Píše sa v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu o pekle?

 

Karol Dučák

Kritici Druhého vatikánskeho koncilu sú ľudia vytrvalí a veľmi trpezlivo hľadajú akúkoľvek zámienku na to, aby vzniesli svoje výhrady voči tejto bezpochyby jednej z najvýznamnejších udalostí v novodobých dejinách Katolíckej cirkvi. Napokon, prečo nie? Koncilové dokumenty nepatria k neomylným článkom katolíckej viery a teda môžu byť podrobené kritike. Lenže nesmie ísť o samoúčelnú alebo tendenčnú kritiku. Často sa však objavujú obvinenia na adresu koncilových otcov, ktoré sa nezakladajú na pravde, respektíve sú neobjektívne.

V poslednej dobe sa napríklad často píše o tom, že v dokumentoch koncilu sa vôbec nepíše o pekle. Nuž, aká je pravda? Ak by sme sa správali ako farizeji a zakladali si na slovičkárení, museli by sme dať týmto antikoncilovým kverulantom za pravdu. Výraz peklo sa totiž v koncilových dokumentoch naozaj nenachádza. Akokoľvek neuveriteľne to znie, je to pravda. Napriek tomu však koncil nezmenil učenie o pekle ako o večnom ohni pre zatratených hriešnikov, ktorí do poslednej chvíle života odmietajú pokánie a zomrú nezmierení s Bohom. V koncilovej dogmatickej konštitúcii Lumen gentium sa jednoznačne a nedvojzmyselne uvádza:

„Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života (porov. Hebr 9, 27) zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25, 31–46), a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom (porov. Mt 25, 26) odísť do večného ohňa (porov. Mt 25, 41), von do tmy, kde ‚bude plač a škrípanie zubami‘ (Mt 22, 13 a 25, 30). Prv než by sme totiž kraľovali s osláveným Kristom, my ‚sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé‘ (2 Kor 5, 10); a na konci sveta ‚tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie‘ (Jn 5, 29, porov. Mt 25, 46)“ (Lumen gentium, č. 48).

Druhý vatikánsky koncil teda potvrdil dvetisícročné učenie Katolíckej cirkvi, aj keď výslovne neuvádza slovo peklo. Píše sa tam totiž jednoznačne a nedvojzmyselne, že sa všetci ľudia budú musieť „ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10) a že neospravedlnení budú musieť „odísť do večného ohňa“ (porov. Mt 25, 41), kde „bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 22, 13 a 25, 30). Čiže aj napriek tomu, že výraz peklo nie je explicitne uvedený v žiadnom z koncilových dokumentov, je v koncilovej dogmatickej konštitúcii Lumen gentium popísané peklo v súlade s textami Písma svätého.

Napokon o spravodlivom Božom súde sa píše aj v inom koncilovom dokumente, v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes. Okrem iného je uvedené, že každý človek „bude musieť vydať počet zo svojho života pred Božím súdom za to, čo konal, či dobré a či zlé (porov. 1 Kor 15, 56–57)“ (Gaudium et spes, č. 17).

Po Druhom vatikánskom koncile prišli niektorí teológovia s tvrdením, že peklo bude prázdne a že všetci ľudia budú spasení. S učením koncilu to však nemalo nič spoločné. Na skutočnosť, že nie všetci ľudia, ba dokonca ani nie všetci katolíci budú spasení, upozorňuje aj text z dogmatickej konštitúcie Lumen gentium, v ktorom je uvedené:

„Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva... Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení. (‚Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať‘ (Lk 12, 48), porov. aj Mt 5, 19–20; 7, 21–22; 25, 41–46; Jak 2, 14.)“ (Lumen gentium, č. 14).

Čiže spasení nemôžu byť všetci, len tí, ktorých myšlienky, slová a skutky sú v súlade s osobitnou Kristovou milosťou. Tí však, ktorých myšlienky, slová a skutky nebudú v súlade s osobitnou Kristovou milosťou, budú po smrti súdení prísnejšie ako nekatolíci.

Najdôležitejšie zo všetkého však je, že Katolícka cirkev na Druhom vatikánskom koncile a ani v pokoncilovom období nezmenila učenie o pekle. Najlepším a najpresvedčivejším dôkazom toho je súčasne aktuálny Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý vychádza z učenia Druhého vatikánskeho koncilu. Tento kľúčový dokument, ktorého typické latinské vydanie v roku 1997 schválil a zverejnil dnes už svätý pápež Ján Pavol II., priamy účastník Druhého vatikánskeho koncilu, sa na niekoľkých miestach zmieňuje o pekle. Predovšetkým jasne a nedvojzmyselne uvádza:

„Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, ‚večný oheň‘ (porov. Vyznanie viery Quicumque: DS 76; CARIHRADSKÝ KONCIL, r. 543, Anathematismi contra Origenem, 7: DS 409; tamže, 9: DS 411; ŠTVRTÝ LATERÁNSKY KONCIL, kap. 1, De fide catholica: DS 801; DRUHÝ LYONSKÝ KONCIL, Professio fidei Michaelis Palaeologi imperatoris: DS 858; Benedikt XII., konšt. Benedictus Deus: DS 1002; FLORENTSKÝ KONCIL, Decretum pro Iacobitis: DS 1351; TRIDENTSKÝ KONCIL, 6. zasad., Decretum de iustificatione, kán. 25: DS 1575; PAVOL VI., Sollemnis Professio fidei, 12: AAS 60, 1968, 483). Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži“ (KKC, č. 1035).

V Katechizme Katolíckej cirkvi sa tiež píše o tom, že Ježiš často hovoril o „pekle“ („gehenne“), ako o „neuhasiteľnom ohni“ (porov. Mt 5, 22. 29; 13, 42. 50; Mk 9, 43–48), určenom „tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo (porov. Mt 10, 28). Ježiš závažnými slovami oznamuje, že ‚pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva... tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece‘ (Mt 13,41–42) a že vyhlási odsúdenie: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa‘ (Mt 25, 41)“ (KKC, č. 1034).

Hovorí sa tam okrem iného aj o tom, že nikto nie je Bohom predurčený do pekla (porov. DRUHÝ ORANŽSKÝ KONCIL, Conclusio: DS 397; TRIDENTSKÝ KONCIL, 6. zasad., Decretum de iustificatione, kán. 17: DS 1567), ale „to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca“ (KKC, č. 1037).

Na základe všetkých uvedených skutočností môžeme konštatovať, že Druhý vatikánsky koncil nezmenil učenie Katolíckej cirkvi o večnom ohni pekla, aj keď sa v jeho dokumentoch výslovne peklo nespomína. Do dnešných dní je toto učenie Katolíckej cirkvi nezmenené.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom: Koncil bol popri všetkých nedostatkoch požehnaním

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).