- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

19. decembra 2014

Ekumenizmus

Excelentná stratégia ekumenizmu v zmysle dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu
Ilustračná snímka: Peter Horváth

Karol Dučák
Druhý vatikánsky koncil nesporne patrí k najvýznamnejším udalostiam novodobých dejín Katolíckej cirkvi. Priniesol mnohé pozitíva, ale, žiaľbohu, sprevádzali ho aj negatíva, z ktorých najhorším bolo odštiepenie časti katolíkov od materskej Cirkvi. Vzniknuté schizmy dodnes spôsobujú bolestné rozdelenie.
Je jasné, že dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu nie sú dokonalé. Veď ich písali ľudia a ľudia nemôžu tvoriť dokonalé veci. Na dokonalé veci má monopol Boh. Kto hľadá chyby v dokumentoch koncilu, zaručene ich tam nájde. Lenže pozitíva koncilových dokumentov vysoko prevyšujú negatíva, preto je potrebné stavať na pozitívach. Koncilové dokumenty sa stali predmetom mnohých mystifikácií a cielených dezinformácií.

Často boli koncilu zámerne podsúvané myšlienky a zámery, ktoré sa v koncilových dokumentoch vôbec nenachádzajú. O to smutnejšie je, že o mnohé dezinformácie sa postaral priamy účastník koncilu arcibiskup Lefèbvre. Stalo sa tak napríklad v roku 1978, keď arcibiskup Lefèbvre poskytol rozhovor, ktorý bol uverejnený až o desať rokov neskôr. Rozhovor uverejnila talianska tradicionalistická webstránka Tradizione – Cattolicesimo & Politica. V tomto rozhovore Lefèbvre okrem iného uvádza:
„Táto ideológia tvrdí, že všetky kultúry sú si rovné, že všetky náboženstvá sú si rovné, že neexistuje jedna a jediná pravá viera. Všetko toto vedie k zneužitiu a zvráteniu slobody myslenia. Všetky tieto zvrátenosti slobody, ktoré boli odsudzované v priebehu storočí všetkými pápežmi boli teraz prijaté druhým vatikánskym koncilom.“ (Citované podľa: Žiaden z dekrétov II. vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti. Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom. In: EUportal – Evropská unie – politicky nekorektní průvodce. [online]. [cit. 29. 10. 2014]. Dostupné na internete: euportal.parlamentnilisty.cz.)
K tomuto vyjadreniu možno dodať len toľko, že je nepravdivé práve tak, ako mnohé iné výroky z úst arcibiskupa Lefèbvra. Nikde (!) v dokumentoch Druhého vatikánskemu koncilu nie je explicitne uvedené, že všetky náboženstvá sú si rovné a že neexistuje jediná pravá viera.
Je preto až neuveriteľné, že priamy účastník koncilu takto klame! Druhý vatikánsky koncil nielenže nikdy (!) explicitne nehlásal, že všetky náboženstvá sú si rovné a že neexistuje jediná pravá viera, ale naopak, vo viacerých svojich dokumentoch jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne deklaroval, že Katolícka cirkev je jediná pravá Cirkev! Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium sa píše: „Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.) a naveky ju vztýčil ako ,stĺp a základ pravdy´ (1 Tim 3, 15). Táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 8).
A v koncilovej deklarácii Dignitatis humanae sa okrem iného uvádza:
„Tento posvätný cirkevný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudstvu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnuť spásu a blaženosť. Veríme, že toto jediné pravé náboženstvo sa uskutočňuje v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.´ (Mt 28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 1).
Kritici koncilu, ktorí za každú cenu hľadajú chyby v koncilových dokumentoch, poukazujú na údajne sporný výraz subsistit in (jestvuje v) vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium. Je to však účelová hra so slovíčkami. Výraz subsistit in použil koncil zámerne s cieľom vyjadriť, že napriek bolestnému rozdeleniu kresťanov Kristova cirkev naplno existuje len v Katolíckej cirkvi, hoci aj v iných cirkvách je mnoho prvkov posvätenia a pravdy. To, že koncil pristupoval k inovercom s úctou a bratskou láskou v duchu Kristovho evanjelia lásky ešte neznamená, že sa zriekol mimoriadneho postavenia Katolíckej cirkvi ako jedinej pravej Kristovej cirkvi.
Naopak, v dekréte Unitatis redintegratio o ekumenizme sa uvádza: „Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi…“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3). A ten istý dekrét na inom mieste uvádza, že „Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4).
Jediná pravá je teda podľa koncilu len Katolícka cirkev. Nikde (!) v koncilových dokumentoch nie je uvedené, že by sa Katolícka cirkev v rámci ekumenického či medzináboženského dialógu mala zriekať svojej jedine pravej náuky. Naopak, Druhý vatikánsky koncil jednoznačne a nedvojzmyselne deklaruje, že Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy. Jasne je to uvedené v koncilovej deklarácii Dignitatis humanae: „Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku…“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 14).
V žiadnom prípade teda konciloví otcovia nepožadovali zjednotenie s inovercami za každú cenu. Naopak, Druhý vatikánsky koncil deklaruje: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 11).
Tak ako pred Druhým vatikánskym koncilom, aj po koncile Katolícka cirkev vyzýva inovercov ku konverzii a vstupu do jedine pravej Katolíckej cirkvi. V konštitúcii Lumen gentium sa píše: „Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého Písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu… Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14). A v inom dokumente koncil deklaruje: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3).
Len katolícka viera prináša dokonalú plnosť prostriedkov spásy. Napríklad protestanti nemajú pravé učenie Kristovo, nemajú istoty v mnohých veciach viery, pretože nemajú neomylný apoštolský úrad Cirkvi, okrem krstu nemajú inej pravej sviatosti, postrádajú prevelebnú obetu svätej omše, odpustky, modlitby za mŕtvych, cirkevné posviacky a požehnania, atď. Tieto skutočnosti museli byť nad slnko jasné aj predstaviteľom Katolíckej cirkvi na Druhom vatikánskom koncile. Na koncile sa zúčastnilo vyše 2 000 koncilových otcov. „Najviac ich bolo dňa 8. decembra 1965, a to 2 392“ (Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. 51).
Tvrdiť, že z tejto početnej elity Katolíckej cirkvi len hŕstka koncilových otcov, vrátane arcibiskupa Lefèbvra, ovládala základy katolíckej viery, kým zvyšná drvivá väčšina koncilových otcov ich buď nepoznala, alebo zámerne zradila Katolícku cirkev, je prinajmenšom také absurdné, ako tvrdiť, že najmenej desiati pápeži v dejinách Katolíckej cirkvi boli moslimovia. Za všetko hovorí nasledovné konštatovanie koncilových otcov o nekatolíkoch: „Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Pre isté rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).
Táto pasáž z koncilových dokumentov jasne vyvracia klamstvá o tom, že koncil údajne prijal ideológiu, na základe ktorej všetky náboženstvá sú si rovné. Konciloví otcovia si veľmi dobre uvedomovali prekážky, ktoré bránili procesu zjednotenia kresťanov.
Zásadné nepochopenie koncilových dokumentov je však charakteristické nielen pre arcibiskupa Lefèbvra, ale pre všetkých jeho nasledovníkov. Takzvané tradicionalistické médiá donekonečna vytrubujú nezmysly o ekumenizme Druhého vatikánskeho koncilu. Za všetky dezinformácie zacitujem z jedného článku vo vari najznámejšom z takýchto médií na Slovensku. Autor Jozef Duháček okrem iného píše: „Tu sa, zdá sa, naznačuje, že konverzia nekatolíkov na vieru je jedna vec, ale ekumenizmus je niečo iné, odlišné“ (Duháček J. Obnoviť jednotu... [online]. [cit. 6. 12. 2014]. Dostupné na internete: dielnasj.blogspot.sk).
Autor evidentne nepochopil triviálne princípy učenia ekumenizmu na Druhom vatikánskom koncile.  Samozrejme, že ekumenizmus je niečo iné ako konverzia nekatolíkov na našu vieru. Tieto pojmy síce spolu súvisia, ale nemožno ich ľubovoľne zamieňať. Ekumenizmus v zmysle dokumentov koncilu nie je a ani nemôže byť nástrojom zjednotenia kresťanov! Toto predsa koncil nikdy, nikde nehlásal! Ekumenizmus je len cestou, ktorú Katolícka cirkev vydláždila pre inovercov, aby im uľahčila konverziu na katolícku vieru, ako jedinú možnú cestu zjednotenia. Ak toto autor článku nepochopil, nepochopil vôbec nič!
Koncil dokonca vystríha pred neuváženým prístupom k ekumenizmu slovami: „Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).
V zmysle koncilových dokumentov teda ekumenizmus nesmie byť v rozpore s Tradíciou Cirkvi!
Koncil nielenže nepovažoval ekumenizmus za nástroj zjednotenia všetkých kresťanov, ale dokonca ani nikdy netvrdil, že vôbec niekedy v budúcnosti musí dôjsť k obnoveniu jednoty všetkých kresťanov. Koncil v pokore pred Božím majestátom vyhlasuje, že „sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do modlitby Kristovej za Cirkev, do lásky Otcovej k nám a do sily Ducha Svätého“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).
Koncil teda vložil ekumenizmus Katolíckej cirkvi do Božích rúk. Je potrebné vrátiť sa k pôvodnému zneniu dokumentov koncilu a očistiť ich od všetkých mystifikácií a dezinterpretácií. Konciloví otcovia nikdy nezamýšľali použiť ekumenizmus ako nástroj nastolenia jednoty všetkých kresťanov. Je len a jedine cestou, ktorá by v prípade priaznivých okolností mohla pripraviť predpoklady pre proces zjednotenia.
Koncil vidí mimoriadny význam ekumenizmu v nadviazaní spolupráce kresťanov v mimonáboženskej oblasti: „Táto spolupráca sa v mnohých krajinách už nadviazala a treba ju stále zdokonaľovať – najmä v krajinách, ktoré sú dejiskom spoločenského a technického rozvoja –, či už pri správnom hodnotení dôstojnosti ľudskej osoby, pri napomáhaní dobrodení mieru, pri uplatňovaní evanjelia v sociálnej oblasti, pri povznášaní vied a umení kresťanským duchom, ako aj pri všestrannom liečení neduhov našich čias, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie dobier. Pri tejto spolupráci sa všetci veriaci v Krista môžu naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznávať, ako si vážiť jeden druhého a ako pripravovať cestu jednote kresťanov“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 12).
Toto zásadne nepochopil arcibiskup Lefèbvre a jeho nasledovníci, ktorí démonizovali ekumenizmus a preceňovali jeho vplyv na budúci vývoj Katolíckej cirkvi.
Všetky koncilové dokumenty boli prijaté drvivou, nespochybniteľnou väčšinou hlasov prítomných koncilových otcov. Všetci účastníci koncilu mali nielen právo, ale dokonca povinnosť vyjadriť sa k prijímaným dokumentom. Toto pochopiteľne platilo aj pre odporcov koncilových dokumentov. Predovšetkým arcibiskup Lefèbvre sa blysol svojou energickou kritikou koncilových dokumentov. Nikto mu nikdy nebránil. Každé jeho vystúpenie bolo vypočuté a zaznamenané. Získal však nepatrnú podporu pre svoje stanoviská.
