Mám otčinu ešte ja inú, kde večne vládne môj Boh a Pán

 

Martin Jančuška

Novoročný príhovor pani prezidentky Čaputovej bol taký sladký, že musel dojať až k slzám nejedného Slováka. Ťažko opísať, ťažko skomentovať, s akou precítenosťou sa prihovárala k slovenskému národu, ako súcití so všetkými ukrivdenými. My skôr narodení sme podobné frázy o pravde, slobode a práve počuli mnohokrát – kotúľali sa z úst komunistických papalášov. Mysleli sme si, že patria minulosti, ale mýlili sme sa.

Po odvysielaní tohto „poučného a dojímavého“ prejavu zaznela jedna vskutku dojímavá pieseň: Slovensko moje... Nebudete mi veriť, ale bola by zapadla do zabudnutia, nebyť roduverných Slovákov, ktorí si ju odniesli do ďalekej kanadskej cudziny a po mnohých, mnohých rokoch ju opäť, ako vzácny dar, priniesli na Slovensko. Chcel by som len skromne pripomenúť, že v ďalších slohách tejto piesne sa nespieva o krásach našej prírody, to sa vyspieva v prvej slohe. Spieva sa o niečom inom – dôležitejšom – a na to si dovoľujem upozorniť, spieva sa o tom, že Slovák má ešte inú vlasť, nie na tejto zemi, má vlasť, kde vládne Boh a Pán, a kam si povolá všetkých verných zo všetkých strán. Žiaľ, tieto verše pri interpretácii piesne teraz akosi vypadávajú.

Hej, mám otčinu ešte ja inú, kde večne vládne môj Boh a Pán.
Tam si povolá, tam si privedie Pán Ježiš svojich zo všetkých strán.
Tam miznú žiale aj náreky, tam budem bývať až na veky, na veky.
Hej, mám otčinu ešte ja inú, kde večne vládne môj Boh a Pán.

Nedovoľme, nedajme si prepisovať slová tejto krásnej piesne, lebo sa stratí jej hlavný zmysel, v ktorý všetci roduverní a po skutočnej Pravde túžiaci Slováci stále veria.

 

Martin Jančuška

::

Odporúčané: Lekári a stavovská česť.

::

Doktor medicíny Martin Jančuška, narodený 9. januára 1942 v Ľubietovej, pochádza z učiteľskej rodiny. Rodičia sa po vojne presťahovali do Bratislavy. Základnú školu navštevoval v Bratislave, maturoval v roku 1958 na Tehelnom poli. Lekársku fakultu Univerzity Komenského ukončil v roku 1964. Ako sekundárny lekár interného oddelenia pôsobil v Endokrinologickom ústave v Ľubochni, vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a Starej Ľubovni.

V auguste 1979 emigroval s rodinou do Rakúska. Päť mesiacov pracoval ako robotník v elektronickej firme Körting v Grödigu pri Salzburgu, od februára 1980 ako sekundárny lekár interného oddelenia St. Elisabeth Spital vo Viedni. Na jeseň toho istého roku bol menovaný za prednostu oddelenia intenzívnej starostlivosti ako internista – kardiológ a v tomto odbore pracoval až do odchodu na dôchodok. V roku 2003 spolu s Prof. Júliusom Rybákom a Dr. Phil. Ľubomírom Rašim založili v Liptovskom Mikuláši Spolok priateľov MUDr. Pavla Straussa.

Martin Jančuška okrem odborných medicínskych prác publikovaných v lekárskych periodikách publikoval články o kultúre v slovenských a rakúskych časopisoch. Ako konvertita prešiel zložitou cestou hľadania Pravdy. V roku 2008 mu vyšiel  vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov román Druhé prikázanie a v roku 2016 vo Vydavateľstve Pozsony / Pressburg / Bratislava kniha Príbehy a ozveny (krátke prózy a vieroučné sentencie).