Smrť číha v chráme

 

Karol Dučák

Farár Pellegrini, správca miestnej farnosti, vstupuje do chrámovej lode, aby skontroloval výzdobu kostola pred nedeľňajšou slávnosťou. Do nedele je ešte čas, ale on nerád necháva veci na poslednú chvíľu.

Dom Boží je takmer prázdny, iba zopár starých ľudí sa modlí v laviciach, no vtom ktosi energicky otvára vstupné dvere a vchádza do chrámu. Chvíľu sa opatrne rozhliada, potom zamieri ku kňazovi. Otec Pellegrini si zvedavo obzerá neznámeho. Nespomína si, žeby tu tohto človeka už niekedy videl. Je to vysoký, dobre stavaný muž, odetý v čiernej koženej bunde a rifliach. Jeho odev nevzbudzuje sympatie, zato jeho tvár, poznačená starosťami, je celkom sympatická. 

„Pochválený buď Ježiš Kristus,“ pozdraví neznámy.

„Naveky, amen,“ odzdraví kňaz a potom pokračuje: „Čo môžem pre vás urobiť?“

„Otče Pellegrini, prosím vás, vyspovedajte ma!“ nalieha neznámy muž.

Kňaz evidentne nie je práve nadšený, ale neznámy nalieha: „Prosím vás, je to veľmi súrne. Verte mi, že to neznesie odklad.“

„No, mal som síce naplánované čosi iné, ale vidím na vás, že je to naozaj naliehavé. Poďme teda do spovednice,“ kapituluje kňaz a nasmeruje svoje kroky k spovednici. Otvára dvere v strednej časti spovednice a vstupuje do nej. Po ňom otvára jedny z bočných dverí spovednice aj neznámy a vstupuje dnu. Sotva sa však neznámy usadí v spovednici, šokuje farára svojím priznaním:

„Otče, prosím vás, odpusťte mi, že som vás zatiahol do spovednice, hoci sa nemôžem vyspovedať, ale ak by ma niekto videl rozprávať sa s vami uprostred kostola, mohlo by to ohroziť vás, mňa, ale aj iných ľudí.“

„Takže sa nechcete spovedať?“

„Momentálne sa nemôžem spovedať, aj keby som chcel. Ale chcem zachrániť vášho kaplána Mariniho, pretože mu hrozí smrť a ja sa snažím urobiť všetko preto, aby som tomu zabránil. Preto musím byť veľmi opatrný. Na mojom živote až tak veľmi nezáleží, ale po dlhej dobe chcem už konečne vykonať niečo ušľachtilé, aby sa mi ľahšie umieralo.“

„Obávam sa, že vám nerozumiem.“

„Nebojte sa. Všetko vám vysvetlím.“

„Kto vlastne ste?“

„Hovorte mi Adam. Viac vám teraz nemôžem povedať. Nehnevajte sa.“

„Dobre, takže Adam... Spomínali ste, že kaplánovi Marinimu hrozí smrť...“

„Bohužiaľ. Niektorým ľuďom sú tŕňom v oku určité jeho aktivity.“

„Myslíte tým jeho nemilosrdný boj proti organizovanému zločinu, ktorý sa stal pohromou pre náš región?“

„Presne tak. Vidím, že vám to myslí. Práve preto som tu.“

„Ale ako viete, že kaplánovi Marinimu hrozí smrť?“

„Vykonávam džob, ktorý ma ťaží ako balvan. Pracujem pre ľudí, ktorí odstraňujú iných ľudí, pretože im prekážajú... A teraz je na rade váš kaplán.“

„Mafia?“

„Povedzme.“

„A vy ste jej súčasťou... No práve vy chcete zachrániť kaplána Mariniho...“

„Za každú cenu. Zabiť kňaza je strašný zločin, ktorý kategoricky odmietam vykonať.“