Dekrét o ekumenizme konciloví otcovia definitívne schválili 21. novembra 1964. Za prijatie bolo 2 137 hlasov, proti len 11 hlasov! (porov. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. 55). Teda vyše 99% (!) koncilových otcov hlasovalo za prijatie dokumentu.
Je potrebné už konečne si ujasniť pojmy a oddeliť fakty od mýtov. Ekumenizmus je jedna vec a proces zjednotenia kresťanov je iná vec. Tendencie zjednotiť rozdelené kresťanstvo v žiadnom prípade nie sú novotou Druhého vatikánskeho koncilu, ale existujú v kresťanstve takmer dve tisícročia. Už v prvých storočiach kresťanstva, počas ktorých sa uskutočnilo sedem spoločných latinských a gréckych koncilov, „Rím a Konštantínopol boli... v schizme {rozdelení} viac ako 200 rokov. Sporné otázky dali vždy do poriadku prostredníctvom vyjednávania a našli cestu k zjednoteniu... Keď bola za vlády cisára Justiniána (527–565) porazená Vandalská ríša, starala sa armáda o to, aby bola nenicejská cirkev Vandalov zjednotená s vtedajšou latinskou a gréckou katolíckou cirkvou. Aj cisár Maurikios (582–602) a Heraklios (610–641) využívali pri víťaznom vpáde do oblastí obsadených Peržanmi vojenskú silu, aby prinútili tamojších Sýrčanov a Arménov k zjednoteniu s cirkvou Rímskej ríše... V španielskej Západogótskej ríši sa na 3. synode v Tolede prostredníctvom slobodnej diskusie zjednotila cirkev gótskej hornej vrstvy, ktorá zostala od dní veľkého misionára biskupa Wulfilu ariánskou, s katolíckou cirkvou rímskych poddaných“ (Suttner E. Ch. Východné cirkvi zjednotené s Rímom. [online]. [cit. 29. 11. 2014]. Dostupné na internete: grkat.nfo.sk).
V roku 1054 však došlo k veľkej schizme, ktorá dodnes nebola prekonaná. Už od počiatku bolo vyvíjané nesmierne úsilie v snahe dôjsť k obnoveniu jednoty východných cirkví s Rímom. Toto úsilie bolo korunované početnými čiastkovými úspechmi v podobe návratu mnohých východných cirkví do lona Katolíckej cirkvi. V princípe išlo o únie „uzatvárané na základe dogmatickej florentskej únie, ktorá uniatom zaručovala obradnú samostatnosť, juliánsky kalendár a vlastnú cirkevnú hierarchiu spolu s vlastným cirkevným právom“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny: Novovek – rozkol v západnom kresťanstve, s. 347).
Jednou z početných únií tohto typu bola Brestská únia z roku 1596. Vtedy došlo k zjednoteniu časti Pravoslávnej cirkvi s Rímom, pričom pápež Klement VIII. zaručil pravoslávnym východnú liturgiu a obrad so staroslovanským jazykom, umožnil im ponechať dovtedajšiu cirkevnú organizáciu a ďalšie používanie juliánskeho kalendára a metropolitovi garantoval právo schvaľovania sufragánnych biskupov. Pravoslávni, ktorí vstúpili do únie s Rímom, zase uznali pápeža za hlavu Cirkvi a prijali všetky katolícke dogmy (porov. Kumor, B. Cirkevné dejiny: Novovek – rozkol v západnom kresťanstve, s. 312).
Druhý vatikánsky koncil nikdy nespochybnil tento model zjednotenia kresťanských cirkví, naopak, emeritný pápež Benedikt XVI. v praxi realizoval podobný model v januári 2011 vytvorením personálneho ordinariátu Our Lady of Walsingham (Naša Pani z Walsinghamu) pre Anglicko, Škótsko a Wales a v roku 2012 vytvorením ďalších personálnych ordinariátov pre USA a Austráliu, ktorými umožnil hromadnú konverziu anglikánov na katolícku vieru. Týmto počinom pápež zobral vietor z plachiet nielen takzvaným tradicionalistom, ale aj liberálom z vlastného košiara. Vôbec neprekvapuje, že pápežov počin podrobil radikálnej kritike ultramodernista Hans Küng.
Natíska sa otázka: v čom je prelomový význam ekumenizmu Druhého vatikánskeho koncilu? Odpoveď možno zhrnúť do niekoľkých bodov. Predovšetkým ide o aktívny prístup Katolíckej cirkvi k obnoveniu jednoty kresťanstva. Kým pred Druhým vatikánskym koncilom Katolícka cirkev pasívne, bez ucelenej koncepcie, vyčkávala na konverzie nekatolíkov k Cirkvi Ríma, koncil stanovil aktívny režim prípravy podmienok pre návrat oddelených bratov naspäť do lona materskej Cirkvi. Vychádzal pritom z poznania, že rozdelenie pôvodne jednotnej Cirkvi je urážkou Boha. Veď ako uvádza koncilový dokument: „Kristus Pán... založil jednu jedinú Cirkev...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 1).
Satan však od prvopočiatku rozbíjal toto Kristovo stádo, preto sme my všetci povinní eliminovať jeho zhubné dielo. Koncilový dokument uvádza, že Ježiš prv „než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: ,...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.´ (Jn 17,21) ... A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud novej zmluvy, ako učí Apoštol: ,Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst.´ (Ef  4, 4–5) Veď ,všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli... Lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi´ (Gal 3, 27–28)“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 2).
Všetko, čo môže akcelerovať proces nastolenia jednoty bez ohrozenia katolíckej viery, je pozitívom. Ak k urýchleniu procesu pomôže ospravedlnenie sa Katolíckej cirkvi inovercom za neprávosti, ktorých sme sa my, katolíci, voči nim v minulosti dopustili, je potrebné uvítať ho. Druhý vatikánsky koncil veľmi odvážne definoval princíp spoluviny katolíkov za predchádzajúce schizmy, ktoré viedli k rozštiepeniu predtým jednotnej Kristovej cirkvi. V koncilovom dekréte o ekumenizme sa píše: „No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).
Je potrebné konštatovať, že konciloví otcovia veľmi citlivo vystihli problém spoluviny katolíkov za vznik schiziem v minulosti. Pre názornosť to môžeme konkretizovať na vystúpení Martina Luthera. Luther bol pôvodne zbožný katolík, augustiniánsky mních. Prvotným popudom jeho vystúpenia proti vlastnej Cirkvi bolo pohoršenie nad stavom Katolíckej cirkvi tej doby. Ako výstižne uvádza Kumor, dejiny Katolíckej cirkvi zaznamenali obdobie renesančného pápežstva, keď viacerí morálne spustnutí pápeži spôsobili Katolíckej cirkvi veľmi veľa zla. Rím sa v tej dobe stal centrom mravnej skazy. Veď „aké veľké pohoršenie musel prežívať zbožný pútnik okolo roku 1 490, keď sa dozvedel, že v hlavnom meste kresťanstva žilo nemenej ako 6 100 kurtizán, najvyšší cirkevní predstavitelia s nimi mali úzke vzťahy, deti z nich zrodené uznávali za svoje a vybavovali ich cirkevnými majetkami! Tento smutný stav renesančného pápežstva, ktoré viac pracovalo na pamiatkach a umeleckých dielach ako na rozširovaní Kristovej slávy, sa vo veľkej miere stal príčinou rozkolu západného kresťanstva“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny: Jeseň cirkevného stredoveku, s. 273).
Pápeži a biskupi sa v čase Lutherovej mladosti často oddávali čisto svetským záležitostiam. Ich osobný život bol v mnohých ohľadoch pohoršujúci. Dušpastierska činnosť nebola na dostatočnej úrovni. Ľudová zbožnosť bola povrchná a neraz hraničila s poverami. Aj teológovia často tápali v nejasnostiach a neistote. Preto reformácia zožala v krátkej dobe taký úspech. Veľký katolícky svätec Klement Mária Hofbauer (1751–1820), rodák z Tasovíc pri Znojme, dokonca pri istej príležitosti odôvodnil vznik reformácie argumentom, že „Nemci cítili a cítia potrebu nábožnosti“ (Citované podľa: Viem, komu som uveril, s. 239) .
Martin Luther ako zbožný mních ťažko znášal hlbokú vnútornú krízu Katolíckej cirkvi. Vrcholom pre neho bola chamtivosť pri kupčení s odpustkami, ktorá ho podnietila k otvorenej roztržke s pápežom. Odpustky v určitom zmysle existovali od samého počiatku kresťanskej Cirkvi. Postupne sa však táto prax zvrhla a kupčenie s odpustkami sa stalo hlavným popudom pre explóziu reformácie. Až Tridentský koncil (1545–1563) s definitívnou platnosťou zaviedol poriadok v odpustkoch a zastával ich užitočnosť pre kresťanský ľud. Zároveň však žiadal, aby sa z udeľovania odpustkov vylúčila akákoľvek ziskuchtivosť. Ak by sa bol zaviedol poriadok v udeľovaní odpustkov skôr, začiatkom 16. storočia, dnes by možno – čisto hypoteticky – vôbec neexistovala Evanjelická cirkev augsburského vyznania.
Luther teda začal správne. Chcel zaviesť poriadok v Katolíckej cirkvi, no neskôr sa, žiaľbohu, uchýlil k herézam, takže zákonite skončil v schizme. Je potrebné otvorene zdôrazniť, že ani hlboká kríza renesančnej Katolíckej cirkvi a kupčenie s odpustkami neospravedlňovali Lutherovu otvorenú revoltu voči pápežovi. Nič nemôže ospravedlniť revoltu voči pápežovi bez ohľadu na to, či sa jej dopustil Martin Luther alebo arcibiskup Lefèbvre.
Druhým vatikánskym koncilom sa Katolícka cirkev zbavila pokrytectva minulosti, keď všetku vinu za vznik schiziem hádzala na plecia nekatolíkov. Z toho vyplýva zmena prístupu k nekatolíkom. Princíp spoluviny za schizmy zaväzuje Katolícku cirkev k povinnosti aktívne sa usilovať o návrat nekatolíkov do lona Katolíckej cirkvi. Je potrebné veľmi otvorene konštatovať, že my, katolíci, nie sme ako ľudia o nič lepší než inoverci. Jediné, čím prevyšujeme inovercov, je naša pravá katolícka viera. Lenže to predsa nie je naša zásluha, ale zásluha nášho Pána, ktorý nám umožnil narodiť sa v katolíckom prostredí.
Ako hriešni ľudia sme si nijako nezaslúžili toto privilégium nášho Pána, ba často si ho nedokážeme vážiť a sme pohoršením pre našich oddelených bratov. Na túto skutočnosť poukazuje koncil slovami: „Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4).
Pravý ekumenizmus teda „nejestvuje bez vnútorného obrátenia“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 7).
Zmenil sa celkový prístup Katolíckej cirkvi k nekatolíkom. Namiesto neúcty či dešpektu Katolícka cirkev začala nekatolíkom prejavovať úctu a lásku. Okrem iného aj preto, že „tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovávaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).
Nemožno diskriminovať dnešných protestantov a stavať ich na úroveň ľudí nižšej kategórie len preto, že niektorí jedinci odtrhli ich predkov pred stáročiami od Katolíckej cirkvi! To by bol predsa princíp kolektívneho hriechu, a to je neprípustné!
Napriek všetkým zúrivým útokom vonkajších aj vnútorných nepriateľov musí Katolícka cirkev zintenzívniť dialóg s nekatolíkmi, v prvom rade ekumenický dialóg. Mimoriadny význam má prehĺbenie dialógu s východnými cirkvami.
Stratégia redintegrácie, požadujúca od nekatolíkov uznanie pápeža za hlavu Cirkvi a prijatie všetkých katolíckych dogiem, no zároveň umožňujúca nekatolíkom ponechať si špecifiká ich tradícií, ktoré nie sú v priamom rozpore s katolíckym učením, je jedinou perspektívnou cestou Katolíckej cirkvi do budúcnosti.

