Návšteva

 

Martin Jančuška

(Skutočný príbeh)

„Haló, tu je Frau Müller.“

„A tu byt Herr Müllera,“ ozvala sa opérka Boženka, ktorá sa starala o nevládneho svokra pani Müllerovej. Pani Müllerová volala zo Salzburgu, kde už vyše tridsať rokov bývala so svojím manželom. Svokor, otec jej manžela, žil teraz vo Viedni v rodinnom domčeku, po mozgovej porážke.

„Chcem vám len oznámiť, že prídeme zajtra na obed,“ povedala pani Müllerová.

„Dobre, dobre, len príďte, som stále pri pánovi Müllerovi,“ zaštebotala Boženka a zložila telefón.

„No, len aby ste vedeli...“ nestihla dopovedať pani Müllerová.

Boženka prišla k pánovi Müllerovi pred týždňom, vystriedala Vierku. Predtým sa vyše desať rokov starali o starého pána Vierka a Zuzka.

Zuzka bola rozvedená. Život nemala ľahký. Jej manžel alkoholik sa postaral o veľmi pestrý život nielen Zuzke, ale i dvom malým deťom. Po rozvode sa pretĺkala životom, ako sa dalo. Bývalý manžel na deti viac neplatil ako platil. Zo sesterského platu sa nedalo vyžiť a tak sa rozhodla ísť ako opérka pracovať do Rakúska. Bola nielen pracovitá, ale i svedomitá a keď videla, že o domácnosť nevládneho pacienta sa nemá kto postarať, tak varila, prala, žehlila, upratovala, nakupovala, hoci jej pracovnou náplňou bolo len postarať sa o pána Müllera ako o pacienta.

Doma na Slovensku sa rozprávalo, aké rozprávkové peniaze zarábajú opérky v Rakúsku, poniektoré sa pochválili, že aj dve-tri tisícky, aby sa doma ukázali a vzbudzovali závisť, ale pravda bola iná. Bolo zriedkavou výnimkou, ak sa tieto dievčatá dostali do dobrej rodiny, teda slušnej, s morálnymi zásadami. Väčšinou boli vykorisťované. Nielenže sa museli postarať o bezvládneho pacienta, ale museli robiť všetky domáce práce, byť v pohotovosti celých 24 hodín, a to za nejakých 700 eur za dva týždne. Keby im aspoň bolo tých 700 eur zostalo, aj to by bolo málo, ale ony si z toho museli zaplatiť nemocenské poistenie a cestu tam i späť, takže im zostalo možno 500 eur. Že prečo to robia? Lebo mnohé nemali iné východisko zo zložitej osobnej situácie.

Zuzka, pracovité žieňa, sa vzorne starala o svojho pacienta. Pán Müller, bývalý bankový úradník, kým ešte bol trochu mobilnejší, si začal k nej aj viac dovoľovať, ale Zuzka mu rázne ukázala hranice a obrátila sa i na jeho syna, ktorý zjednal hneď poriadok. Ale to sa nestávalo len Zuzke, takých prípadov je viac, dali by sa o tom rozprávať celé romány.

Keď sa blížili sviatky, Zuzka nielenže dobre navarila, aby si uctila hostí zo Salzburgu, ale i napiekla, pri lúčení si domov odnášali vždy aj peknú výslužku... Ale teraz namiesto Zuzky nastúpila Boženka.

„Tak, už sme tu,“ radostne sa ohlásila pani Müllerová, keď s manželom vchádzali do dverí. Odložili si kabáty, privítali sa s oteckom a pohodlne sa v obývačke usalašili do kresiel. Keď sa nič nedialo, ozvala sa pani Müllerová ako prvá: „A kedy bude obed?“

„Pán Müller už obedoval. Vedela som, že ho prídete pozrieť, tak som ho nachovala skôr.“ Pani Müllerová simyslela, že sa jej to sníva. Takéto niečo za desať rokov ešte nezažila. Dlhá cesta zo Salzburgu, hladní, smädní, unavení a žiadny obed?

„Ale kávu nám hádam uvaríte?“

„No, to môžem,“ zaštebotala Boženka, „ale nemám pre dvoch, mali ste si kávu doniesť.“

Müllerovci sa tak rýchlo z otcovho domu ešte nepozbierali. Ani sa s otcom poriadne nerozlúčili.

Posťažovali sa neskoršie Zuzke, ona to povedala mne a ja to píšem vám...

 

Martin Jančuška

::

Odporúčané:

Vakcinácia – nezodpovedané otázky