„To je chvályhodné.“

„Vy určite nemáte o mne najlepšiu mienku... a vlastne aj ja sám mám o sebe mizernú mienku, ale... aby ste mi rozumeli... nie vždy som žil takým životom, akým žijem teraz. Dostal som z domu veľmi prísnu katolícku výchovu. Moji rodičia boli vzorní katolíci. Teda predovšetkým moja matka. Často sme sa spolu modlili, dokonca som v detstve často miništroval. Moja matka chcela, aby som sa stal kňazom, ale ja som necítil v srdci Božie volanie a nemal som túžbu stať sa kňazom, preto som ostal laikom. Tým som sklamal matku, ale ja som nechcel byť nehodným kňazom a moja matka to časom pochopila. Ostal som praktizujúcim katolíkom, lenže neskôr sa môj život pokazil. Dostal som sa do vážnych problémov a zaplietol som sa s nesprávnymi ľuďmi... Paradoxne s ľuďmi z môjho príbuzenstva. A tak som začal robiť hrozné veci. Veci, ktoré neustále trápia moje svedomie. No keď som sa spamätal, bolo už príliš neskoro.“

„Nikdy nie je neskoro.“

„To sa ľahko povie, ale nie je to také jednoduché. To nie je ako nastúpiť do vlaku na jednej stanici a vystúpiť na inej. Je veľmi nebezpečné vystúpiť z vlaku, v ktorom sa veziem ja.“

„No ale vy sám predsa dokazujete, že je to možné. Už tým, že ste teraz tu.“

„Nemôžem inakšie. V živote som už vykonal veľa vecí, na ktoré nie som hrdý.  Ale zabiť kňaza!... To je hranica, ktorú neprekročím. V žiadnom prípade si nepošpiním ruky krvou kňaza! Aj keby som mal sám zomrieť.“

„Prečo nejdete na políciu?“

„Tu polícia nepomôže. Verte mi. Viem, čo hovorím. Toto je práca pre špeciálne zložky. Veď vy to poznáte, otče Pellegrini. Bol to kedysi aj váš džob, nemám pravdu?“

„Máte. Odkiaľ to vlastne viete?“

„Viem o vás viac, než si myslíte. Aj preto mám nádej, že sa nám... teda vám i mne... podarí zachrániť kaplána Mariniho. Ozaj, kde vlastne je kaplán Marini?“

Nastáva ticho, ktoré preruší Adam:

„Vy mi asi celkom nedôverujete. Tak sa pozrite na toto!“

S týmito slovami vyťahuje ťažkú pištoľ, ktorú vidí kňaz aj cez mriežku spovednice. Adam pokračuje:

„Ak by som chcel zabiť kaplána Mariniho, už dávno by som to urobil a nestrácal by som čas s debatami. Mimochodom, túto zbraň vám tu pre každý prípad nechávam, aby ste mohli kedykoľvek ochrániť vášho kaplána.“

Farár konečne zareaguje:

„No, priznávam, že som zaskočený.“

„Človeče, nechápete, že riskujem svoj život viac ako ktokoľvek iný na svete? Ak neurobím svoju robotu, môj boss zničí mňa aj moju rodinu. Na mne mi až tak veľmi nezáleží, ale nechcem aby boli ohrození moji príbuzní, zvlášť moja manželka. Tak mi, prosím vás, pomôžte, pretože čas sa nám kráti!“

„V poriadku. Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som zabránil tomuto hroznému zločinu.“

„Tak mi povedzte, kde je kaplán Marini!

„Je na pútnickom zájazde.“

„Niekde ďaleko?“

„Veľmi ďaleko.“

„Mimo Európy?“

„Áno.“

„A kedy sa vráti?“

„Na budúci týždeň v utorok.“

„Chvála Bohu. Aspoň jedna dobrá správa. Máme teda čas pripraviť sa.“

„Čo by ste chceli podniknúť? Máte nejakú predstavu?“

„Musíme tú vraždu nafingovať. Človek, ktorý ma poveril touto úlohou, musí byť presvedčený, že som splnil rozkaz. Prídem teda do kostola a budem strieľať na vášho kaplána, lenže budem mieriť tak, aby som ho nezranil, alebo ho zranil len ľahko. Musí to však vyzerať nanajvýš vierohodne. Mimochodom, asi o tom neviete, ale v chráme máte tajne namontované miniatúrne kamery.“