 
Karol Dučák
Rozhovor s autorom:


Použitá literatúra
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.
Duháček J. Obnoviť jednotu... [online]. [cit. 6. 12. 2014]. Dostupné na internete: dielnasj.blogspot.sk/2011/09/obnovit-jednotu
Kumor, B. Cirkevné dejiny: Jeseň cirkevného stredoveku. Levoča: Polypress, 2002. ISBN 80-88704-49-9. 328 s.
Kumor, B. Cirkevné dejiny: Novovek – rozkol v západnom kresťanstve. Levoča: Polypress, 2002. ISBN 80-88704-51-0. 392 s.
Suttner E. Ch. Východné cirkvi zjednotené s Rímom. [online]. [cit. 29. 11. 2014]. Dostupné na internete: www.grkat.nfo.sk/Texty
Viem, komu som uveril. II. vydanie. Z nemeckého originálu preložil A. H. Mateje. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1990. ISBN 80-7118-004-1. 431 s.
Žiaden z dekrétov II. vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti. Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom. In EUportal – Evropská unie - politicky nekorektní průvodce. [online]. [cit. 29. 10. 2014]. Dostupné na internete: euportal.parlamentnilisty.cz

42 komentárov:

  1. Karol Dučák24.3.15

    Aj keď je zaužívaná predstava, že ekumenizmus sa ujal v Katolíckej cirkvi až po Druhom vatikánskom koncile, v skutočnosti existoval v Cirkvi už dávno predtým. A teraz nemám na mysli len unionizmus, ktorý bol vlastne predchodcom ekumenizmu a usiloval sa o zjednotenie Katolíckej cirkvi s ortodoxnými cirkvami Východu. Jedným z priekopníkov ekumenizmu v 20. storočí už pred koncilom bol belgický benediktín Lambert Beauduin (1873–1960).
    Bolestne pociťoval rozdelenie kresťanstva a preto sa zapojil do úsilia na zblížení Katolíckej, Pravoslávnej a Anglikánskej cirkvi. S požehnaním pápeža Pia XI. a pod patronátom kardinála Merciera bol v roku 1925 založený kláštor „Jednoty v Amay sur Meurse“. On sám viedol tento kláštor v rokoch 1925-1928 a založil pri ňom časopis Irénikon, propagujúci myšlienky ekumenizmu. Pre nepriaznivý postoj Ríma k jeho ekumenickému kláštoru však v roku 1930 musel opustiť nielen kláštor, ale aj Belgicko. Neskôr však s Mons. Roncallim, budúcim pápežom Jánom XXIII., ktorého ovplyvnil nielen v otázkach ekumenizmu, ale aj liturgického hnutia.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pan Ducak,
    mozete vymenovat prostriedky milosti,a ktore mnohe sa teda z nich nachadzaju mimo Cirkvi Kristovej, kedze sa tvrdi, ze mimo nej „jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy“?
    Ako katolik moze nazvat Cirkev pokryteckou a neuctivou k inym ludom? Dajte priklad, kedy sa tak spravala.
    Bolo to tu?
    „Kéž by nás tedy slyšeli všichni ti a nezdráhali se následovat Naši otcovskou lásku, kteří s bolestí vidí, jak velkého rozšíření již doznala bezbožnost, a kteří uznávají a vyznávají Ježíše Krista jako Syna Božího a Vykupitele lidského rodu, ale přesto se potácejí ve zmatení daleko od jeho nevěsty (Církve).“ Papež Lev XIII
    Alebo tu?
    „Kéž by se poštěstilo
    Nám to, po čem tolik našich předchůdců marně toužilo, abychom totiž mohli opět s
    otcovskou láskou obejmout syny, jejichž nešťastného odloučení litujeme.“ Papež PIUS XI

    Zevraj ma byt tato stranka naviazana na katolicke hodnoty, tak sa ukazte. Zatial nula bodov.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nebudem odpovedať za autora článku, predpokladám, že od neho odpoveď dostanete.
      Chcem sa však ohradiť voči tvrdeniu, že táto stránka znamená (z katolíckeho hľadiska) "nula bodov". Prosím, prečítajte si pozornejšie aspoň zopár článkov, ktoré tu boli publikované (PriestorNet ich ponúka už viac než osemsto!)... Azda pozmeníte svoj názor.
      Tak či tak, ďakujem za ohlas.

      Odstrániť
    2. Aj keby toto bol jediny nekatolicky clanok z tych vyse osemsto, aj tak to tu z hladiska katolickeho mozeme nazvat za nula bodov. Praveze je to este nebezpecnejsie, akoby tu vacsina bola proti katolickej viere a mravom, lebo by bolo ovela tazsie odhalit Nepriatela a clovek by ani nevedel ako prebral jeho myslienku.
      Hoci jedinu, ale aj ta uz skodi dusi.
      Budem rada, ked sa diskusia rozvinie, tema je aktualna, som si ista, ze bude poucna, dufam ale v kutiku duse, ze nie len pre mna.

      Odstrániť
  3. Karol Dučák28.3.15

    Pre nedostatok času a nával iných povinností budem odpovedať po etapách. Začnem od konca. Môj nebohý dedo bol gréckokatolík, nebohá babka evanjelička. Prežili spolu v Kežmarku dlhé desaťročia harmonického manželstva. Dedo chodil do gréckokatolíckeho chrámu v Ľubici, ale tamojší pán farár robil dedovi neustále výčitky, že si zobral za ženu evanjeličku. Dnes by to už nebol problém, ale na začiatku 20. storočia to problém bol. Keď už mal dedo farárových výčitiek dosť, zanevrel na vieru aj na chrám. Stal sa z neho „jednoročný“ kresťan. Prišiel do chrámu iba raz za rok na odpustovú slávnosť.
    Mám priateľa, ktorý bol istú dobu mojím spolupracovníkom. Jeho rodičia sa po druhej svetovej vojne prisťahovali do Fričoviec, rodiska mojej nebohej mamky. Evanjelická rodina prišla do čisto katolíckej dediny. Priateľ mi hovoril, že ho naše, katolícke deti často šikanovali. Pľuli naňho a urážali ho len preto, že bol evanjelik.
    Citujete vyjadrenia pápežov Pia IX. a Leva XIII. Sú úprimne myslené a ja ich kvitujem s uznaním, lenže svätý pápež Ján Pavol II. urobil omnoho viac. Ospravedlnil sa totiž v mene Katolíckej cirkvi nekatolíkom za všetky príkoria, páchané katolíkmi voči inovercom v minulosti. Za všetky spomeňme ospravedlnenie sa za prenasledovanie Galilea Galileiho, ktorým sa pápež prezentoval v roku 1992, za účasť Katolíckej cirkvi na obchode s otrokmi v tom istom roku, za úlohu Katolíckej cirkvi v náboženskej vojne proti reformácii v roku 1995, za popravu Jána Husa v roku 1999, či ospravedlnenie sa pápeža patriarchovi Konštantínopolu za štvrtú križiacku výpravu dňa 4.4.2001, atď.
    Milá Janka_sk, myslíte si, že pápež Ján Pavol II. nebol dobrý katolík preto, že mal odvahu priznať chyby Katolíckej cirkvi a jej neúctu k inovercom? Namýšľate si, že milujete Katolícku cirkev viac ako tento svätý pápež? Naozaj v sebe máte toľko pýchy?
    Nám nepomôže, keď budeme idealizovať Katolícku cirkev a zatajovať chyby, ktorých sa v minulosti dopúšťala. Tie chyby raz aj tak vyplávajú na povrch a naši nepriatelia nám budú vytýkať, že sa nedokážeme postaviť pravde zoči-voči. Svätý pápež Ján Pavol II. to pochopil. Škoda, že to nechápe každý katolík. Lenže ak chceme inovercov presvedčiť, aby konvertovali do jedine pravej Katolíckej cirkvi, musíme sa vždy, za každú cenu pozrieť pravde do očí, pretože pravda oslobodzuje. V opačnom prípade nemáme šancu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pravá pokora znamená silu a pevnú vieru. Uznanie chyby a ospravedlnenie sa za ňu je prejavom takejto pokory – pripodobnením sa Kristovi: „Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži...“ (Flp 2, 6–8).
      Pravda, môžeme si položiť otázku, kto a kedy sa ospravedlní katolíkom a Katolíckej cirkvi za všetky príkoria, a je to otázka oprávnená, ale aj na to nám dáva odpoveď viera: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás?“ (Rim 8, 31–34).
      Ježiš pripomína: Každému sa stane podľa jeho viery.

