1
Už poznám seba, klamný svet
a táto známosť, tá ma zmarí...
(Tichomír Milkin)
Teší ma,
naozaj rád spoznávam
celý svet a seba v ňom,
i keď niekedy vanie
z toho všetkého smútok.
Som, teda spoznávam:
oheň aj vodu,
svetlo aj tmu,
rovinu a rovnováhu,
zrkadlenie toho, že som,
teda myslím – áno, na život.
Verte mi,
všelijako sa to prepletá:
úzkosť i nádej, život i smrť.
Zvonár už vystupuje na vežu,
srdce mu pritom vyzváňa,
všetko je, zdá sa, klam.
Zíde z očí, zíde z mysle,
vravia ľudia a myslia to vážne,
po nás nech príde potopa,
rýchlo si postavme pomník
z vetra a poľnej trávy,
zabudnime!
Nejako už len umrieme,
veď počuť zvony:
klam, klam, klam!
Pred tvárou smrti je človek sám.
2
Tma je tme jasná,
lebo odjakživa omáľaná
ústami mŕtvol.
(Peter Chorvát)
Koľko zbytočných rečí
a koľko prázdneho mlčania,
ale aj túžby a krásy: život –
sled nádychov a výdychov,
potom pomlčka a za ňou
čosi odtiaľto nečitateľné.
Majstrov rukopis.
Deň bez lásky je prázdny
ako zvon bez srdca
a temný ako bezmesačná noc,
noc zúfalcov a samovrahov.
Pomlčka ako nádej,
krehké synonymum smrti,
neustále hľadanie rovnováhy,
keď zvonár ide na vežu.
Tma je jasná
všetkým spiacim naveky.
Ale čo my?
Na srdci kameň.
Áno, chcelo by to vieru –
modlitbu s amen.
3
Z náručia smrti už sa nevrátiš.
Sen, spomienka a kríž.
(Pavol Ušák-Oliva)
Sen, ktorý sa neskončí,
aké jednoduché,
ako facka, ako láska,
srdce na dlani,
jednoduchá presnosť príbehu:
Nahý vyšiel z tela matky
a nahý sa vrátil do zeme.
Rovnica s jednou bledou neznámou,
cesta tam a späť – do kríža,
po naklonenej rovine,
neznáma, ktorá pozýva na partičku.
Človeče, chystaj sa,
lebo ešte jedna karta
chýba do očka.
Smrť nie je bodka,
ale pomlčka –
4
Pieseň sa končí. Život pokračuje.
Pieseň pokračuje. Život sa končí.
(Robert Hakala)
Niečo sa končí a niečo začína,
každým okamihom,
každým úderom srdca.
Vyzváňa – možno na poplach,
možno na nádej, na útechu,
ako zvon, ako zvonček
kdesi v nás.
Znovuzrodenie:
vták vzlieta z popola,
báseň z kôpky veršov
a svet zo Slova...
Čo som napísal, napísal som,
čo som nenapísal,
napíše niekto iný.
Po naklonenej rovine
kamsi do neznáma,
len nech nie bez vôle!
Už chápem: zomrieme...
ale čo je smrť
a kam nás povedie?
(Zo zbierky Priečny rez.)
Táto zbierka poézie ma oslovila, je naozaj čitateľsky prívetivá.
OdpovedaťOdstrániťDovoľte mi vyjadriť sa pár slovami k uvedenej zbierke poézie, hoci patrím medzi tie milióny ľudí, pre ktorých je tento druh beletrie veľmi, veľmi vzdialený. No snažím sa tejto majstrovskej poézii porozumieť a obdivujem ľudí, ktorí majú takého výnimočné tvorivé schopnosti. Súhlasím s názorom predchádzajúceho diskutéra, respektíve s jeho poznámkou, že čítanie týchto veršov je skutočne prívetivé, no na druhej strane príliš umelecké a zrozumiteľné iba pre malý okruh ľudí. Pretože je ťažké sa vložiť do mysle a srdca autora, pochopiť ho úplne, preto nie náhodou sa takáto vysoko postavená latka často odbije slovami - čo vlastne chcel básnik týmto povedať? Podobne je to aj s aforizmami, ktorých rébus je oveľa, oveľa jednoduchší. milan
OdpovedaťOdstrániťPán Maršálek, Vaše verše sú balzamom na dušu každého duchovne vnímajúceho človeka. Sú ľudské, zrozumiteľné a výstižné. Vďaka za ne, pohladili mi dušu.
OdpovedaťOdstrániťS úctou a vďakou Ján