„O tom naozaj nič neviem.“

„Ľudia, pre ktorých pracujem, nenechávajú nič na náhodu. Už dlhšie sledujú vášho kaplána... Ale vráťme sa k veci. Po mojom výstrele prídete vy a budete strieľať na mňa. Aby to vyzeralo tak, že ste prišli zachrániť kaplána Mariniho.“

„To hádam nemyslíte vážne!“

„Naopak. Nikdy som nemyslel nič vážnejšie ako teraz.“    

„Ale prečo by som mal ja strieľať na vás? O vás tu predsa nejde!“

„Pretože inakšie nemôžem skončiť s týmto špinavým remeslom. Z chápadiel chobotnice sa nemožno vyslobodiť len tak ľahko. A ja chcem, aby toto bol koniec. Už nechcem slúžiť diablovi. Ste dobrý strelec a ja som vám dal tú najkvalitnejšiu zbraň. Spolieham sa na vás.“

„Nemôžete odo mňa žiadať, aby som na vás strieľal!“

„Musíte ma zastaviť, aby zbytočne netrpeli ďalší ľudia! Nemusíte ma hneď usmrtiť, ale potrebujem, aby ma niekto zastavil. Ja sám nemôžem. Už som uvažoval, že si vpálim guľku do hlavy, ale moja matka mi neustále vtĺkala do hlavy, že samovražda je ťažký hriech a cesta do pekla.“

„Prosím vás, prestaňte s takými rečami!“

„Je mi to naozaj veľmi ľúto, ale som pod silným tlakom. Verte mi, že z toho všetkého nemám radosť. Organizácia, pre ktorú pracujem, sa vyžíva v krvavých kúpeľoch. Ale zabíjanie kňazov... to nie! S tým sa musí skoncovať za každú cenu! Prosím vás, pochopte to! Zastavte ich! Zastavte aj mňa! Veľmi túžim skoncovať s takýmto životom, lenže sám sa nemôžem zastaviť.“

„Počkajte, počkajte. Ono sa to nemusí jesť také horúce, ako sa navarilo.“

„Čo tým chcete povedať?“

„Ako ste správne povedali, v minulosti som pôsobil v špeciálnej zložke boja proti organizovanému zločinu. Potom sa však niečo stalo a ja som úplne zmenil svoj život... Nakoniec som sa stal kňazom. Ale o tom teraz nemienim hovoriť. Chcem len povedať, že keď som pracoval v špeciálnej zložke, používali sme tam nepriestrelné vesty. Nikto nemusí zomrieť, len to treba precízne pripraviť a nič neponechať na náhodu.“

Nastáva chvíľka napätého ticha, ktorú preruší kňaz:

„Vlastne to môžeme urobiť tak, ako ste to plánovali, ale s tým, že zabezpečíme nepriestrelnú vestu pre kaplána Mariniho aj pre vás.“

„Nepriestrelnú vestu pre mňa? Načo? Veď môj život aj tak nestojí za reč.“

„Prosím vás, prestaňte s takými pohrebnými rečami! Takto nikomu nepomôžeme.“

„Prepáčte.“

„V poriadku. Pokúsim sa z mojej strany zariadiť všetko potrebné. Potom vám zavolám a vy prídete za mnou, aby sme si dohodli podrobnosti plánu... Ozaj, máte bezpečný kontakt na vás? Nejaký mobil, na ktorý by som vám mohol poslať správu bez toho, aby som vás ohrozil?“

„Mám.“

„Môžete mi ho nadiktovať?“

„Áno.“

Po týchto slovách farár vyťahuje mobil so slovami:

„Som pripravený.“

Adam diktuje svoje číslo a farár si ho ukladá do mobilu.

„Máte ten mobil pri sebe?“

„Mám.“

„Tak vám pre istotu krátko prezvoním, aby sme mali istotu, že to spojenie funguje.“

Po chvíli sa ozve zvonenie Adamovho mobilu a tak má farár istotu, že spojenie funguje.