      Odstrániť
    2. Dakujem, pockam teda, kym napisete vsetko, co chcete, vyjadrim sa nakoniec.

      Odstrániť
    3. JM,
      toto je definicia pokory podla Katechizmu:
      „Pokora je cnost, kterouz vse dobre Bohu pricitame, svou vlastni slabost a hrisnost uznavame a proto se radi ponizujeme.“

      Vsimnite si, ze pri cnosti pokory ide o to, ze svoju vlastnu slabost a hriesnost uznavame. Nie cudziu.
      Keby nieco zle urobil moj podriadeny a ja sa za neho ospravedlnim, mozno to pokladat sa prejav slusnosti, ale nie za cnost pokory.

      Vsak si to predstavte, ze je jednoduchsie ospravedlnit sa za ineho, ako priznat si vlastnu slabost a hriesnost pred Panom Bohom, milovat to, aby i ini ma za nic povazovali, radovat sa zo zahanbenia a potupy.

      Ked by som v mene Cirkvi bola „pokorna“, to podla definicie pokory znamena, ze ju mam za nic, ze milujem to, aby ju iny tiez mali za nic a tesila by som, ked by ju ponizovali. Neda sa tu preto hovorit o cnosti pokory ospravedlnujuceho sa v mene niekoho ineho.

      K tomu kto a kedy sa ospravedlni katolikom a Cirkvi svatej:

      Z vyssie povedaneho o cnosti pokory, katolik s touto cnostou netuzi po ospravedlneni od tych co mu ublizili, ani po zadostucineni, ani po Sude nepriatelov.

      Co sa tyka urazania Cirkvi svatej, to bude az do skoncenia sveta, lebo nie je zo sveta. Boli, trapi to cloveka, ale co moze tak pracovat na spase svojej predovsetkym, aby nakoniec nebol sam na Sude postaveny na lavu stranu Pana Jezisa.

      Odstrániť
    4. Anonymný29.3.15

      Elias Vella hovorí o pokore nasledovne: „Často si myslíme, že byť pokorný znamená pohŕdať sebou, ponižovať seba. Pokora teda nie je pohŕdanie sebou, ale pevné rozhodnutie slúžiť iným. Pokora je umývanie nôh. Aj svojho blížneho dokážeme milovať len vtedy, ak milujeme seba”.

      Možno súhlasiť, že pokoru vo všeobecnosti spájame s ponížením, pokorením, alebo stratou osobnej dôstojnosti. Avšak základom pokory je pravda, v ktorej sa poznávame takí, akí sme. Núti nás pozrieť sa na seba z aspektu základného vzťahu voči Bohu, kde rozhodujúcim prvkom je uznanie úplnej závislosti od Stvoriteľa, tak v bytí, ako aj konaní. Pokora pripomína človeku, že je iba stvorením, ktoré Boh povolal k bytiu na svoju slávu. Takýto vzťah stavia človeka do náležitého vzťahu k Bohu i sebe a chráni ho pred uzurpovaním si centrálnej moci vo vesmíre. Pokorný človek miluje pravdu a v jej svetle hodnotí aj seba.A pravdivé sebapoznanie môže človek dosiahnuť iba vtedy, keď pozná Boha. ( Kongregácia sestier Matky Božieho milosrdenstva,V škole svätej sestry Faustiny, Prešov, 2003,54,55,56).

      Janka, iba poznanie pravdy človeka vyslobodí... (Por. Jn 8,32).

      Odstrániť
    5. Dobre, tak si este nieco malo k pokore napisme:
      ...chuze tva budiz mirna; tvar vazna; rec klidna; oci a usi spravida na uzde; smich ridky!“

      Odstrániť
  4. Karol Dučák30.3.15

    Druhý vatikánsky koncil deklaroval, že jedinou pravou je katolícka viera. To však neznamená, že tým sme my, katolíci, automaticky lepší ľudia ako inoverci. Boh miluje rovnako katolíkov, protestantov, či moslimov. Nebo nie je monopolom katolíkov, či kresťanov. Som dokonca presvedčený, že nekatolíkov bude v nebi viac ako katolíkov. Veď prvý, kto sa dostal do neba, nebol kresťan. Vo Svätom písme nachádzame takýto text: „A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: ,Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!´ Ale druhý ho zahriakol: ,Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.´ Potom povedal: ,Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.´ On mu odpovedal: ,Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.´“ (Lk 23, 39-43)
    Ježiš teda lotrovi, ktorého spoločnosť odsúdila na smrť, zabezpečil večný život. A pritom ani nemohol byť katolíkom, veď Katolícka cirkev v tej dobe ešte neexistovala. Ježiš nám tu vysiela jasné posolstvo, ktoré zdôrazňuje, že podmienkou spásy nie je príslušnosť k nejakému spoločenstvu veriacich, ale vrúcna túžba po nebi a úprimná ľútosť nad hriechmi. Ostatne, lotor na kríži nebol prvý, kto sa dostal do neba. Dávno pred ním bol do neba vzatý s telom i dušou starozákonný prorok Eliáš, o ktorom Sväté písmo píše: „A ako išli v rozhovore, zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba.“ (2 Kr 2, 11). No ani on nebol prvý. Kniha Genezis píše o starozákonnom Henochovi: „Henoch chodil s Bohom a nebolo ho, lebo Boh ho vzal.“ (Gn 5, 24)
    Ako uvádza Sväté Písmo, do neba sa môžu dostať dokonca aj pohania. Apoštol Pavol píše: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.“ (Rim 2, 14-16) Podľa toho teda aj pohania, ktorí nie vlastnou vinou nepoznali evanjelium, môžu byť spasení, ak úprimným srdcom hľadajú Boha.
    Ježiš Kristus prelial svoju krv na kríži nielen za katolíkov, ale za všetkých ľudí na svete. Preto chce spasiť všetkých ľudí, ako o tom píše apoštol Pavol: „Toto je dobré a milé pred Bohom naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“ (1 Tim 2, 3-5)
    Apoštol Pavol na mnohých miestach svojich pastoračných listov úplne jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne píše, že Ježiš prelial svoju krv za všetkých ľudí na celom svete. V Liste Rimanom píše: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých...“ (Rim 8, 32)
    V Druhom liste Kolosanom zdôrazňuje: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.“ (2 Kor 5, 14-15)
    V tom istom liste sa píše: „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich.“ (1 Tim 4, 10)
    Ako uvádza Bučko, už sv. Irenej v období patristiky tvrdil, že Boh sa zjavuje skrze svojho Syna všetkým, ktorým chce, kedy chce a ako chce. Pápež Klement XI. zašiel ešte ďalej a v roku 1713 odmietol názor, že Boh neudeľuje svoju milosť aj mimo Cirkvi. (Porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 398)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Karol Dučák30.3.15

    My, katolíci, dostávame neporovnateľne viac milosti, ako nekatolíci, ale Pán štedro rozlieva prúdy svojej milosti aj inovercom. Na tomto učení staval pápež Pius IX., ktorý „vyhlásil, že Boh neodopiera svoju milosť tým, ktorí žijú podľa svedomia, ale bez vlastnej viny nepoznajú Kristovu cirkev, plnia však Božiu vôľu, tak ako ju spoznávajú... Pius XII. to potvrdil... Druhý vatikánsky koncil toto učenie rozvinul a podstatne prehĺbil. Pripomenul slová Svätého písma, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. 1 Tim 2,4) – ale aj to, že ľudia musia spolupracovať s Božou spásonosnou vôľou...“ (Viem, komu som uveril, s. 270)
    Je povinnosťou nás, katolíkov, snažiť sa získať inovercov pre konverziu na katolícku vieru. Vo vieroučnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium o Cirkvi to jasne deklaruje: „Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do Katolíckej cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie).“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14)
    Pri snahe o konverziu inovercov na katolícku vieru sa však musíme riadiť určitými zásadami. Predovšetkým si musíme veľmi starostlivo strážiť čistotu a neporušenosť našej viery. Jediný účinný prostriedok na získanie inovercov pre našu vieru je vlastný príklad. Nemôžeme presvedčiť nekatolíkov o správnosti katolíckej viery, ak sami podľa nej nežijeme. Musíme ich chápať ako rovnocenných partnerov. Oni síce nemajú pravú vieru ako my, katolíci, ale sú naši bratia a sestry v Kristu, ktorých si máme ctiť a milovať tak, ako nás to učil náš Pán Ježiš Kristus. A takto by som mohol ďalej pokračovať, ale to by som len opakoval to, čo už som napísal vo svojom článku.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede

    1. 1. Ospravedlnenie sa za udajne chyby Cirkvi Kristovej.

      Ked sa niekomu ospravdlnujem, tak za nieco, co sa naozaj stalo. Sam tvrdite, ze tie chyby este nepozna este nik a casom by mali vyplavat na povrch. Ak sa JP2 ospravedlnil, on vedel. Preco nikto o nicom nevie?

      Nikto teda nevie za co, mame tu len ospravedlnenie a na zaklade toho tvrdite, ze Cirkev Kristova bola neuctiva, pokrytecka a chybyla. Nie je to malo na tak vaznu vec?

      Ze tu nieco smrdi sirou dokazuje aj tato odsudena veta:
      „38. K rozdeleni Cirkve ve vychodni a zapadni prispela libovule papezu.“

      Dokumenty vasej nab. spolocnosti su stotoznene s tymto bludom:
      „No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).“

      A protirecia Katolickej mravouke:
      „Svaty Augustin v pricine te odpovida, rka: „Jine jest kacirstvi k pr. V Africe, jine na Vychode, jine v Evrope, jine v Mesopotamii. Na rozlicnych mistech rozlicna kacirstvi, lec vsechny zplodila jedna matka-pycha; jakoz vsechny verne po veskerem svete rozsirene krestany jedina porodila mati- Cirkev katolicka“.“


      2. Udajny blud Krista Pana

      Vase myslienky:
      „Ježiš nám tu vysiela jasné posolstvo, ktoré zdôrazňuje, že podmienkou spásy nie je príslušnosť k nejakému spoločenstvu veriacich, ale vrúcna túžba po nebi a úprimná ľútosť nad hriechmi. „

      boli odsudene ako bludne:
      „Jestlize vsak na nepravde jsou ti, kdoz k latitudinarismu se priznavajice di, ze v kazde societe krestanske lze se spasy naditi: tim vice se klamou, kdoz prisahaji k indifferentismu, tvdrice: ze pranic na tom nesejde, zdali to nebo ono nabozenstvi drzime.“

      V clanku tvrdite, ze: „ Táto pasáž z koncilových dokumentov ( pozn.dekrét Unitatis redintegratio, č. 3) jasne vyvracia klamstvá o tom, že koncil údajne prijal ideológiu, na základe ktorej všetky náboženstvá sú si rovné.“

      Preco ked to vasa nab. spolocnost neuci, Vy v to verite?


