Eloi, Eloi...

 

Martin Jančuška

Na začiatku bol telefonát. Volal mi z Ružomberka môj vzácny priateľ Pavel Mojto.

„Maroš, poznáš príbeh Munkovcov?“

„Poznám.“

„A vieš, že bola o nich napísaná kniha?“

„Neviem.“

„Tak ti ju pošlem.“

Ako by som nepoznal ten príbeh, ktorý – dá sa povedať častejšie ako len občas – rezonuje v mojej mysli a nemôžem sa pritom zbaviť mnohých otázok, často i veľmi bolestných; a pýtam sa nášho trojjediného Boha: prečo?

A potom sa mu ospravedlňujem: staň sa vôľa Tvoja. So skonom Munkovcov sa ťažko vyrovnávam a asi i do poslednej chvíle života na tejto zemi sa s ním vnútorne nevyrovnám. Život všetkých štyroch mi totiž tak prirástol k srdcu, že sa stali mojimi najlepšími priateľmi a neželám si nič iné, len aby mi Všemohúci, keď raz opustím túto zem, dovolil s nimi sa stretnúť. Tieto slová budú možno niektorí pokladať za nenormálne, ale taká je pravda.

Už dvadsaťtri rokov máme Spolok priateľov Pavla Straussa, ale nikto z tejto našej rodiny ma na túto knihu, ani na Rastislava Puchalu, ktorý ju napísal, neupozornil. A tak by som si to bol prial. Nuž čo. Život je taký.

Príbeh Munkovcov poznám dôverne už roky. Nikdy som sa však s nimi nestretol, veď keď všetci štyria zahynuli, mal som tri roky a štyri mesiace. Ich príbeh poznám predovšetkým z početných listov písaných prevažne v nemčine, ktoré si vymieňali medzi sebou – všetci štyria Munkovci a MUDr. Pavol Strauss. On, mladý lekár v palúčanskej nemocnici v Liptovskom (vtedy ešte) Svätom Mikuláši, a Munkovci v Ružomberku.

Spisovateľ Rastislav Puchala nám podáva skutočný, no až neuveriteľný príbeh jednej neobyčajnej židovskej rodiny, ktorá konvertovala na katolícku vieru. Zvolil si na to neobyčajný spôsob. Príbeh vyrozprával ústami otca Franza, ktorý sa v posledných minútach života skláňa nad svojím nevládnym synom. V myšlienkach sa vracia do minulosti, celkom na začiatok príbehu... Autor  nám približuje jednotlivé etapy s neuveriteľnou presnosťou a takým majstrovským spôsobom, že niektoré pasáže som čítal so zatajeným dychom.

Už som povedal, že Munkovcov roky poznám dôverne. Prekladal som totiž ich listy a často som odháňal myšlienku, že listom raz bude koniec. Často to bola detektívna hra, lebo na mnohých listoch MUDr. Pavla Straussa chýbali dátumy. A neboli to len listy. Bolo to aj niekoľko denníkov, ktoré listy dopĺňali. Dostal som sa do sveta konvertitov, a keďže i ja sám som konvertita, rozumeli sme si v mnohých závažných otázkach, ako napríklad nedôvera, podozrievanie, odsudzovanie, skrytá nenávisť, ohováranie a podobne. Netrápilo nás to, i keď v kruhu najbližších priateľov to občas zabolelo. V čom sme si najmä rozumeli, to bola túžba po hľadaní pravdy, učenie sa z ciest veľkých cirkevných učiteľov, životopisov svätých a samozrejme dennodenná práca na sebe. Učenie sa disciplíne.

Pán Rastislav Puchala skutočne majstrovsky vystihol kľúčové momenty, ako Munkovci najprv hľadali cestu k viere a potom v nej rástli. Bolo to žité evanjelium. Svedčia o tom i už spomínané listy. Máme tu aj jeden mimoriadny dôkaz, ako otec Franz a mama Gi jemne sledovali myšlienky i cestu Pavla Straussa, keď mu na Vianoce 1939 pod stromček obstarali denník s venovaním, kde myšlienku na nášho nebeského Otca naznačili v lúčoch vychádzajúceho slnka. Svetlo a v ňom Pravda.