„Dobre, na to číslo vám pošlem správu a vy si môžete moje číslo mobilu uložiť pod menom Bruno. Tak sa volám. Alebo si môžete vymyslieť akékoľvek iné meno. Dôležité je mať bezpečné spojenie,“ uzatvára túto záležitosť farár.

„Áno.“

„Keď bude všetko pripravené, pošlem vám správu a vy prídete za mnou na faru tajne, najlepšie v noci. Ale musíte mi dať vopred vedieť, aby som vypol vonkajšie osvetlenie. Keď prídete, ticho zaklopete na vstupné dvere a ja vám otvorím.“

„Zo srdca vám ďakujem. Nech vám to Pán Boh vynahradí.“

„Aj vám.“

„Už musím ísť. S Pánom Bohom.“

„S Pánom Bohom.

„A opatrne s tou zbraňou. Dobre ju schovajte, nech vás s ňou nikto neuvidí v chráme.“

„To je jasné.“

Adam opúšťa spovednicu a odchádza preč z chrámu. Farár ešte chvíľu posedí na svojom mieste, potom vyjde zo spovednice a vstupuje na miesto, na ktorom bol predtým Adam. Potom s ukrytou zbraňou odchádza na faru.

....................................................................................

Konečne má otec Pellegrini voľné ruky a môže sa venovať dôležitému poslaniu, ktoré pred neho postavil život. Berie do rúk mobil a volá na číslo, na ktoré už dlhšiu dobu nevolal. Konečne je spojenie nadviazané a  z druhej strany sa ozýva hlas:

„Počúvam.“

„Plukovník? To som ja, Bruno. Môžem hovoriť?“

Oslovený plukovník odpovedá:

„Bruno, zavolám ti. Môžem na toto číslo, z ktorého voláš?“

„Áno.“

Plukovník na druhej strane zložil a tak otec Pellegrini netrpezlivo čaká na to, že sa plukovník znovu ozve. Medzitým však zvoní telefón. Tentoraz pevná linka. Volajú manželia, ktorým sa narodilo dieťa a chcú vybaviť krst počas svätej omše. Farár si robí poznámky a sľubuje volajúcim, že to zariadi, no ešte ani neskončí hovor, už mu zvoní mobil. Otec Pellegrini nakrátko prevezme hovor na mobile a obmedzí sa na pár slov: „Momentík... Hneď to bude.“

Potom rýchlo uzavrie predchádzajúci hovor na pevnej linke a konečne sa môže venovať starostiam, ktoré mu ťažia srdce.

„Počúvam,“ ozve sa do mobilu a vzápätí počuje známy hlas plukovníka, ktorému pred chvíľou volal:

„Bruno? Môžem hovoriť?“

„Áno,“ odpovedá farár a pokračuje: „Bez problémov.“

„Ako sa máš, Bruno? Dávnejšie som o tebe nepočul. Potrebuješ niečo?“

„Mám tu taký nezvyčajný prípad. Ide o život môjho spolubrata v oltárnej službe, kaplána Mariniho. Je vo veľkom nebezpečenstve.“

„Prečo?“

„Je to nebojácny mladý kňaz, ktorý verejne kritizuje spôsoby mafie a vyzýva na odhaľovanie jej zločinov. Tým si vyslúžil nenávisť jej pohlavárov.“

„Odkiaľ vieš, že mu hrozí smrť?“

„Prišiel za mnou mladý mafián, ktorý má nášho kaplána zabiť na príkaz svojich šéfov.“

„Chce s nami spolupracovať?“

„Neviem, nakoľko chce spolupracovať, ale ten človek si v žiadnom prípade nechce pošpiniť ruky krvou kňaza. Dokonca ponúkol svoj vlastný život za život toho kňaza.“

„To znie úžasne. Kto je ten človek?“

„Ja ho vlastne nepoznám. Stretol som sa s ním len raz. Viem, že sa volá Adam. Priezvisko nepoznám. Povedal mi, že z domu dostal veľmi prísnu katolícku výchovu a údajne bol zbožné dieťa. Podľa toho, čo mi povedal, boli jeho rodičia, predovšetkým jeho matka, vzorní katolíci. Lenže v dospelosti sa dostal do veľkých problémov a zaplietol s nesprávnymi ľuďmi, takže už sa nemôže vrátiť späť, pretože by tým ohrozil seba i svojich príbuzných.