      3. Zevraj je mimo Cirkvi Kristovej mnoho prvkov posvacovania.

      Vy tvrdite:
      „My, katolíci, dostávame neporovnateľne viac milosti, ako nekatolíci, ale Pán štedro rozlieva prúdy svojej milosti aj inovercom. „

      na zaklade predpokladam tohto:
      „...hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy...“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 8).“

      Cirkev Kristova ale uci toto:
      „Kdo bez vlastni viny nenalezi k cirkvi katolicke, muze sice byti spasen zpusobem mimoradnym, hleda-li uprimne pravdy a kona-li svedomite vuli Bozi, jak ju poznava; nedostava se mu vsak mnoho prostredku, by snaze a jisteji spaseni dosel.“

      A odsudzuje tento blud:
      „ 17. Aspon lze se dobre naditi vecne spasy vsech tech, kdoz nikoliv se nenalezaji v prave Cirkvi Kristove.“

      V clanku pisete toto:

      „Napríklad protestanti nemajú pravé učenie Kristovo, nemajú istoty v mnohých veciach viery, pretože nemajú neomylný apoštolský úrad Cirkvi, okrem krstu nemajú inej pravej sviatosti, postrádajú prevelebnú obetu svätej omše, odpustky, modlitby za mŕtvych, cirkevné posviacky a požehnania, atď.“

      Zda sa Vam, ze im napriek vymenovanym mnoho prostriedkov este ostalo?

      Odstrániť
    2. Karol Dučák3.4.15

      1. časť
      Janka_sk, je neuveriteľné, ako so mnou chce manipulovať a čosi mi neustále podsúvať. Neustále bľaboce čosi o „Vašej náboženskej spoločnosti“. Som členom jedine pravej Katolíckej cirkvi, na čele ktorej stojí pápež František a ku ktorej patrí 1,24 miliardy veriacich po celom svete. Ak sa Vy nehlásite k tej istej Cirkvi, ku ktorej náboženskej spoločnosti patríte? K cirkvi Martina Luthera, či snáď cirkvi arcibiskupa Lefèbvra, alebo nebodaj niektorého iného schizmatika? Nebude lepšie to poctivo priznať a nebalamútiť ľuďom hlavy?
      Keďže však tieto riadky čítajú aj iní čitatelia, budem ignorovať Vaše provokácie a nasledujúce riadky venujem tým, ktorí sa chcú dozvedieť niečo nové, inšpirujúce. Keďže tu nemožno naraz umiestniť dlhý výklad, budem ho musieť zrejme rozdeliť na viacero častí. Vrátim sa k nasledujúcej citácii: „...hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy...“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 8).“
      Keďže mojou „parketou“ je misiológia, predovšetkým jezuitský štát v Paraguaji, povedzme si niečo o náboženských predstavách Indiánov Paraguaja pred príchodom misionárov z Európy. Jednou z nich bola predstava o potope. Guaraníovia ju vyznávali svojským spôsobom, ktorý modernému čitateľovi približuje Clovis Lugon: „Dávny prorok Guaraníov, Tamanduare, veľký priateľ Pána Boha, bol upovedomený o blížiacej sa potope; podarilo sa mu s niekoľkými rodinami zachrániť sa na vrcholci vysokej palmy, prozreteľne ovešenej množstvom ovocia. Takýmto spôsobom sa mu podarilo prežiť...“
      Aj iné tradičné guaraníske náboženské predstavy evokujú podobu s biblickými textami. Podrobnejšie ich rozvádza vo svojom diele Charlevoix. Opierajúc sa o svedectvá prvých misionárov píše, že podľa náboženských predstáv jedného z indiánskych kmeňov priniesol Božie Slovo do týchto končín jeden z dvanástich Ježišových učeníkov, apoštol Tomáš. Doslova uvádza, že kacik Maracona a niekoľkí ďalší najváženejší Guaraníovia „uisťovali misionárov, že počuli od svojich prarodičov rozprávať o svätom mužovi
      menom Pay Zuma alebo Pay Tuma, ktorý v ich zemi ohlasoval vieru nebies. Mnohí tiež údajne vtedy prijali túto vieru. A on im pri svojom odchode predpovedal, že oni a ich potomkovia znovu opustia službu pravého Boha, ale po mnohých storočiach prídu noví vyslanci tohto istého Boha s podobným krížom a obnovia náboženstvo medzi ich potomkami.
      No a keď o niekoľko rokov neskôr p. de Montoya a p. de Mendoza prenikli do oblasti Tayati ... a tamtí Indiáni videli, že k nim prichádzajú s krížom v ruke, prijali ich s vyjadreniami veľkej radosti, takže sa tí otcovia nad tým nemálo divili. Keď ale obyvatelia videli ich údiv, rozprávali im tú istú povesť ako Maracona rozprával otcovi Cataldinovi a Macetovi a s ktorou sa zhoduje aj istá brazílska povesť. Na vyvýšenine pri Asuncióne vidno stopy nôh muža, ktoré možno vidieť na jednom mieste v Peru a tam rozprávajú o množstve zázrakov toho Pay Tumu, ktorého považujú za apoštola Tomáša.“ Staršie nemecké vydanie tohto diela z roku 1768 o apoštolovi navyše uvádza, že tento svätý muž Pay Tuma, či Pay Zuma „sa volal aj Pay Abara, to jest, otec, ktorý žije v celibáte.“

      Odstrániť
    3. Karol Dučák3.4.15

      Povesti o pôsobení svätého apoštola Tomáša rozoberá Charlevoix aj na inom mieste svojho diela. Píše tu, že u príslušníkov jedného z kmeňov „existuje povesť, že v ich krajine hlásal evanjelium svätý apoštol Tomáš; a isté je, že na ich povestiach sú badateľné mnohé stopy kresťanstva. Majú dokonca akési vzdialené poňatie o jednom Bohu, ktorý sa kvôli ľudskej spáse stal človekom; a jedna z ich povestí rozpráva o prekrásnej pani, ktorá bez pričinenia muža porodila zázračne dieťa, [Syna], ktorý vo svojich mužných rokoch konal zázraky: kriesil mŕtvych, uzdravoval chromých a slepým navracal zrak. Nakoniec zhromaždil
      veľký národ, v prítomnosti ktorého vystúpil do nebies a premenil sa na slnko, ktoré nás osvetľuje. [Títo Indiáni] majú množstvo bohov a medzi inými akúsi trojicu, ktorá pozostáva z otca, syna a ducha svätého. Otcovi dávajú 2 mená: Omequaturiqui a Uragosoriso; syna volajú Urasana a ducha Urapo. Pani otca sa menuje Guipoci, tá sa stala matkou Urasana bez toho, aby stratila svoje panenstvo. Oných troch bohov nazývajú aj spoločným menom Tiniamacas.“
      Je ťažké exaktne posúdiť, do akej miery ovplyvnili spomínané náboženské predstavy Indiánov úspechy misionárov v Latinskej Amerike, ale faktom zostáva, že sa práve Latinská Amerika stala najúspešnejším misijným územím v celých dejinách Katolíckej cirkvi.

      Odstrániť
    4. Pan Ducak,
      vsak napiste co som napisala, co nie je v sulade s ucenim Cikrvi Kristovej, ked ste dospeli k nazoru, ze balamutim ludom hlavy a vystupujem nepoctivo. Dokonca aj to, ze udajne nechapem, ze clovek moze byt spaseny aj mimoriadnym sposobom je od Vas prinajmensom nepozornost pri citani mojich prispevkov.
      Napisala som, kde vidim problem, odovodnila som to ucenim KC a cakam od Vas argumenty k teme.

      Odstrániť
    5. Karol Dučák7.4.15

      Janka_sk, nemyslím si, že je možné s Vami racionálne diskutovať. Preto sa na mňa nehnevajte, ak Vás obviňujem z provokácií. Vrátim sa k pasáži z Vášho príspevku do polemiky. Jednému odstavcu ste dali názov: „2. Udajny blud Krista Pana.“
      Prepáčte mi, Janka_sk, moju úprimnú otázku: boli ste úplne v poriadku, keď ste písali túto vetu?!
      Kde som ja písal o blude Krista Pána??? Ak nájdete v mojich textoch takú diabolskú argumentáciu, tak sa Vám verejne ospravedlním. Nikdy (!) v živote by som si nedovolil obviniť Pána Ježiša z bludu!!! Veď sa, Janka_sk, prosím Vás, kontrolujte!
      „V clanku tvrdite, ze: „ Táto pasáž z koncilových dokumentov ( pozn. dekrét Unitatis redintegratio, č. 3) jasne vyvracia klamstvá o tom, že koncil údajne prijal ideológiu, na základe ktorej všetky náboženstvá sú si rovné.“
      Preco ked to vasa nab. spolocnost neuci, Vy v to verite?“
      Za prvé, nie som členom akejsi náboženskej spoločnosti, ale členom Katolíckej cirkvi na čele s pápežom Františkom, ktorého v zmysle dogmy o neomylnosti pápeža, ktorú prijal Prvý vatikánsky koncil, považujem za neomylného učiteľa katolíckej viery a mravov rovnako ako všetkých jeho predchodcov vrátane svätého Jána XXIII., Pavla VI., atď. Ja Katolícku cirkev Druhého vatikánskeho koncilu nespochybňujem, ale som jej pevnou súčasťou a odmietam nezmyselné špekulácie o mojej príslušnosti k akejsi údajnej chimére.
      Som katolík na rozdiel od povedzme arcibiskupa Lefèbvra, ktorý už najneskôr od roku 1978 katolíkom nebol. Vtedy poskytol arcibiskup rozhovor, ktorý však bol publikovaný až o 10 rokov neskôr, v roku 1978. V tomto rozhovore dostal arcibiskup otázku, či sa premyslene
      rozhodol byť neposlušný súčasnému pápežovi. Arcibiskup Lefèbvre odpovedal:
      „Je to sebezpytná a bolestná volba, protože události z toho opravdu učinily volbu, koho neposlechnete, spíše než koho poslechnete. Činím tuto volbu bez pochybností nebo váhání Rozhodl jsem se neuposlechnout současného papeže, abych mohl být ve společenství s 262 (předešlými) papeži.“ (Potlačený rozhovor s arcibiskupem Marcelem Lefebvrem – 2. část (1978). In REX! [online].[cit. 6.3.2015]. dostupné na internete:
      http://rexcz.blogspot.co.at/2015/03/potlaceny-rozhovor-s-arcibiskupem_10.html)
      Ak dotiahneme myšlienkové pochody arcibiskupa Lefèbvra do konca, jasne z toho vyplýva, že arcibiskup bol v spoločenstve len s predchádzajúcimi pápežmi, nie však s pápežom, ktorý bol práve v tej dobe hlavou Cirkvi. Tým pádom sa sám vylúčil zo spoločenstva Katolíckej cirkvi. Nemôže byť predsa niekto členom Katolíckej cirkvi a zároveň nebyť v spoločenstve so súdobým pápežom! Nemôžem byť katolík, ak prehlásim, že nie som v spoločenstve s pápežom Františkom, ale len so všetkými jeho predchodcami. To sa predsa vylučuje! Ježiš povedal Petrovi: „Ty si Peter (po slovensky Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné bránu ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského Kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi“ (Mt 16, 18–19).
      Na Skale, pápežovi, stojí Katolícka cirkev. Ak niekto nechce byť v spoločenstve so Skalou, na ktorej stojí Cirkev, nemôže byť ani v spoločenstve s celou Cirkvou. To musí byť jasné každému, kto ovláda základy logického myslenia! Tým pádom sa arcibiskup Lefèbvre sám vylúčil zo spoločenstva Katolíckej cirkvi najneskôr v roku 1978, keď poskytol tento rozhovor. Evidentne sa v tomto prípade jedná o autoexkomunikáciu latae sententiae! Arcibiskup Lefèbvre teda nemohol ani platne vysvätiť biskupov v roku 1978, pretože nekatolík predsa nemôže platne vysvätiť katolíckych biskupov.

