Dobrezivo

 

Teofil Klas

Teofil Klas

(Z najnovších veršov)

 

Márne?

Kajam sa.
Kajam o to väčšmi,
že čakám na rozhrešenie.
Bude to so siedmimi mečmi.
Hrdlo je do sna vzpriečené,
nebodaj výzva na pokraji.

Nie,
nieto vo mne hluchej čnosti,
len svet je stále zmotaný.
Život sa vo tme nepremostí,
stále sú husté čerene.
Ktože tú ťarchu poodtají?

Leda tak vysloviť sa
márne.
Azda sa mi aj uľaví.
Čo na tom, že aj myseľ starne?
Že sen je väčšmi skúmavý?
„Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ (?)

 

Celá postať

Kľúč? Áno,
ale z druhej strany dverí.
Za múrom do trinástej komnaty.
Nie, nezáleží vari na prímerí.
Ani na možnom
vrúcnom objatí.

Čo spieva,
nie je v kríze ešte vláčne.
Kým v zámke neškrípe a nevŕzga,
azda aj
v brázdach novú éru načne.
Len štreka je zas úzka-preúzka.

Magicky
sa múr isto neotvorí.
A onen kľúč je dávno podstatný.
Nespoliehaj sa na anjelov zbory,
šifra
má v sebe celú postať dní.

 

Čarodejné zábrany

Čokoľvek, len nie odtecha.
Dávno sú veci odohraté.
Ešte sa guráž pozviecha,
odblokujú sa trate.

Vyšlo to všetko najedno.
Zmija sa vlastne v zlosti zvíja.
Je za líniou palebnou
čarovno solstícia.

Dvíha sa svetlo na pláni.
Motýle v kráse nezahynú.
Čarozvláštne sú zábrany.
Hlásia sa vari k činu?

 

Sonet o pavučine

Ťažkopádna je pavučina.
Pradie sa na tvár. Na líce.
Neskúma moje hranice.
Nečasy s vrzgom času spína.

Nebodaj ešte naučí ma
obliať sa vlahou z kanvice.
Poďme si ešte, amice,
pospomínať na čašu vína!

Koľko rokov má staré víno?
A nové zreje na svahu?
Na slnobrehu s kameninou?

Tá pavučina je dnes iná.
Odopiera sa zásahu.
Je predpoveďou praedestina?

 

Dobrezivo
(Vnuknuté Ferkom Vnukom)

Ticho.
No ani ako pred búrkou.
Bystriny jastria dobrezivo.
Ostáva tvárny osteň pre vnukov.
Potomci sú i tvárou živou.

Predchodcovia
sú zavše následní.
Predbehli čas a stihli v čase.
Do kresiel sadli v sále dní,
vediac, že zas to bude pasé.

Ticho
sa večne snúbi s múdrosťou.
A tá tu bola pred vodami.
Čo hučné je až spod mostov.
Čas naisto je v jedno daný.

 

Pastorále
(Vari selanka)

Bude nás ako čížikovho maku.
A sťaby všetkých
jedna mater mala.
Jednako každý iný.
Svojskejší.

Vie ľahkosť živa
krásu nedvojakú.
Záľaha živých z edenského mála.
A stále
vari vedno vo verši.

S čím kto ta
s hrsťou slamy z jasieľ príde,
bude si veriť, že je vyvolený.
A poteší sa,
vlastne pozvaný.

Nezíska
zlaté rúno na kolchide,
a predsa
krvou rozprúdi si vény.
Od radosti už príde o rany.

 

Preliezka?

Stále sú hladké rýmy.
A život netlieska.
Nie, život nepatrí mi
a nie je preliezka.

Len to, čo stihnem prežiť,
bude mi prihraté.
Som piesok na pobreží,
zliaham sa v prívrate.

Návrat je iba jeden.
Cez každú nehladkosť.
Kým nezadýchnem eden,
nebudem spievať dosť.

 

Pamätavé v sonete

Aj záplavy,
aj pánbožkove kravičky.
Ale je k duhu jedna veľká sláva,
čo sa tu na prízemí odohráva.
Pred vesmírom,
ach, prichodím si maličký.

Nie, nebude to vari navždycky.
Kým anjelom
sa moje snenia javia,
a veru jedno, zľava či to, sprava,
vmáha sa do rozpravy
cengot kanvičky.

Aj detstvo malo svoje radovánky.
Ale už dávno nie je na dlani.
A vonkoncom už
nechytá sa slamky.

Čo bolo, je už isto pamätavé.
Piedestál kozích bobkov
isto zváľaný.
A vavrín? Nesvedčí už hlave.

 

Sonet o chrúmaní

Lienky.
Aj kobylky.
A modlivka.
Zrazu je všetko v inej pláni.
Zhyb je už bozkom prihrievaný.
Ešte
sa v príkrej spare rozkrivká.

Nie je to o sne
ani o slivkách.
A ani
o chlapčenskom hraní
na husliach z kukuričnej slamy.
Zabúdanie
si tuhý motív tká.

Čo chrúma,
jednostajne pravé,
je prezviedavosť na výprave
po semenách
a vlastných koreňoch.

Ešteže schrúmavané chutí
v štyridsaťdňovej
ražnej púti.
A že i moje sny
si pozrie Boh.

 

Zgusta

V difúznom svetle
— viem to — poznávam.
Priame je vnemu neroztvárne.
Oslňuje, veď doznalo sa k hrám.
Usilujem sa o kľúč márne.

Ach, vidieť
takto z tváre do tváre!
Obrazy pravdu iba halia.
Neočia oči čaro v opare,
netuším ani výhľad z páľav.

Oči ma vlastne zatiaľ nebolia.
Ale už zisťujem ich pŕšku.
Nie,
nevzdávam sa zgusta bez boja,
odsŕkam svetlo v plnom dúšku.

 

Kvázisonet+ pre mnohých
(J. E. Františkovi Rábekovi)

Klaniam sa princípu,
ktorý je osobou.
Ktorý je naozaj
všetko a vo všetkom.
Ktorý je začiatkom, koncom
i prostriedkom.
Ktorý je
v živote smernicou osovou.

Ktorý je život sám.
Čo bez apoštolov.
Pre mňa a pre mnohých
naozaj prostred kóm.
Bez úvah,
či je to o hustom, o riedkom,
či pŕchne z klasov,
či zlíhava zo stromov.

Nie, neuveríš mu,
kým sa mu neklaniaš.
No neklaniaš sa mu,
kým v neho neveríš.
Kým nezaklnieš sa,
kým neprevezmeš kríž.

Krížová cesta
je podchvíľou nemá slaž.
Klania sa princípu
osobná rozvaha.
Všetko
sa vo všetkom bolestne rozmáha.

Všetko
sa vo všetkom radostne rozmáha.

 

Alien

To vo mne,
vo mne trpí Boh.
Nie ja v ňom.
Som si celkom istý.
Toľko je vo mne trpkých vlôh,
že ani on ich nerozčistí,
ak nepridám sa k nemu.

Mraky
sú plné nádeje.
Ibaže
nezvládam ich vcelku.
Netuším, kam ich zaveje.
Sivejú trápne
v očnom bielku.

Jednak sú moje.
Alien.
Boľačiek
sa nik nedoráta.
No odplaví sa v strese hlien,
objavím totiž v Živom
brata.

 

::

Odporúčané:

Zažíhanie poézie (K životnému jubileu Teofila Klasa)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie našej klubovej edície,
napíšte nám na adresu redakcia@priestornet.com.
Na každý e-mail odpovieme.