„Je ten človek spoľahlivý?“

„Som presvedčený, že áno. Prečo inakšie by ma zasvätil do veci? Mohol jednoducho zastreliť kaplána Mariniho a nikto by sa nedozvedel podrobnosti.“

„Ako na teba zapôsobil?“

„Vyzeral byť taký... odhodlaný. A napokon už tým, že prišiel za mnou, riskuje. Prečo by to robil, ak by nechcel zachrániť nášho kaplána? Veď to mohol urobiť bez toho, aby na to upozornil.“

„Dobre. To musíme využiť. Musíme už konečne zastaviť to zabíjanie ľudí. Pripravíme plán na záchranu vášho kaplána.“

„Ten človek s jedným plánom prišiel.“

„Vážne? Čo je podstatou toho plánu?“

„Fingovaná vražda. Vlastne dve. Najprv by mal on strieľať v chráme na kaplána tak, že by ho minul, prípadne len ľahko zranil, a potom by som mal prísť ja a strieľať naňho. Navrhol som mu, že by som mohol zabezpečiť nepriestrelné vesty preňho i pre kaplána Mariniho, takže by to vyzeralo vierohodne. Tiež som mu naznačil, že v prípade spolupráce by sa mohol dostať do programu na ochranu svedkov a s novou identitou by mohol začať nový život ďaleko odtiaľto. A bolo by postarané aj o jeho členov rodiny, ktorí sú ohrození. A samozrejme bude nutné zariadiť novú identitu aj pre nášho kaplána.“

„Ale načo je dobré to divadlo v chráme? Mohol predsa tomu predísť a odhaliť štruktúru organizácie, pre ktorú pracuje, ešte pred návratom kaplána Mariniho.“

„On to chce takto. Trvá na tom. Nechce byť považovaný za zradcu a nechce ohroziť svoju rodinu. Preto chce vykonať rozkaz, ale tak, aby nezahynul kaplán Marini. A mám pocit, že aj sám chce skoncovať so životom. Videl som mu na očiach rezignáciu a nechuť žiť. Niečo... akýsi šiesty zmysel mi hovorí, že si ani neoblečie nepriestrelnú vestu, ktorú som mu chcel dať, ale chce, aby som ho vážne zranil.“

„To naozaj?“

„Nemôžem sa zbaviť toho dojmu. Bolo by dobré mať v rukách odstreľovaciu pušku, ktorou by som ho mohol zasiahnuť presne, ale tak, aby som ho neohrozil na živote.“

„Dobre, Bruno. Ak ten muž zabráni vražde kňaza, každopádne mu pomôžeme. Časom možno bude spolupracovať naplno. Uvidíme. Rozhodne nám už aj tak pomohol.“

...................................................................................

K budove fary sa temnou nocou zakráda mladý muž. Našťastie je hmla a aj tá mu pomáha skryť sa pred prípadnými nežiaducimi pohľadmi. Konečne je pri vstupných dverách a opatrne zaklope. Po chvíli sa vstupné dvere otvoria a on vstupuje dnu. Farár Pellegrini ho vedie do svojej kancelárie, v ktorej je slabé svetlo a zatiahnuté okná.

„Pochválený buď Ježiš Kristus,“ pozdraví Adam.