      Odstrániť
    6. Karol Dučák7.4.15

      2. časť
      Svojimi stanoviskami Lefèbvre jednoznačne deklaroval svoj sedesvakantizmus. Dňa 15. júna
      1988 prehlásil na jednej konferencii, že Ján Pavol II. „nie je katolík.“ (citované podľa: Hand S. Integrism's Facade and the Magisterium, [online].[cit. 03.09. 2014]. Dostupné na internete: )
      Ak podľa arcibiskupa pápež Ján Pavol II. nebol katolík, nemohol byť ani právoplatne zvoleným pápežom, pretože nekatolík nemôže byť hlavou Katolíckej cirkvi.
      Ešte jasnejší sedesvakantistický postoj zaujal Lefèbvre 28. augusta 1987, keď verejne prehlásil: „Petrov stolec a pozície autorít v Ríme sú okupované antikristami.“ (citované podľa: Hand S. Integrism's Facade and the Magisterium, [online].[cit. 03.09. 2014]. Dostupné na internete: )
      To je predsa klasické sede vacante! Veď antikrist nemôže byť právoplatným pápežom! Arcibiskup Lefèbvre teda jednoznačne nebol katolík minimálne od roku 1978!
      Ja som vždy tvrdil, že jediným pravým náboženstvom je Katolícka cirkev a na tom neochvejne trvám. Preto nedovolím, aby mi niekto podsúval čosi, čo som ja nikdy nikde nenapísal. Písal som, že naša katolícka viera je jediná pravá viera, ale že Kristus miluje nekatolíkov rovnako, ako katolíkov a aj ich chce spasiť. Na tom takisto trvám a nehodlám na tom nič meniť.
      Určite však nie je jedno, či je človek katolík, alebo inoverec. IDEÁLNE BY BOLO, KEBY BOL KAŽDÝ JEDEN ČLOVEK NA TEJTO PLANÉTE KATOLÍK! TOTO JE MOJE VRÚCNE ŽELANIE A JA UROBÍM VŠETKO, ČO JE V MOJICH SILÁCH, ABY ČO NAJVÄČŠÍ POČET NEKATOLÍKOV KONVERTOVAL NA KATOLÍCKU VIERU.
      Dúfam, že teraz je to už napísané tak jasne, že každý pochopí moje zmýšľanie a nebude prekrúcať moje vyjadrenia.

      Odstrániť
    7. Dakujem za odpoved k bodu c.2.
      Nepovedala som, ze ste Pana Jezisa obvinili z bludu, ale ze ste svoje bludne myslienky predstavili ako Jeho.
      Ci vedome alebo nie, teraz neriesim.

      Vy ste napisali:
      „...že podmienkou spásy nie je príslušnosť k nejakému spoločenstvu veriacich,...“

      Cirkev Kristova uci:
      „Církev jest všem lidem nutná k dosažení věčné spásy, a to nutností prostředku.
      D, uč., 4. later., trid.“


      S tym suhlasim s Vami, ze jedine prave nabozenstvo je katolicke. Preco vsak chcete obracat ludi na katolicku vieru, ked nie je podla Vas „podmienkou spasy prislusnost k nejakemu spolocenstvu veriacich“? Vsak je tam rozpor. Take ani, ani. Aby sa aj pes nazral a aj koza aby ostala cela. Zmysel by Vasa tuzba mala, keby ste verili, ze kazdemu cloveku je Cirkev nutna k dosiahnutiu vecnej spasy. Proste mimo Cirkvi niet spasy. Vravite, ze rovnosti nabozenstiev ta vasa nab. spolocnost neuci, tak preco mate take nazory? A to nemyslim len Vas, nie ste jediny. Neucia vas to, a aj tak tomu verite. Tak odkial sa to potom vzalo? Aj vravite, ze verite v jedno prave nabozenstvo a aj tak sa dokazete rozpisat na niekolko riadkov o opaku.

      Nabozenskou spolocnostou som tu vasu nazvala preto tak, lebo je nabozenska spolocnost. Aj Katolicka cirkev je nabozenska spolocnost, chcela som rozlisit, lebo tu vasu nepokladam za totoznu s Katolickou cirkvou.
      Ta vasa nie je pre mna chimera, ale je az neskutocne skutocna.

      Nie som lefebrista. K tomu len tolko, ze Lefebvre nemohol byt sedevakantista, lebo az podnes sluzia „omse“ v jednote s aktualnymi „antikristami“. Tiez rozpor ako Brno.

      Odstrániť
    8. Karol Dučák9.4.15

      Tuho som uvažoval, či má zmysel presviedčať Janku_Sk o niečom, ale nakoniec som to vzdal. Boli svedkovia Ježišových zázrakov, ktorí napriek tomu neuverili v neho. Sú proste ľudia, ktorých nič nepresvedčí. S tým sa musíme zmieriť. Janka_Sk evidentne nie je katolíčka. Predtým som si myslel, že je lefèbvristka, ale ona sama túto alternatívu vyvrátila. Tak už neviem, ku ktorej cirkvi patrí. Žeby k starokatolíkom? Ale to je jej problém. Keďže však môže svojimi kváziargumentmi zviesť ľudí na falošnú stopu, považujem za potrebné niečo k tomu napísať. V matematike, ktorá je exaktnou vedou, platia takzvané axiómy. Sú to tvrdenia deduktívnej teórie prijaté bez dôkazu, alebo jednoduchšie povedané sú to základné poučky, vety či zásady, ktoré sa prijímajú a bez dôkazu pokladajú za pravdivé. Stanovme si takéto axiómy v katolíckej viere.
      AXIÓMA Č. 1. KATOLÍCKA VIERA JE JEDINÁ PRAVÁ VIERA.
      Táto axióma platila v Katolíckej cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom aj po ňom a bude platiť naveky. Punktum! K tomu niet čo dodať.
      AXIÓMA Č. 2. KATOLÍCKA CIRKEV SA SNAŽÍ PRIVIESŤ VŠETKÝCH NEKATOLÍKOV DO KOŠIARA JEDINE PRAVEJ KATOLÍCKEJ CIRKVI.
      Nepriatelia Katolíckej cirkvi, predovšetkým tí vnútorní, tvrdia, že Katolícka cirkev po Druhom vatikánskom koncile sa vzdala tejto axiómy. Je to lož, ktorú vyvrátim konkrétnymi argumentmi. Pred 10 rokmi bol v Rusku zavraždený môj rodák z Vranova nad Topľou, katolícky misionár Ján Hermanovský. A nebol to jediný mučeník Katolíckej cirkvi v tejto krajine v posledných desaťročiach. Katolícka cirkev rozširuje svoje misie v Rusku. Ak by bolo pravdou to, čo rozširujú naši nepriatelia, nijaké katolícke misie v Rusku by neboli. Veď by si pápeži mohli povedať, že misie sú zbytočné, pretože Rusi môžu byť spasení aj ako pravoslávni veriaci – čo je napokon aj pravda. Veď v Pravoslávnej cirkvi sa diali aj mnohé úchvatné zázraky. A predsa sa Svätý stolec naďalej usiluje privádzať nekatolíkov do katolíckeho košiara.
      Alebo ďalší príklad: Emeritný pápež Benedikt XVI. umožnil hromadnú konverziu anglikánov na katolícku vieru vytvorením personálneho ordinariátu Our Lady of Walsingham (Naša Pani z Walsinghamu) pre Anglicko, Škótsko a Wales a v roku 2012 vytvorením ďalších personálnych ordinariátov pre USA a Austráliu.
      Pápež Benedikt XVI. si mohol takisto povedať: „Načo prijímať anglikánov do Katolíckej cirkvi? Veď môžu byť spasení aj ako anglikáni!“
      A predsa Benedikt XVI. umožnil anglikánom hromadnú konverziu na katolícku vieru
      Tieto argumenty jasne vyvracajú lži našich nepriateľov akéhokoľvek razenia, ktorí sa snažia falošnými argumentmi znížiť kredit Katolíckej cirkvi.
      AXIÓMA Č. 3. NEKATOLÍCI, KTORÍ BEZ VLASTNEJ ŤAŽKEJ VINY NIE SÚ ČLENMI KATOLÍCKEJ CIRKVI, MÔŽU BYŤ SPASENÍ.
      Práve pochopenie tejto axiómy vyvoláva najviac nezrovnalostí, preto bude najlepšie vysvetliť si ju na praktických príkladoch zo života. Keďže som pracoval dlhé roky v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku, viem, že zvlášť v minulosti tam boli čisto evanjelické regióny, kde Katolícka cirkev vôbec nebola zastúpená.
      Predstavme si evanjelika, ktorý vyrástol v takomto čisto evanjelickom prostredí.
      Tomuto človekovi sa nikdy v živote nedostal do rúk katolícky katechizmus a on nepozná rozdiel medzi evanjelickým a katolíckym učením. Táto ním nezavinená nevedomosť a neznalosť katolíckej viery ho ospravedlňuje v Božích očiach. Ak takýto človek z celého srdca miloval Boha a svojich blížnych, pôjde po smrti do neba ako dobrý evanjelik. Lepšie by preňho bolo, keby prišiel do neba ako dobrý katolík, ale on takúto možnosť nikdy nemal.
      Zoberme si príklad iného človeka, ktorý sa narodil v zmiešanom manželstve. Jeho otec je evanjelik, matka katolíčka. Otec ho oboznámi s evanjelickým učením, matka s katolíckym.
      Takýto človek je povinný stať sa katolíkom. Ak to odmietne, už ho nič nemôže ospravedlniť.
      Dúfam, že už teraz je to vysvetlené tak jasne, že nevznikne priestor pre dohady a špekulácie.