Obdivujem majstra Puchalu, ako sa dokázal vžiť do života Franza, Gizely, dôverne nazývanej mama Gi, Tomáša a geniálneho klaviristu Jurka. Len škoda, že autor neuverejnil v knihe i fotografie všetkých štyroch Munkovcov aj Pavla Straussa, aj priam umelecké kaligrafické písmo mamy Gi.

Autor nezabudol ani na rodinu Molnárovcov, ktorí bývali v tom istom dome v Ružomberku ako Munkovci. Ani na Moniku Molnárovú na vozíčku, postihnutú už v útlom detstve zákernou obrnou. Mama Gizela sa jej venovala s materinskou láskou, učila ju nemčinu i hru na klavíri. Sama mi o tom pani Monika rozprávala pri početných návštevách v jej byte. Autentické rozhovory mi poskytla i sekretárka pána Munka pani Schniererová, ktorá hovorila o Franzovej dôslednosti a presnosti v práci. S úsmevom mi rozprávala, ako si neraz musela preložiť rande, lebo pán direktor pokladal za dôležité dokončiť objednávky alebo napísať listy.

V Ružomberskej vojenskej nemocnici som pôsobil niekoľko rokov. Stretol som sa s mnohými pacientmi, jeden z nich, Ing. Stanko Surový, mal brata Janka, ktorý chodil do tej istej triedy ako Tomáš Munk. On ma vlastne priviedol k Monike Molnárovej. Vtedy som ešte o Munkovcoch nič nevedel. Ani v Ružomberku sa o nich nerozprávalo. Vtedy som ani nevedel, že Monika Molnárová má sestru, ktorá bola vydatá za MUDr. Geda Fodora, vojenského lekára, s ktorým som pracoval na tom istom oddelení. Zvláštne osudy. Roky som sa trápil, čo to bola za osoba, ktorá udala gestapu Gizelu Munkovú. Dokonca ju z ulice doslova vtiahla na nemecké gestapo.

S manželkou sme uvažovali, ako budeme chodiť na Liptov, keď sa jej mama poberie na večnosť, a zamýšľali sme kúpiť si nejaký byt alebo dom. Práve vtedy sa naskytol jeden dom na predaj, hneď vedľa už spomínaného Janka Surového. Majiteľka, ktorej dom vtedy patril, nebola doma a my sme už boli na odchode do Viedne. Krátko na to sa našiel kupec, ktorý dom kúpil. Asi o rok neskôr som sa dozvedel, že počas  druhej svetovej vojny v dome bývala iná žena, ktorá udala gestapu Gizelu Munkovú. Zlá, hašterivá osoba, ktorá mala večne problémy so susedmi. V jej dome sa údajne usporadúvali seansy a vyvolávali duchovia. Keby sme boli dom kúpili, určite by sme v ňom dlho nezostali bývať. Zvláštne osudy...

Mama Gi, otec Franz a malý Jurko už sú na gestape v Ružomberku. Chýba len novic u jezuitov Tomáš. Ani kláštor nie je pre Tomáša bezpečná pevnosť. Márne prior dôvodí, prosí. Musí Tomáša nakoniec vydať. Ako keby tušil. Celú noc sa modlil k Všemohúcemu a prosil, nech si jeho mladú dušu vezme ako obeť za obrátenie duší vyvoleného národa. Keď som to čítal, napadli mi slová otca Antona Hlinku, ktorý mi rozprával, že sa v New Yorku stretol so skupinou mladých Izraelitov, ktorí si kládli otázku: A čo keď Ježiš Kristus skutočne existoval? Čo by to znamenalo pre nás mladých Židov?

Milý pán Rastislav Puchala, touto knihou ste postavili všetkým štyrom Munkovcom dôstojný pomník. Nie pomník, maják. Maják, ktorý bude svietiť a ukazovať cestu neprebudeným, pomýleným aj hľadajúcim. A verím, že mnohým rodinám, ktoré budú tento vami vyrozprávaný príbeh čítať, sa stane príkladom.

 

Martin Jančuška

::

Odporúčané články:

Ako ďalej v našej dobe

Návšteva

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.