, aby bolo zima. S otcom som za takého počasia chodil na ryby, na šťuky. Vychutnával som si ten pocit, keď som sedel pri brehu a kvapky padajúce na vodu vytvárali čaro poézie. V tom odrazu z ničoho nič ryba zaberie. Zaseknete udicu a bojujete s rybou, na konci ste víťaz, víťaz s korunou na hlave. Tento pocit sa nedá ničím nahradiť.

Premýšľam. Prečo sa to tak všetko zvrtlo? Prečo sa to vlastne stalo?

Laura je moja priateľka. Žijem s ňou už piaty rok. Rozumieme si, máme sa radi. Srdcia nám bijú pre lásku. Náš vzťah sa upevnil a my sme sa rozhodli spoločne žiť. Laura mi predtým povedala, že má malého Tadeáška, ktorého si osvojila, pretože sama nemôže mať dieťa.

Ten fakt som prijal. Ja som vdovec, manželka mi zomrela, keď sme mali osláviť piate výročie sobášu. Letela z Prahy do Bratislavy, kde som ju mal čakať na letisku. Ani vo sne mi nenapadlo, že budem čakať na jej smrť.

Život je raz taký a osud, ktorý sa vám postaví oproti, nezmeníte.

Zhasnem cigaretu, zatvorím balkónové dvere a vojdem do izby, kde spí Tadeáško, sladko spí ako vo vate. Prikryjem ho, pobozkám. V spálni je Laura, otočená k oknu takisto spí.

Zdá sa mi, že spí ako princezná. Ľahnem si k nej, zaspať však nedokážem, nedá sa. Nemáme to ľahké. Žijeme v ustavičnom napätí, s vlastnou matkou si nerozumiem, bojujeme s ňou ako proti veterným mlynom. Matka mi ustavične vyhadzuje na oči, že Laura nie je pre mňa, že Tadeáško nikdy nebude môj, slovom, rozvracia náš vzťah, a to nás bolí. Nie aby sa tešila, že sa máme radi, ale brojí proti nám, a to je kameň úrazu.

Raz, keď bol Tadeáško u Lauriných rodičov, sme si všetko vysvetlili. Laura mi jasne povedala, že ak nebudem vedieť problém s mamou riešiť, odíde odo mňa. A ja som ju chápal. Ani ja by som nebol na jej mieste iný. Musím konať.

Najhoršie je, že Tadeáško je epileptik, i najmenšie emocionálne vzrušenie môže uňho skončiť kŕčmi. Matka akoby si to ani neuvedomovala – a Tadeáško má už štyri roky, teda vie, čo sa okolo neho deje. Vníma, čo mama vraví... Je mi ho ľúto, preto sa mu venujem ako len môžem. Zahŕňam ho láskou.

Tadeáško je citlivý, vníma rozpory a berie si to určite k srdcu, tak ako včera.

Sedeli sme pri stole, bolo po večeri. Objal som Tadeáška a on sa ma spýtal: „Prečo nemôžem mať babku, s ktorou by som zašiel do kina na rozprávku, do cukrárne na zmrzlinu?“

Nadýchnem sa, pozriem sa mu očí, tkvie v nich neistota, slabosť, nevinnosť, ale zároveň sila bojovať, aby mal babku, ktorá by ho mala rada.

„Vieš, kvietok môj, sú veci, ktoré deti ešte nedokážu pochopiť. Prečo je to tak, na to ti ani ja neviem odpovedať, ale spravím všetko preto, aby som raz našiel odpoveď.“

Ten človiečik, ktorý je náš, môj a Laurin, iba sklopí zrak, akoby pochopil, čo som mu povedal, vojde do svojej izby a hrá sa. Hrou sa na všetko zabúda. Slzy prestanú byť horké, bolesť prestáva byť bolesťou. Ale čo my dospelí, ktorí by sme chceli vec posunúť, aby sa vyriešila a aby rodinné vzťahy boli také, aké majú byť?

Tadeáško sa hrá. Pristúpim ku kanvici, otočím sa k Laure: „Nedáme si kávu?“

„A vieš, že i áno?“

Zalejem kávy a rozprávame sa. Máme o čom. Toľko problémov nás ťaží, nedokážeme ich vyriešiť. Boli by sme radi, keby sa moja matka začala ináč správať... Matky bývajú také, že sa im vlastné nevesty nepáčia.   

Ale až tak?

Keď sa to tak vezme, s Laurou žijem ako druh a družka, takže matke nie je nevestou, len sa to tak vraví, ale bola by, keby sme náš vzťah spečatili sobášom.