      Odstrániť
    9. Karol Dučák9.4.15

      Bola mi tu vytknutá formulácia, že „podmienkou spásy nie je príslušnosť k nejakému spoločenstvu veriacich“.
      Je to však pravda a ja nemôžem za to, že si niekto pred touto pravdou zatvára oči. Príslušnosť ku Katolíckej cirkvi nedáva záruku spásy. Naopak, práve pre katolíkov bude najťažšie spasiť si dušu. Zacitujem zo skutočného príbehu, ktorý som napísal pre PriestorNet v minulom roku a ktorý bol uverejnený pod názvom „List z pekla“. Je v ňom okrem iného aj takéto vyjadrenie duše z pekla: „Zatratení katolíci trpia viac, ako príslušníci iných náboženstiev. Dostali a aj zneužili viac milostí a svetla ako tí druhí. Kto viac vedel a dostal od Boha, no nevyužil to, trpí viac, ako ten, čo vedel a dostal menej.“
      Naopak, pre inoverca bude ľahšie spasiť si dušu, pretože má poľahčujúce okolnosti a Večný Sudca ho bude posudzovať zhovievavejšie ako katolíka. Niet pochybností o tom, že v nebi bude nesmierne množstvo nekatolíkov. Známa rakúska katolícka mystička Mária Simma, ktorú pravidelne navštevovali duše z očistca, raz odpovedala na otázku, či ju prišli navštíviť aj Židia z očistca. Odpovedala: „Áno, sú šťastní. Ten, kto svoju vieru prežíva dobre, je šťastný. Avšak prostredníctvom katolíckej viery je možné získať najviac pre nebo.“ (Citované podľa: Prekvapujúce tajomstvo duší v očistci. Bratislava: Magnificat Slovakia o. z., s. 33)
      Boh nám, katolíkom, dáva viac milostí a svetla ako inovercom. ČIŽE MÁME SA USILOVAŤ BYŤ DOBRÝMI KATOLÍKMI A ZÍSKAŤ ČO NAJVIAC INOVERCOV PRE KONVERZIU NA KATOLÍCKU VIERUM, HOCI SAMA PRÍSLUŠNOSŤ KU KATOLÍCKEJ CIRKVI EŠTE NIE JE GARANCIOU SPÁSY! OMNOHO DÔLEŽITEJŠIE JE ŽIŤ JEŽIŠA KRISTA VO SVOJOM ŽIVOTE, ČIŽE ŽIŤ V PRAXI LÁSKU K BOHU A K BLÍŽNYM!
      Je to zdanlivý paradox, ale ten, komu nechýba svetlo v duši, ho zaiste pochopí.

      Odstrániť
    10. Pan Ducak,
      vasa nab. spolocnost si zela od nekatolikov uznat papeza za hlavu Cirkvi a prijatie vsetkych dogiem, aby bola jej znamkou jednota.

      Nezmysel, pretoze krestansky verit znamena mat vsetko za pravdu, co Boh zjavil a skrze Cirkev k vereniu predklada. Ale berme to teda tak, ze k jednote s vasou nab. spolocnostou stacia len dogmy.

      Neberte to zase ako provokaciu, ale sam sa servirujete na lopatu:

      Vy ste protirecil dogme, druhy krat ste svoj blud aj napriek pouceniu, ze odporujete dogme, znovu vyhlasil za pravdivy.

      Podla toho nie ste ani katolik, ale ani clen vasej nab. spolocnosti.

      Vidite kde ste sa dostal Vasimi „katolickymi“ uvahami?

      Ale ryba smrdi od hlavy, Vy ste len jej produkt, akych su miliony. V katolickom nabozenstve nie je nic protirecive, vsetko do seba krasne zapada, uspokojuje rozum. Tak preco sa tak branite? Nad tymto uvazujte.

      Odstrániť
    11. Karol Dučák11.4.15

      Janka_Sk, nemienim Vás o ničom presviedčať. Pokojne ostaňte v Starokatolíckej cirkvi. Medzi nami je nesmierna vzdialenosť 4,5 storočia. Posledný koncil Katolíckej cirkvi, ktorý uznávate, je totiž Tridentský, ktorý sa konal v 16. storočí. Sotva by bolo možné prekonať tú priepasť medzi nami. Bolo by to ako hádzať hrach na stenu, preto z mojej strany končím polemiku. Zo srdca Vám želám veľa Božej milosti a predovšetkým svetlo Ducha Svätého.

      Odstrániť
    12. Skoda, ze koncite, pre mna to bola zaujimava debata a ostalo vela nezodpovedanych otazok. Ono je jednoducho nabryzgat na Cirkev katolicku, ale uz obhajit si svoje tvrdenie na to nie je guraz ani argumenty.
      Len ste potvrdili a ako by povedal Winnetou: " Vase slova su prazdne, ako usta starej zeny."

      Odstrániť
  6. K vyššie napísanému by sa patrilo niečo dodať, aby nevznikol dojem, že Cirkev ani nie je potrebná.
    Cirkev nám sprostredkúva sviatosti a posväcujúcu milosť, opatruje poklad viery a tradície, ukazuje ľuďom mravný vzor, ponúka dobrý, osvedčený návod na život... Máme možnosť sledovať, ako ľudia, ktorí odskočili od Cirkvi, ľahko strácajú orientáciu v bludisku názorov, ponúk a zvodov dnešnej doby, strácajú schopnosť rozpoznať dobro a zlo. Cirkev je nenahraditeľná!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák3.4.15

      Jednoznačne súhlasím. Ostatne aj Druhý vatikánsky koncil hlása: "Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého Písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je Prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu (porov. Mk 16, 16; Jn 3, 5), tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14).
      A v inom dokumente uvádza: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3). Čiže koncil jednoznačne hlásal, že KATOLíCKA CIRKEV JE NENAHRADITEĹNÁ!
      Ide tu len o to - a toto nechápe Janka_sk -, že ľudia, ktorí nie vlastnou vinou nemohli spoznať katolícku vieru, nemôžu byť a priori zatratení len pre nimi nezavinenú nevedomosť. Tento problém riešili význačné osobnosti Katolíckej cirkvi rôzne. Pápež Pius IX. vo svojej encyklike Quanto conficiamur moerore, ktorá bola namierená proti indiferentizmu, označil v roku 1863 názor, že ľudia, ktorí žijú v omyle a mimo Katolíckej cirkvi, môžu dosiahnuť večný život, za závažný omyl, dodáva ale, že pre ľudí, ktorí trpia neprekonateľným nedostatkom poznania Katolíckej cirkvi, je predsa len možné omilostenie aj mimo Katolíckej cirkvi. (Porov. Pius IX.: Quanto conficiamur maerore. [online]. [cit. 05.08. 2013]. Dostupné na internete:
      )
      Podobnú argumentáciu nachádzame aj v dokumente s názvom "Čo nás delí od bratov protestantov? Príručka pre konvertitov", ktorý vydal Posol Božského Srdca Ježišovho v Trnave v roku 1946. V dokumente sa okrem iného uvádza:
      „6. Čo to znamená: ,Mimo Cirkvi niet spásy!´?
      Katolícke učenie.
      Kto zo svojej vlastnej ťažkej viny nepatrí ku Katolíckej cirkvi, nemôže byť spasený. Kto bez svojej viny nie je katolík, pritom však úprimne hľadá pravdu a podľa svojho najlepšieho svedomia zachováva Božie prikázania, neprináleží síce navonok, ale áno vnútorne do Katolíckej cirkvi, a preto môže byť spasený.“ (Gramantik, V.: Čo nás delí od bratov protestantov? Príručka pre konvertitov, s. 18)
      Tento text pochádza z roku 1946, a v princípe hlása to istú, dones neomylne platnú náuku Magistéria Cirkvi.

      Odstrániť
    2. Chcem, aby diskusia bola kultivovaná, bez zbytočných emócií a pokiaľ možno zmierlivá. Prispejem k tomu.
      Vo veľkonočnom dvojčísle Katolíckych novín ma zaujal okrem iného rozhovor s výtvarníkom Stanom Lajdom (evanjelikom). Z jeho slov citujem:
      "Všetci kresťania sme na jednej lodi na rozbúrenom mori, a ak nebudeme držať spolu, pomáhať si a tolerovať sa, spoločne sa utopíme. A je jedno, či je niekto vo väčšine, či v menšine, či bol niekto prvý, či druhý v poradí. Ataky zvonku sú príliš silné, aby sme im spoločne nečelili a nebránili vedno Kristov odkaz."

      Odstrániť
    3. Karol Dučák7.4.15

      Znovu jednoznačne súhlasím. Práve existenčné hrozby okolitého sveta sú aj katalyzátorom zbližovania Pravoslávnej cirkvi v Rusku s Rímom. Pravoslávie ohrozujú rôzne nebezpečenstvá. Predovšetkým sekularizácia a liberalizmus, ktorý sa šíri zo Západu. Rusko sa ešte úplne nespamätalo z následkov desaťročí nadvlády boľševikov a už tu sú nové hrozby odtrhnutia Ruska od Boha. Okrem toho je tu tlak islamu, ktorý má svoje korene aj v ruskej spoločnosti. Navyše má Pravoslávna cirkev paradoxne obavy aj z Katolíckej cirkvi, s ktorou sa usiluje zjednotiť. Veriacich katolíkov v Rusku totiž pomaly, ale isto pribúda. Všetky tieto okolnosti urýchľujú snahy o znovuzjednotenie pravoslávia s Rímom, ktoré v Rusku nadobúdajú na intenzite. V procese znovuzjednotenia s Rímom majú ortodoxné cirkvi Východu výnimočné postavenie. Únia s nimi je v princípe možná, ak prijmú primát pápeža a všetky katolícke dogmy. Nie je však možná únia s protestantskými cirkvami, hoci aj v nich sú prvky posväcovania: písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého, ako aj viditeľné prvky. Nie je však možné teologické zjednotenie s týmito cirkvami, ale ich konverzia.