„Naveky, amen,“ odzdraví farár a pokračuje:

„Posaďte sa, Adam. Môžem vám niečo ponúknuť?“

„Ďakujem, nič si neprosím.“

„Takže k veci. Môj bývalý šéf má pre vás ponuku. Ak budete spolupracovať, zaradí vás do programu na ochranu svedkov a dostanete novú identitu ďaleko v zahraničí. Čo vy nato?“

Rozhostí sa ticho, ktoré napokon preruší Adam:

„Nerozmýšľal som o tom. Musím si to ešte premyslieť.“

„Dobre. Čo sa týka našej veci, mám pre vás pripravený plán. Vy aj kaplán Marini dostanete nepriestrelné vesty. Tú vašu vám dám hneď teraz.“

Kňaz vyberá zo zásuvky stolíka nepriestrelné vesty a jednu z nich podáva Adamovi so slovami:

„Vyskúšajte si ju hneď teraz, prosím.“

Adam sa netvári veľmi ochotne, ale napokon sa podriadi a odkladá si na stoličku svoju bundu. Kňaz mu pomáha obliecť si nepriestrelnú vestu.

Potom sa uspokojene obráti na Adama so slovami:

„Pomôžem vám to vyzliecť. Budete si vedieť sám obliecť tú vestu?“

Adam neochotne prikývne, vyzlieka si vestu a oblieka si svoju bundu.

Farár pokračuje vo svojom výklade:

„Urobíme to tak, ako ste pôvodne plánovali vy. Prídete do chrámu... a budete mať samozrejme oblečenú nepriestrelnú vestu pod bundou. Budete čakať na kaplána Mariniho, ktorý príde od sakristie a bude mať pod sutanou oblečenú nepriestrelnú vestu. Ja mu dám signál, že môže vstúpiť do chrámovej lode. Vystrelíte naňho a potom ja zhora, z chóru, vystrelím na vás. Keďže budete mať nepriestrelnú vestu, nebudete vážne zranený, aj keď bolesť budete cítiť. Ostanete obaja ležať na zemi, kým neprídu sanitky a miestna polícia. Špeciálne zložky sa ujmú svojich povinností až neskôr. Tie sa potom postarajú aj o vás. Mimochodom, máme tu špecialistu na miniatúrne kamery, ktorý krátko pred začiatkom akcie nastaví tie miniatúrne kamery v chráme tak, aby nesnímali to, čo sa v skutočnosti deje v chráme... Je všetko jasné?“

„Jasné.“

„Záleží na vás, či a ako budete spolupracovať s úradom boja proti organizovanému zločinu. Môžete byť zaradený do programu na ochranu svedkov a v tom prípade by ste dostali novú identitu, takže by ste mohli začať nový život. A potom by za vami mohla prísť aj vaša rodina. Všetko sa dá zariadiť. V každom prípade sa však nikdy nezabudne na vaše úsilie pri záchrane kaplána Mariniho. O vašu bezpečnosť bude určite postarané.“

„V poriadku. Pre záchranu vášho kaplána som ochotný obetovať čokoľvek. Aj vlastný život.“

„Nepochybujem o tom. Kaplán Marini má prísť zajtra v noci. My dvaja budeme v spojení. Modlím sa za to, aby všetko dobre dopadlo.“

„Ozaj, čo vlastne bude s vaším kaplánom po tom všetkom?“

„Pripravujeme preňho nové pôsobisko ďaleko odtiaľto. Dostane novú identitu.“

„To ma teší. Takže to všetko nebolo zbytočné.“

„Rozhodne nie.“

„Už musím ísť.“

„V poriadku. Boh vás žehnaj!“

„Aj vás, otče.“

...................................................................................

Do chrámovej lode vchádza Adam. V strede chrámovej lode sa prežehná, porozhliada sa okolo seba a konštatuje, že je všetko tak, ako bolo dohodnuté. Dom Boží je, našťastie, prázdny. Posadí sa do jednej z lavíc na sedadlo, ktoré najviac vyhovuje jeho zámeru. Opatrne vyťahuje pištoľ a nasadzuje na jej hlaveň tlmič. Natiahne zbraň a potom už len čaká.

Jeho počínanie sleduje z chóru farár Pellegrini, ktorý mieri na Adama odstreľovacou puškou s ďalekohľadom. Nemôže sa totiž zbaviť nepríjemného tušenia, že Adam nemá na sebe oblečenú nepriestrelnú vestu. Akýsi šiesty zmysel mu napovedá, že Adam chce skoncovať so životom. Preto prijíma riskantné rozhodnutie, že nebude strieľať na telo, ale namieri zbraň na ruku strelca.

