9. mája 2014

Kto bola Anka Kolesárová

Karol Dučák
Zvykneme obdivovať veľkých svätcov a hrdinských mučeníkov, ktorí pre zachovanie svojej viery podstúpili bolestivé mučenie s následnou smrťou, no napriek tomu sa nezriekli svojho náboženského presvedčenia. Medzi mučeníkmi však boli aj jednoduchí ľudia, ktorí nevynikali hrdinskou chrabrosťou, ale skromne vyznávali kresťanské hodnoty, ktoré zdedili po svojich predkoch, a volili radšej smrť ako hriech. Jednou z takýchto jednoduchých mučeníc bola aj Anna Kolesárová.

Svetlo sveta uzrela 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom na východnom Slovensku ako dcéra rímskokatolíckych rodičov Jána Kolesára a Anny, rodenej Kušnírovej. Sviatosť krstu prijala na druhý deň, 15. júla 1928. Matka jej zomrela pomerne skoro, keď mala Anna 10 rokov. Ona sama potom prevzala povinnosti matky a starala sa o domácnosť, v ktorej žil jej otec aj starší brat Michal. Pre nežičlivé životné podmienky nemohla ukončiť ani základné školské vzdelanie. Bola však nábožensky založená a žila príkladným mravným životom, takže vo veku 16 rokov, keď bol jej život násilne ukončený, bola silnou a zrelou osobnosťou. Podľa svedectiev rodákov pravidelne navštevovala bohoslužby a pristupovala k sviatostiam. Okrem toho sa zúčastňovala na pobožnostiach a spoločných modlitbách ruženca.
Keď sa koncom druhej svetovej vojny blížil front, ľudia v dedine sa skrývali po pivniciach. Ján Kolesár, prezývaný Hruška, aj jeho rodina a susedia našli úkryt v pivnici domu Kolesárovcov pod kuchyňou. Anna sa v tej dobe obliekala do čiernych šiat po matke, aby pôsobila dojmom dospelej ženy a uchránila si tak svoju čistotu. Aj toto významným spôsobom svedčí o jej bezúhonnosti. Keď sa do dediny dostala sovietska armáda, jeden opitý ruský vojak pri prehliadke domu nazrel do úkrytu. Ján Kolesár povedal dcére: „Haňka, daj mu niečo zajesť, iste je hladný.“
Anna poslúchla otca a vyšla hore do kuchyne. Po chvíli však vojak začal Anku obťažovať. Pohrozil jej, že ak sa mu nepoddá, zastrelí ju. Ona kategoricky odmietla a zdesene sa mu vytrhla z rúk. Utiekla späť do pivnice, no vojak ju nasledoval a s namiereným automatom povedal: „Rozlúč sa s otcom!“ Posledné slová dievčaťa boli: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!“ Vtom zazneli dva výstrely zo zbrane vojaka a dievčina vydýchla naposledy. Písal sa 22. november roku 1944.
Pre vojnové pomery bola zavraždená dievčina pochovaná najprv potajomky na druhý deň v noci bez kňaza. Pohreb sa konal až po niekoľkých dňoch, 29. novembra. Pohrebné obrady vykonal Anton Lukáč, generálny vikár pre užhorodský dekanát a farár v Pavlovciach nad Uhom, ktorej filiálkou bola Vysoká nad Uhom. Ten zapísal do matriky zomrelých na Farskom úrade v Pavlovciach nad Uhom smrť Anny Kolesárovej a v časti Poznámky uviedol: „Hostia sanctae castitatis“ (Obeta svätej čistoty). Farár Anton Lukáč urobil zápis aj v krstnej matrike farského úradu a v časti Poznámky napísal: „Zavraždená vojakom z Ruska kvôli čistote.“
Ten istý duchovný napísal o poľutovaniahodnej udalosti aj do farskej kroniky na Farskom úrade v Pavlovciach nad Uhom. Svedectvo podpísalo päť svedkov. Podľa zápisu vo farskej kronike statočnú dievčinu pri tomto odvážnom čine posilňoval eucharistický Kristus, lebo krátko predtým pristúpila k svätej spovedi a svätému prijímaniu. Jej vražda nebola nikdy potrestaná.
Politické pomery pred rokom 1989 nedovoľovali verejne sa zaoberať procesom blahorečenia mučenice. Existujú však vierohodné záznamy z roku 1957 o tom, že nebohý páter Michal Potocký SJ, rodák z Vysokej nad Uhom, oslovoval svedkov Ankinho života a smrti a získal od nich buď priame, alebo nepriame písomné svedectvá, ktoré boli neskôr využité v procese blahorečenia.
