Z dejín Novohradu

 

Peter Fízeľ: Krátke dejiny farností Novohradu pod správou Rožňavskej diecézy

Stará Halič, Priatelia histórie Novohradu o. z., 2024

Napriek tomu, že ľudia už prestávajú čítať, stále vychádza množstvo kníh. Či už ladených komerčne, povrchných, ale aj kvalitných. O tých sa, žiaľ, čitateľ nedozvie a ak áno, tak neraz len náhodou. Ani zo stránok Katolíckych novín. Tie totiž vraj recenzujú len knihy vydané Spolkom sv. Vojtecha (!). Cirkevná tlačová tribúna tak vytláča všetky ostatné, aj kvalitné publikácie do tzv. šedej zóny.

Neprofesionálny historik Peter Fízeľ zo Starej Haliče nedávno pripravil veľkú publikáciu (312 strán) o dejinách farností v Novohrade. Tento región ostal po vzniku ČSR v roku 1918 rozdelený; juh sa dostal do Maďarska a s ním aj 60 tisíc tamojších Slovákov, ktorí sa následne v maďarizačnom mori utopili. Či presnejšie – boli utopení. Maďarsko vôbec sa stalo veľkým cintorínom Slovákov.

Publikácia mapuje 22 farností severnej časti Novohradu – Lučenec, Cinobaňa, Fiľakovo, Lovinobaňa, Málinec, Poltár, Stará Halič a ďalšie (južnú časť v Maďarsku autor neskúmal), ktoré po vzniku Rožňavského biskupstva v roku 1776 pripadli pod túto diecézu.

Štruktúra diela je jednotná, logická a prehľadná. Pri každej farnosti, postupujúc abecedne, autor vyhotovil najprv stručný dejinný prehľad, k nemu doplnil krátku históriu kostolov či kaplniek na jej území, aj s fotografickou dokumentáciou. Pridal chronologický prehľad pôsobenia farárov, administrátorov či kaplánov na území farnosti, ale aj kňazov-rodákov či cirkevných inštitúcií na jej území (najmä školy). Každú kapitolu uzatvára výpočet birmoviek, ako aj tabuľka s počtom katolíkov vo farnosti v jednotlivých historických obdobiach. A na záver obrázok – mapka farnosti, jej územnej rozlohy. V tristostranovej knihe nachádzame takmer 180 fotografií, vyše 50 tabuliek a 22 máp.

Pokiaľ ide o zdroje, okrem vedeckej, odbornej či publicistickej literatúry autor vychádzal z kanonických vizitácií a súpisov farností, ako aj z materiálov uložených na farách.

Okrem regionálnych a lokálnych aspektov tu možno nájsť aj informácie zaujímavé, resp. platné aj z celonárodného hľadiska. Na príklade rodného okresu Lučenec, ktorý bol v novembri 1938 násilne rozdelený medzi dva štáty, P. Fízeľ konštatuje, že slovenskí veriaci to mali nepomerne ťažšie na maďarskej než na slovenskej strane. Bohoslužby sa odbavovali v maďarčine a len zriedka v slovenčine. Maďarská katolícka cirkev a úrady nebrali ohľad na to, koľko Slovákov bolo vo farnostiach. Sväté omše nemali v rodnom jazyku ani vtedy, keď kostol bol preplnený slovenskými veriacimi.

Mimochodom, známou kňazskou osobnosťou z Novohradu – i keď nie práve v blahej pamäti – bol Alexander Horák, jeden z najaktívnejších podporovateľov komunistickej totality a funkcionár tzv. MHKD v päťdesiatych rokoch. Exkomunikovaný Horák sa dožil aj roku 1989 a umrel, ako manžel a otec dvoch dcér, v roku 1994. Škoda veru, že žiadnemu publicistovi za štyri roky slobody nenapadlo spraviť s ním rozhovor o jeho „bohatom“ živote...

Dielo autor uvádza slovami kardinála Jána Chryzostoma Korca: „Cirkev v dejinách Slovenska bola učiteľkou viery i kultúry, pomáhala nám z viery žiť.“ Aj z tejto precízne a pútavo spracovanej knihy cítiť snahu podať stručný, no objektívny prehľad dejín jednotlivých farností. No zároveň i autorovu veľkú lásku k cirkvi, k regiónu, k Slovensku a jeho dejinám celkovo. Už to je dnes skôr výnimkou než pravidlom. Mnohí autori – najmä z médií, ale niekedy žiaľ aj z inštitúcií typu SAV či ÚPN – cítia totiž potrebu na slovenské dejiny napľuť, prípadne robiť teatrálne gestá politického ospravedlňovania, kajať sa za rôzne skutočné či domnelé prehrešky našich predkov. Autor tejto knihy zaujal triezvy a racionálny prístup: pátra po faktoch, dokumentuje ich, píše bez prikrášľovania či dehonestácie, bez toho, aby si sypal na hlavu popol, alebo aby ho rozsýpal po hlavách čitateľov.

Človek by azda očakával, že takéto dielo sa zrodí v kolektíve kňazov Rožňavskej diecézy, z podnetu a s podporou tamojšieho biskupského úradu. Je to však inak. Jej autorom je jediný človek. Aj to je príznačné pre dnešné pomery. O to väčšie uznanie si však zaslúži.

Martin Lacko

::

Rozhovor s autorom recenzie: Štát potrebuje štátnu náplň, nie protištátnu.

::

Súvisiaci príspevok: Bibliografia historika Martina Lacka.