„Jednu lyžičku cukru?“

„Jedna stačí,“ súhlasí Laura a potom sa spýta: „Ako budeme náš vzťah riešiť, keď mama je voči nám taká?“

Tej otázky sa bojím. Desí ma. Tuším odpoveď. 

„Miloš, pre dobro Tadeáška sa budeme musieť rozísť... Možno sa vrátim, možno nie, ale jedno je isté, s mamou si to musíš zariadiť, aby na nás, respektíve na tebe nerúbala drevo.“

„Vrátiš sa? Mám vás rád.“

„Aj my ťa máme radi...“

Laura vstane, chce šálky umyť vo výlevke, keď sa vo dverách ukáže Tadeáško. Skočí mi do náručia a rozplače sa: „Nechcem ísť nikde, chcem ostať tu... Potom sa už nevrátime.“

Vypočul si náš rozhovor.

„Mám ťa rád, Tadeáško, všetci ťa máme radi. S mamou idete k babke, nebudete tam dlho.“

Neverí: „Ocino, mám ťa rád, nechcem ísť nikam, ani s mamou, ani k babke.“

„Babka je sama. Bola by rada, keby sme tam obaja prišli,“ hovorí Laura.

„Nejdem nikde!“

Takého som Tadeáška ešte nevidel. Nikdy sa tak nesprával. Emócie u neho pracovali naplno.

Laura sa obávala najhoršieho, nechcela to vypovedať – a predsa sa to stalo. Vždy nastanú takéto situácie, keď ich človek najmenej očakáva. O to viac to bolelo aj mňa...


O dva dni bola sobota. Okolo piatej sa k nám prišla moja mama s dvoma taškami bielizne, že sa jej pokazila práčka a chce u nás prať. Ja som práve pripravoval večeru.

„Nehnevajte sa, prosím, ale ja som včera prala, šnúry sú plné,“ povedala Laura.

Mama hľadela na Lauru. Dokázala by ju prepichnúť očami. Vošla za mnou do kuchyne a zvýšila zlostne na mňa hlas: „Počuj, Miloš, dobre vieš, my sme vám s otcom pomáhali, keď ste to potrebovali. A ja raz do roka potrebujem pomoc a nedá sa.“

„Buď ticho, malý spí.“

„Kto spí?! Ten harant, ktorý nebude nikdy tvoj?!“

Tadeáško vyšiel zo svojej izby a rozospato, vystrašene hľadel na tento nečakaný rodinný cirkus. Už som mal toho dosť. Ukázal som mame dvere: „Vezmi si svoje veci a von! Navždy von! Tu nie je tvoje miesto! Viac sa nevracaj!“

To matka nečakala, bola prekvapená. Zahľadela sa na mňa, potom na Lauru a hrdo zdvihla hlavu. „Raz to oľutuješ,“ povedala a odišla.

Laurine oči sa stretli  s mojimi. Keby oči vedeli rozprávať, bola by to veľavravná reč. Zľakol som sa, že prichádza chvíľa, ktorá mňa a Lauru navždy rozdelí.

Neskoro v noci z toho všetkého, čo prežil, Tadeáško dostal záchvat. Stál som nad jeho posteľou so zlomeným srdcom. Laura vybehla na tretie poschodie, búchala na dvere susedovi. Keď jej ich otvoril, čudoval sa, čo od neho Laura chce, je predsa noc.

„Prosím vás, Tadeáško dostal epileptický záchvat. Ak by ste mohli, prosím, odvezte nás na pohotovosť.“

„Samozrejme, ani prosiť nemusíte.“

Sused  sa okamžite obliekol, vzal kľúče od auta a rezkým krokom vykročil na parkovisko, kde mal zaparkované auto.

„Chlapec dostal epileptický záchvat.“

Zložil som Tadeáška na nemocničnú bielu posteľ, aby sa ho mohol ujať lekár. Na našu radosť sa Tadeáško po chvíli prebral, spoznával mňa i Lauru, hoci matne, ale čo bolo dôležité, prebral sa.

„Pichnite pacientovi Apaurin, sestra.“

Zdravotná sestra pichla Tadeáškovi spomínanú injekciu. Lekár stál nad Tadeáškom, hmatom vyšetroval svaly. Váš syn bude musieť ostať v nemocnici, aby sa zotavil.“

Laura ma chytila za ruku, pozrela sa mi do očí. Boli smutné ako odchádzajúca jeseň.

„Chápeš už, prečo od teba odchádzam?“

Sklonil som hlavu. Uvedomil som si, že je koniec, teraz a navždy.

 

Gabriel Németh


::

Rozhovor s autorom: Rozdať slovo do poslednej omrvinky

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.