Žatva je veľká, ale robotníci chýbať nikdy nebudú

 

Karol Dučák

Katolícka cirkev prežíva ťažké obdobie, ale keď sa to tak vezme, v jej dejinách ľahké obdobia nikdy neboli. Ako napísal apoštol Peter, diabol „obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pt 5, 8). A katolíkov obchádza diabol obzvlášť zúrivo. V našej spoločnosti niet núdze o pesimistické predpovede budúcnosti Kristovej cirkvi katolíckej. Ale Pán Ježiš nám predsa nikdy nesľuboval blažené časy v tomto slzavom údolí. On sám povedal: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč“ (Mt 10, 34).

Kritici Katolíckej cirkvi, o ktorých nikdy v dejinách nebola núdza, neraz poukazujú na klesajúci počet vysvätených novokňazov v posledných rokoch, zvlášť v Európe. Sú krajiny, osobitne vyspelé krajiny Západu, ktoré sa dlhodobo boria s nedostatkom kňazského dorastu. Dochádza k paradoxnej situácii. Aj keď počet katolíkov na celom svete už presiahol hranicu 1,42 miliardy a tento rast je v posledných desaťročiach rýchlejší ako rast svetovej populácie, počet katolíckych kňazov v celosvetovom meradle v posledných rokoch mierne klesá. V niektorých krajinách Afriky a Ázie síce došlo k nárastu kňazských povolaní, ale celosvetový pokles je daný výrazným poklesom kňazských povolaní v Európe a Amerike.

Na Slovensku situácia síce nie je natoľko zlá ako napríklad v Nemecku či iných krajinách vymierajúceho Západu, ale ani na Slovensku to nie je ružové. Napríklad v predchádzajúcom roku 2025 bolo na Slovensku vysvätených 27 novokňazov (21 diecéznych a 6 rehoľných), najmenej novokňazov v ére samostatnosti Slovenska. Je to zaiste znepokojivá situácia, aj keď slovenských kňazov je zatiaľ relatívny dostatok, dokonca mnohí pôsobia v zahraničí. Ak by sa vrátili do svojej vlasti všetci slovenskí kňazi, ktorí pôsobia v Ríme, Prahe či kdekoľvek inde vo svete, ani by sme nenašli pre všetkých uplatnenie. Pán určite nenechá svoju Katolícku cirkev bez pastierov Božieho stáda. Veď on sám povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).

Kristus si teda bezpochyby nájde cestu ako zabezpečiť potrebný počet novokňazov aj na Slovensku. Či viac alebo menej, ale Slovensko určite neostane bez kňazov. Často sme prekvapení, keď stretneme kňaza, o ktorom by sme nikdy nepredpokladali, že sa raz stane kňazom. A často to nepredpokladal ani on sám. Keďže sa aj na Slovensku rodí čoraz menej detí, Pán povoláva nielen mladých chlapcov, ale často aj mužov v zrelšom veku.

V roku 2009 napríklad nikto nevedel, že MUDr. Lukáš Bičej, vtedy začínajúci lekár, sa raz stane kňazom. Nevedeli to tí, ktorí ho vtedy osobne poznali, ale podľa jeho vlastného vyjadrenia to nevedel ešte ani on sám. Ale už je to raz tak, že 23. mája 2026 prijal aj on sviatosť kňazstva na Jasnej Hore v Čenstochovej, a tak sa MUDr. Lukáš Bičej, lekár ľudských tiel, stal vo veku 42 rokov lekárom ľudských duší ako rehoľný kňaz Lukáš Dominik Bičej OSPPE. Lenže než sa stal rehoľným kňazom, prešiel Lukáš aktívnym životom katolíckeho laika ako lekár, spevák, aktivista...

Lekárom sa stal v roku 2009, keď skončil štúdium na lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. V tom istom roku začal pracovať ako lekár interného oddelenia Vranovskej nemocnice. Lenže Lukáš bol neúnavný človek, ktorý vo voľnom čase vyvíjal mnohé aktivity v službe Bohu a ľuďom. Využíval talenty, ktoré mu Boh dal. Ako tenorista spieval v rôznych cirkevných zboroch. Okrem toho často spieval počas svätých omší ako žalmista a chrámový spevák. Dokonca už ako lekár absolvoval štúdium spevu na ZUŠ na Ulici Alexandra Dubčeka vo Vranove nad Topľou.

Lukáša však poznajú jeho rodáci aj ako aktivistu, ktorý sa snažil zachrániť pred skazou Kostol sv. Štefana Kráľa, pozostatok dnes zatopenej obce Kelča na brehu vodnej nádrže Veľká Domaša. Kelča je jednou z obcí zatopených pri výstavbe tohto vodného diela, ktoré vzniklo prehradením rieky Ondava pri obci Veľká Domaša v 60. rokoch 20. storočia. Aj preto ten názov vodného diela.