Po páde bývalého režimu sa kauzy ujal košický arcibiskup Mons. Alojz Tkáč. Po ňom prevzal iniciatívu vdp. Mgr. Pavol Hudák, duchovný pre vysokoškolskú mládež, ktorý usporiadal prvú púť radosti do Vysokej nad Uhom. Konala sa 1. a 2. mája 1999. Od toho času nielen mladí, ale aj starší putujú k hrobu zavraždeného dievčaťa, aby, oslovení jej príkladom, bojovali o zachovanie čistoty svojho srdca. Pre ľudí všetkých generácií sa stáva vzorom životný príklad mladej mučenice: Radšej smrť ako hriech.
Uvedené skutočnosti vytvorili predpoklad pre prípravu procesu blahorečenia Anny Kolesárovej. Dňa 14. 3. 2003 vedenie Univerzitného pastoračného centra v Košiciach na čele s duchovným správcom vdp. Mgr. Pavlom Hudákom, ktorý v procese vystupuje ako aktor, menovalo za postulátora kauzy blahorečenia JCDr. Bartolomeja Gábora PhD. Menovaný na základe osobného poverenia arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča z 24.10. 2002 (č. 1123/2002) preskúmal prípad a konštatoval, že zodpovedá požiadavkám normy Kongregácie pre kauzy svätých. Na základe viacerých rozhovorov medzi aktorom, dezignovaným postulátorom a diecéznym biskupom požiadal postulátor 29. marca 2003 diecézneho biskupa o potvrdenie, že nemá námietky voči zastávaniu jeho úradu postulátora v kauze. Pán arcibiskup udelil Nihil obstat pre postulátora 25. apríla 2003 pod číslom 290/2003. Svoj plán predložil košický arcibiskup na 47. zasadaní KBS v Spišskej Kapitule 28. januára 2004.
Po vyplnení všetkých potrebných formalít pán arcibiskup poslal 20. apríla 2004 prostredníctvom Apoštolskej nunciatúry žiadosť o Nihil obstat Kongregácii pre kauzy svätých. Kladná odpoveď Kongregácie prišla v júli 2004. Kongregácia pre kauzy svätých navrhla viesť kauzu ako super virtutibus, teda tak, že Božia služobnica Anna Kolesárová bude predstavená ako vzor panny, ktorá verne a bohabojne viedla svoj kresťanský život a korunovala ho obetou svojho života Bohu. Poskytnutá dokumentácia totiž nevykazovala formálne mučeníctvo ex parte persecutoris (strany útočníka), to znamená, že pohnútkou útočníka nebola nenávisť k viere alebo k nejakej kresťanskej čnosti. Išlo skôr o vraždu vykonanú opitou osobou. Tento návrh Kongregácie pre kauzy svätých bol akceptovaný a písomný súhlas z Košíc bol Kongregácii zaslaný listom z 13. septembra 2004. Slávnostné otvorenie procesu vo fáze skúmania svätosti sa začalo v Košiciach dňa 2. apríla 2005.
Diecézna fáza procesu blahorečenia bola slávnostne ukončená pri ďakovnej sv. omši 14. februára 2012 o 18:00 v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Slávnostnú svätú omšu celebroval košický arcibiskup Mons. Bernard Bober, ktorý predniesol homíliu. Liturgickej slávnosti sa zúčastnil aj pomocný biskup Mons. Stanislav Stolárik, emeritný arcibiskup Alojz Tkáč, členovia arcibiskupskej kúrie, kanonici metropolitnej kapituly, predstavení kňazského seminára, dekani, členovia tribunálu diecéznej fázy procesu, diecézni kňazi, diakoni, ctihodné sestry, bohoslovci a veľké množstvo mladých ľudí z univerzitných pastoračných centier a z arcidiecézneho centra mladých. Nakoniec bol podpísaný deklaračný dekrét o ukončení procesu blahorečenia na diecéznej úrovni a materiály procesu boli postúpené rímskej Kongregácii pre kauzy svätých.
Natíska sa otázka: Budeme mať aj na východnom Slovensku našu Máriu Goretti? To vie len Pán. My môžeme len dúfať a modliť sa za kladné vybavenie kauzy blahorečenia Anny Kolesárovej.
::
Autorom príspevku je spisovateľ a publicista Karol Dučák.
::
Neprehliadnite ďalšie články autora:
O márnotratnom otcovi

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

1 komentár:

  1. Vraciam sa k tomuto článku, aby som si ho znova prečítal (včera uplynulo 70 rokov od Ankinej smrti)...
    ::
    Túžba po svätosti by mala byť v každom z nás.
    Ako sú ľudia rôzni, tak aj svätosť má rozmanité podoby.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.