Spomienka

 

Ján Grešák

Nespala. Na tiché otvorenie dverí sa prudko posadila, zhrbená, s prepadnutými očami, so sivou štetkou vlasov na hlave. Zažmurkala do svetielok, ktoré sestrička zažala na stromčeku v jej izbe. Ligotavé iskierky sa rozlievali po strieborných vodopádoch pozlátkovej výzdoby. Keď si oči zvykli na tú hru svetiel, obrátila sa k prichádzajúcej.

– Sestrička…

– Nespali ste? Myslím si, keď nemôžete spať, posedím tu s vami. Mám službu. Prečkáme spoločne Nový rok, nech nie ste aspoň teraz sama. Len, prosím vás, už neplačte!

– Už nebudem. Nie. Najmä dnes nie. Nehnevajte sa na mňa. Veď už ani sĺz nemám. Už to prešlo. Len som si trochu zaspomínala. Videla som sa doma, v kruhu svojich detí a vnukov. Všetkých. V tento čas sme vždy bývali vedno... Spolu s mojím nebohým sme sa veľmi starali o svojich vnukov. Spolu sme ich pestovali na kolenách, česali im vlasy, kŕmili sme ich a vartovali, učili ich modliť sa a spievať, dávali sme im nežné mená. Ako oko v hlave chránili sme ich pred každým, aj tým najmenším nebezpečenstvom. Venovali sme im všetku svoju lásku a mali sme ich ešte radšej ako vlastné deti.

A roky utekali. Obaja sme zostarli a vnuci sa začali ženiť. Bolo to v našej dedine. Ženil sa jeden z vnukov. Práve v podvečer mojich narodenín. Už som nevládala ísť na svadbu. Ale zato som sa doma sviatočne obliekla, sadla si a čakala. Ale ani pred sobášom, ani po sobáši sa nik neukázal. Vnuk neprišiel povedať – stará mama, ďakujem ti za všetko. Prišiel som sa ti ukázať, aký som vyparádený. Toto je moja žena, podívaj sa, aká je pekná. Požehnaj nás, stará mama! Nik neprišiel. Ani o deň, o dva, ani o týždeň.

Len som chodila od dverí k dverám tackavým krokom a počúvala každé auto, ktoré prebehlo popod okná, či sa nezastaví, či z neho ten očakávaný a milovaný nevystúpi, nevybehne v radosti hore schodmi. Ale neprišiel. A mne sa liali slzy z očí a srdce sa mi zvieralo od žiaľu… Verte mi, nehnevám sa na nich, na žiadneho. Len tu, tuto… – trasľavou rukou sa priblížila k hrudi – tu ma bolí…

Plecia sa jej roztriasli, hlavu zaborila do vankúša a tak aj zaspala. Zrazu to bolo ako kedysi. Žiaril vysvietený stromček, opäť boli všetci spolu, všetkým žiarili oči radosťou a láskou. Starým rodičom, deťom i vnúčatám. Opäť ich pestovala na kolenách, hladila im tvár. Usmievala sa a spala. A nezobudila sa ani vtedy, keď vežové hodiny z blízkeho kostola odbíjali polnoc a na rozhraní rokov bili písmeno po písmene: Šťastlivý nový rok!

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora: Spomienka na Vianoce.