Zo svojho mobilu posiela dohodnutú správu kaplánovi, aby vstúpil do chrámu. Potom úpenlivo šepká slová modlitby: „Pane, veď moje ruky, aby tu dnes nedošlo k tragédii. Nech sa podarí dobré dielo.“

Netrvá dlho a zo sakristie vchádza do chrámovej lode kaplán Marini. Pohľady domnelého vraha a domnelej obete sa stretnú. Kaplán sa prežehnáva a v duchu odrieka vrúcne slová modlitby.

„Pripravte sa smrť! Máte chvíľu času!“ vykríkne mafián a namieri pištoľou s tlmičom na kaplána.

Kaplán verí tomu, že ho nepriestrelná vesta zachráni, ale napriek tomu sa chveje na celom tele. Adam mu položí nepríjemnú otázku:

„Pripravený?“

„Áno,“ odvetí kaplán a jeho ústa naďalej odriekajú modlitbu.

Zaznie výstrel a kaplán pocíti intenzívnu bolesť, ale na živote ohrozený nie je. Podľa dohody však padá k zemi a ostáva nehybne ležať.

Na rade je farár Pellegrini. Výstrel z jeho pušky je presný a zraňuje pravú ruku, ktorou Adam strieľal. Adam od bolesti vykríkne a zranenou rukou urobí veľký kruh vo vzduchu, pričom mu pištoľ vypadne z ruky a padá na zem.

Farár zo svojho mobilu volá záchranku a políciu. Tak, ako to bolo vopred dohodnuté. Potom uteká do chrámovej lode. Pribieha aj kostolník a farár mu prikazuje, aby priniesol lekárničku. Zároveň zisťuje stav zranení kaplána aj Adama. Kostolník prináša lekárničku a spolu s farárom ošetrujú ležiacich mužov. Po nejakej dobe prichádzajú záchranári a polícia, aby vykonali to, čo je náplňou ich práce. Záchranári odvážajú na sanitkách kaplána Mariniho aj Adama. Policajtom trvá o niečo dlhšia, kým vykonajú svoje povinnosti a potom aj oni opúšťajú chrám.

...................................................................................

Farár Pellegrini má konečne trochu voľného času a konečne môže vybaviť telefonát, na ktorý sa chystá už od rána. Vyťahuje teda mobil, aby zavolal plukovníkovi. 

Keď konečne počuje plukovníkov hlas, rozhovorí sa:

„Pozdravujem, plukovník. Už dlhšie sa chystám zavolať ti, ale vždy ma niečo zdrží.“

„Si zaneprázdnený a ja tiež, ale už sa raz musíme stretnúť aj osobne po tých rokoch, čo sme sa nevideli.“

„Určite áno. Uplynula už určitá doba od tej streľby chráme a ja som sa chcel opýtať, ako sa drží Adam na novom pôsobisku.“

„Celkom dobre. Adam nám pomohol odhaliť mafiánsku sieť. Spočiatku sa do toho veľmi nemal, ale potom spolupracoval naplno, takže bol pre nás cenným prínosom.“

„A čo tá jeho prestrelená ruka?“

„Dlho s ňou mal problémy, ale už sa to lepší.“

„To som rád. Mimochodom, mám čerstvé správy o kaplánovi Marinim.“

„Naozaj? Ako sa má?“

„Nesťažuje sa. Chvála Bohu.“

„Kde pôsobí?“

„Je diecéznym kňazom v USA. V komunite našich krajanov.“

„A ako sa mu darí?“

„Nemá to tam jednoduché. Začiatky boli ťažké, ale napokon si zvykol a pochvaľuje si to.“

„Tak to som rád.“

Zrazu zvoní telefón vo farskej kancelárii a tak musí farár Pellegrini skončiť hovor s plukovníkom a venovať sa svojim povinnostiam. V srdci ho však hreje dobrý pocit, že sa ušľachtilé dielo podarilo.

 

Karol Dučák