Obec Kelča však postihol osobitný údel. Kelča síce bola zaplavená, ale úplne nezanikla, len sa „presunula“ do vyšších polôh. Jej obyvateľstvo našlo nové príbytky na vyvýšenom priestranstve nad vodnou hladinou neďaleko pôvodnej obce. Tu, na brehu novovzniknutej priehrady, bola vybudovaná „dcérska obec“ Nová Kelča, ktorá sa stala najmladšou slovenskou obcou i najmladšou obcou vtedajšej ČSSR. Pôvodná obec, „stará“ Kelča, bola zatopená v roku 1965, avšak Kostol sv. Štefana Kráľa, ktorý stál na vyvýšenom mieste nad obcou, ostal zachovaný. Jeho základy však boli pod úrovňou hladiny vody na východnom okraji nádrže Veľká Domaša, preto bolo nevyhnutné postaviť oblúkovitý kamenný val, ktorý oddeľoval kostol od vodnej nádrže a vďaka tomu sa voda z priehrady nedostala k základom kostola. Nebyť tohto kamenného valu, spodná časť tejto vzácnej sakrálnej stavby by sa ocitla pod vodou a to by znamenalo jej definitívnu skazu. Kostol sv. Štefana Kráľa, tento vzácny barokovo-rokokový kostol s prvkami klasicizmu, vysvätený v roku 1780, slúžil po zatopení obce Kelča v roku 1965 veriacim Novej Kelče až do roku 1993.

Kým kostol slúžil aj po vybudovaní vodného diela svojmu pôvodnému poslaniu, zdalo sa byť všetko v poriadku. Lenže časom sa začal zhoršovať technický stav kostola v dôsledku spodnej vody, ktorá si aj napriek ochranným opatreniam našla cestu k základom sakrálnej stavby. Navyše kvôli vzdialenosti kostola od obce a problematickému prístupu z obce si Novokelčania postavili v roku 1993 nový kostol priamo v obci. Tým Kostol sv. Štefana Kráľa prišiel o svoju farnosť a stratil svoj pôvodný liturgický význam, takže sa jeho ďalšia existencia výrazne skomplikovala. Odvtedy nad ďalšou existenciou tejto vzácnej kultúrnej pamiatky visí otáznik. Kostol osirel a začal postupne chátrať. Svojmu pôvodnému účelu slúži iba raz v roku v čase odpustovej slávnosti 16. augusta.

A vtedy sa začal angažovať Lukáš, ktorý je rodákom z Novej Kelče a pamätá si lepšie časy starého kelčianskeho kostola. V roku 2008 založil občianske združenie Stephanus, ktoré začalo vyvíjať aktivity na záchranu tohto kostola. Počas letnej sezóny ho začalo sprístupňovať verejnosti a organizovať kultúrne akcie a zbierky na financovanie udržania a najnevyhnutnejších opráv objektu. Neskôr túto úlohu prevzala obec Nová Kelča, ktorá má kostol v erbe ako pamiatku na svoju historickú predchodkyňu. Vďaka týmto a iným aktivitám je reálna šanca, že sa kostol napokon skutočne podarí zachrániť pre budúce generácie.

Ani tieto, ani ďalšie aktivity však nedokázali naplno uspokojiť Lukáša, ktorý prijal definitívne rozhodnutie stať sa kňazom. Keď sme sa to dozvedeli my, ktorí ho poznáme, prekvapilo nás to. Lukáš mal predsa pred sebou skvelú svetskú budúcnosť. Mohol sa oženiť, mať manželku, deti, mohol mať veľký dom alebo luxusný byt, mohol si kúpiť auto, cestovať po svete... Ale Lukáš sa rozhodol inakšie. On mal v srdci Kristov kompas, ktorý ho bezpečne viedol nástrahami materiálneho sveta. Rozhodol sa pevne a neodvolateľne pre službu v Pánovej vinici v pozícii rehoľného kňaza. Vybral si Rád svätého Pavla Prvého pustovníka (OSPPE), teda rehoľu pavlínov, ktorá spravuje Farnosť Narodenia Panny Márie Vranov nad Topľou – Sever. Lukáš vranovských pavlínov veľmi dobre poznal a často s nimi spolupracoval. Zrejme aj to prispelo k jeho rozhodnutiu stať sa rehoľným kňazom tejto rehole.

Prvé rehoľné sľuby zložil 8. septembra 2020 o 11.00 hod. počas slávnostnej svätej omše v Sanktuáriu Matky Božej Lesniowskej, patrónky rodín, v poľských Żarkách-Leśniówě. Rehoľným kňazom sa stal po dlhých rokoch štúdia dňa 23. mája 2026. Primície v rodnej obci sa konali 31. mája 2026 v Kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Novej Kelči.

Lukáš sa teda vydal na ušľachtilú, ale tŕnistú cestu katolíckeho kňaza. Sám, vlastnými silami, by však nedokázal odolať nástrahám Zlého, preto potrebuje naše neustále modlitby. O tom, aké ťažké je prekonať všetky nástrahy Zlého, svedčí aj fakt, že v minulom roku boli v košickej arcidiecéze suspendovaní štyria kňazi. Nikdy nezabudnem na slová istého mladého kňaza, ktorý už dávnejšie počas jednej púte adresoval prítomným zhruba tieto slová: „Ak chcete mať svätých kňazov, modlite sa za nás. Bez vašich modlitieb svätí určite nebudeme.“

Zaujali ma tieto úprimné slová. Zároveň naznačili, aký by mal byť vzťah nás laikov ku kňazom. Namiesto posudzovania a kritizovania by sme sa radšej mali za kňazov čo najviac modliť. Za seba môžem sľúbiť Lukášovi to, čo on najviac potrebuje vo svojej kňazskej službe: že naňho nezabudnem vo svojich modlitbách.

My všetci by sme sa mali modliť čo najčastejšie za našich kňazov. Hoci len takou krátkou strelnou modlitbou: „Vyslyš, Pane, naše modlitby a daj nám mnohých svätých kňazov!“

 

Karol Dučák

::

Súvisiace články:

Slovenský Mont Saint Michel volá o pomoc

Malé Slovensko má dostatok katolíckych kňazov

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).