Ďalekohľad

 

Ján Grešák

Bol pekný jesenný deň plný svetla a farebného lístia. Dočervena sfarbené slnko sa Romanovi opieralo do chrbta, keď ustatý po dlhej namáhavej túre horskými hrebeňmi vchádzal do miestnej reštaurácie. Nikoho tam nepoznal a nikto nepoznal jeho. Vysmädnutý mieril rovno k výčapu. S pohárom trblietavého zlatožltého moku usadil sa hneď za prvý prázdny stôl. Pri vedľajších stoloch sedelo a popíjalo zopár ľudí. Roman priložil k perám orosený pohár a hltavo potiahol niekoľko dúškov.

O chvíľu vošiel do miestnosti mladík tmavej pleti v rozopnutej vetrovke, s rozstrapatenými vlasmi a čiernymi fúzikmi. V ruke držal neveľkú plátennú tašku sivej farby. Chvíľu si pozorne prezeral hostí, potom z ničoho nič zamieril k Romanovi a nahol sa k nemu.

„Šéfe, mám s vami reč,“ začal potichu, „mám výborný ďalekohľad, celkom nový, vhodný aj na pozorovanie nočnej oblohy. Pozrite, hľa!“ pokračoval, opatrne vyberajúc z tašky ďalekohľad tmavozelenej farby, naozaj ako nový. „Viete, potrebujem súrne peniaze; aspoň na lístok na vlak do Trenčína. Ukradli mi peňaženku aj doklady, nemám pri sebe ani cent, zostal mi len ďalekohľad. Ak chcete, môžete ho vonku vyskúšať. Nemám iné východisko, potrebujem sa dostať domov. Dáte mi zaň iba na lístok.“

Roman neodpovedal hneď, chvíľku zostal bez pohybu, premýšľal, potom rázne riekol:

„Ale viac pri sebe nemám, iba dvadsať eur.“

„Dajte aj tých dvadsať eur," zašomral, zobral peniaze, tašku s ďalekohľadom položil Romanovi do lona a vytratil sa. Roman dopil pivo a nedočkavo vyšiel pred reštauráciu.  Neskutočné, fantastické, nevedel si v duchu vynachváliť uchvacujúci pohľad cez objektív ďalekohľadu. A aký lacný. Od samej blaženosti vrátil sa späť a objednal si ďalšie pivo. 

Počet hostí sa zatiaľ o niečo zmenšil. Usadil sa na to isté miesto a pomaly upíjal z pohára. Myšlienkami bol už na najvyšších vrcholcoch hôr a v duchu sa nadchýnal nádhernou prírodou, bralami, horskými masívmi, skalami a roklinami, priblíženými cez ďalekohľad.

O chvíľu vošiel dnu uhladený muž vyššej postavy, s vyšportovaným telom a opálenou tvárou. Rozochveným hlasom sa dal do reči s čašníkom čapujúcim pivo. Ponosoval sa, že ešte dopoludnia tu kdesi nablízku záhadne stratil ďalekohľad, taký vzácny a obľúbený. Mal ho ako pamiatku od kolektívu, v ktorom naposledy pracoval, a s ktorým sa len nedávno lúčil. Podrobne vraj niekoľkokrát márne prehľadal celé okolie.

Roman so zvesenou hlavou mlčky počúval, hľadel na podlahu a premýšľal. Odrazu sa zodvihol, podišiel k mužovi a na výčapný pult položil ďalekohľad. Muž sa s otvorenými ústami zahľadel najprv na ďalekohľad, potom na Romana. Chvíľu stál meravo a nehybne, akoby si nebol istý, či je to skutočnosť alebo sen, no za okamih vytiahol peňaženku a „nálezcovi“ tisol do dlane stoeurovú bankovku.

„Nie, nie, vezmem si iba dvadsať eur,“ reagoval rezolútne Roman. Šťastný majiteľ ďalekohľadu mu ochotne zaplatil a vôbec ho nezaujímalo, ako sa ďalekohľad k nálezcovi dostal.

Cestou domov prežíval Roman väčšiu radosť, ako bola tá, ktorá ho opanovala, keď pozeral cez ďalekohľad na kopce a tešil sa z výhodného obchodu.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Jesenné zasnenie

Umelá inteligencia verzus prirodzená hlúposť

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.