      Odstrániť
  7. Svätý Augustín v diele Boží štát píše o prepletení Božieho štátu a svetského štátu, o skrytých synoch Cirkvi a falošných kresťanoch:
    "Aj Boží štát, kým putuje na tomto svete, má v sebe mnohých občanov spojených sviatosťami, ktorých však nebude mať so sebou vo večnom dedičstve svätých... a medzi najotvorenejšími nepriateľmi sa nájdu vyvolení priatelia, ktorí ani sami o tom ešte nevedia. Na tomto svete sú oba štáty spletené medzi sebou a budú vzájomne pomiešané, kým sa na poslednom súde neoddelia."
    Prečo to spomínam? Chcem upozorniť na to, že my ľudia nemôžeme robiť definitívnu deliacu čiaru medzi ľuďmi. Každý žije sám za seba a každý osobne predstúpi pred Boží súd. Nevieme presne určiť, kto plne patrí a kto nepatrí do Kristovej Cirkvi, kto bude a kto nebude mať podiel na dedičstve svätých.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Kto bude spaseny to nevieme (okrem tych, co vyhlasila Cirkev), ale kto je skutocne clenom Cirkvi vieme.

      „K tomu, aby dospělý člověk byl skutečně členem Církve, náleží, aby s ní byl spojen trojím svazkem: vyznáním víry, účastí na svátostech a podřízením zákonitým pastýřům. J, flor., trid.

      Nejsou tedy členy Církve: nevěřící, veřejní bludaři (formální i materiální), veřejní
      rozkolníci (formální i materiální). Ob.

      Skutečnými členy Církve nejsou toliko předzvědění anebo spravedliví. D, kostn.,
      trid.

      Bludaři a rozkolníci tajní jsou členy Církve, rovněž exkomunikovaní trpění a hříš-
      níci (patří k tělu Církve).“

      Pozn.: D - dogma
      J – pravda bohovedne ista
      Ob – mienka vacsiny bohoslovcov

      Odstrániť
    2. Karol Dučák13.4.15

      Jednoznačne má pravdu pán Maršálek. Len Boh môže rozhodnúť o tom, kto patrí do Kristovej cirkvi! Podmienkou vstupu do Katolíckej cirkvi je sviatosť krstu. Nie každý však mal v živote možnosť pristúpiť k tejto sviatosti. Ak však človek, ktorý nemá možnosť prijať sviatosť krstu, túži po Bohu a žije podľa svedomia, stáva sa členom Kristovej cirkvi takzvaným krstom túžby, alebo inakšie povedané, krstom želania. Existuje aj krst krvi, ktorý sa vzťahuje na katechumenov, pripravujúcich sa na krst, ktorí zomrú mučeníckou smrťou skôr, než môžu absolvovať krst. Toto však Janka_Sk nemôže vedieť, pretože je svojím teologickým myslením 450 rokov za nami. Odpusťme jej to. Jednoznačne potvrdzujem to, čo napísal pán Maršálek. Jen Boh je kompetentný rozhodovať o tom, koho prijme do Kristovej cirkvi a koho nie! Jemu patrí Cirkev, jemu patrí nebo i peklo, a bola by veľká opovážlivosť ľudí diktovať Bohu, koho má spasiť a koho nie. Je to len a len jeho rozhodnutie!

      Odstrániť
    3. Karol Dučák13.4.15

      Aby bolo jasné: ja na rozdiel od Janky_Sk uznávam všetky doterajšie koncily Katolíckej cirkvi. Nespochybňujem teda citácie koncilových dokumentov, ktoré tu uvádza. V hrubých rysoch platia. Platí však aj to, čo píše pán Maršálek, že Boh môže urobiť výnimky a prijať do Kristovej cirkvi aj ľudí, ktorí podľa oficiálneho stanoviska Katolíckej cirkvi majú byť zatratení. Boh teda bude individuálne posudzovať každého jedného človeka. Keďže – ako som už raz uviedol – najlepšie je vysvetľovať katolícke pravdy na praktických príkladoch zo života, uvediem jeden z nich. Počas svojho pracovného pobytu v nemeckom Bavorsku som robil interview s jedným kňazom, ktorí absolvoval štúdium teológie až v neskoršom veku. Keď som sa ho pýtal prečo, odpovedal mi, že v mladosti spoznal dvoch katolíckych kňazov, ktorí ho pohoršovali svojím spôsobom života. Neskôr však stretol tretieho katolíckeho kňaza, ktorý žil svätým spôsobom života a zapálil aj jeho pre kňazské povolanie. Predstavme si teraz ateistu, ktorý odmieta vstúpiť do Kristovej cirkvi len preto, že spoznal nehodných kňazov, ktorí ho pohoršili svojím nemravným spôsobom života. Boh mu môže pri individuálnom súde priznať poľahčujúce okolnosti a prijať ho do Kristovej cirkvi napriek tomu, že formálne do nej nepatril. Tým nijako nespochybní dokumenty ktoréhokoľvek koncilu.

      Odstrániť
    4. Mimoriadny sposob dosiahnutia spasy som nikdy nepopierala.
      To, ze:
      „Cirkev Kristova ako taka je viditelna.“
      „Skutocnymi clenmi Cirkvi nie su len predzvedeni alebo spravodlivy.“

      nezmeni ani anjel z neba, nieto este nejaky smrtelnici, nech by ste sa tu akokolvek tlapkali navzajom po pleci. Ked su Vam aj tieto clanky viery 450 rokov za Vasim „teologickym myslenim“, tak zas len tarate, ze uznavate vsetky koncily. To Vam je uz Wiclef a Hus blizsi ako dogmy? To dava zmysel. Tak to teda uz povedzte, co take strasne urobila Cirkev svata vasmu Husovi, ze sa niekto v jej mene musel ospravdlnovat.

      Odstrániť
    5. Karol Dučák15.4.15

      Janka_Sk, nebuďte, prosím Vás, impertinentná a prestaňte mi už podsúvať tvrdenia, ktorých autorom som nikdy nebol! Nezvykajte si na takéto bezcharakterné spôsoby! Nie je to môj Hus! V tom prípade by som ja mohol povedať – Váš Luther!
      K Husovi toľko: samotná Katolícka cirkev nemá priamu vinu na smrti Jána Husa. Českého reformátora nechala upáliť svetská moc. Je však nespochybniteľný fakt, že ak by Katolícka cirkev nebola vyzvala Husa obhajovať sa na koncile na koncile v Kostnici – na čo ostatne mala plné právo! – nebol by Hus upálený. Našej cirkvi sa teda vyčítalo, že ak Husovi nedokázala garantovať slobodný odchod domov, nemala ho pozvať do Kostnice. Historici sa rôznia v názoroch na priamy podiel viny Katolíckej cirkvi na upálení Husa. Nech už je to však akokoľvek, jeden fakt je nespochybniteľný. Ak by sa Hus nešiel obhajovať na cirkevný koncil, nebol by upálený.
      Ja nezastávam Husove kacírske výroky!!! Tvrdím však, že jeho smrť v plameňoch narobila Katolíckej cirkvi veľa zla! Preto bolo nanajvýš správne a obdivuhodné od pápeža Jána Pavla II., že našiel v sebe silu a odvahu ospravedlniť sa v mene Katolíckej cirkvi za tento poľutovaniahodný incident. Je to naozaj také ťažké pochopiť?!

      Odstrániť
  8. Karol Dučák15.4.15

    Ešte na doplnenie: je potrebné u Husa rozlišovať jeho kritiku nemravného života mnohých katolíckych teológov tej doby a jeho kacírske vieroučné názory. Začínajúca renesancia so svojou mentalitou odmietať askézu a oddávať sa pozemskej rozkoši spôsobila, že mnohí kňazi tej doby žili v prepychu a smilstve. Bol ich relatívne veľký počet, ale percentuálne tvorili menšinu. Nemožno uprieť Husovi poctivú snahu o nápravu Cirkvi v tej dobe. Nebol však jediný. Bolo mnoho iných katolíckych reformátorov, ktorí sa nedostali do konfliktu s katolíckym učením. Husovým problémom boli práve jeho heretické vieroučné názory, ktoré sa mu napokon stali osudnými. Hus napríklad neveril v transsubstanciáciu. Takéto názory boli neprijateľné za Husovho života a neprijateľné sú aj dnes. Okrem toho sa Hus sprofanoval podporou kráľa Václava IV., alkoholika, smilníka a krutovládcu, ktorý má na rukách krv svätého Jána Nepomuckého. Napriek tomu však rozhodnutie Katolíckej cirkvi vydať Husa na koncile v Kostnici do rúk svetskej spravodlivosti dodnes vrhá na našu Cirkev nelichotivé svetlo. Predstavitelia Katolíckej cirkvi predsa museli vedieť, že Husovi hrozí smrť!
    Katolícka cirkev sa nemôže ospravedlňovať za to, že odsudzovala herézy! Ale ja som nič také nikdy netvrdil! Má sa ospravedlniť za ľudské pochybenia pápežov a vysokých cirkevných predstaviteľov, predovšetkým za nemravný život renesančných pápežov, ktoré podnietilo explóziu protestantizmu! Nejde teda o vieroučné otázky! Je to jasné, alebo to treba napísať ešte slovenskejšie?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede

    1. To, ze Vam sa zda, ze Vam nieco podsuvam sa Vam naozaj len zda. Vy pisete svoje prispevky, nie ja.

      Hus by nebol upaleny, keby mal dostatok krestanskej pokory a uznal by svoj blud.

      Hus siel na Snem dobrovolne na vyzvanie Zigmunda so zvolenim Vaclava. Mal zaisteny sprievod. Sam Hus sa uz skor dovolaval vseobecneho snemu a vyzval aj svojich protivnikov, aby sa zucastnili.

      V Kostnici papez Jan 23 z neho snal kliatbu, bol len suspendovany, aby nekonal knazske ukony. On aj napriek tomu sluzil denne omse sv. a aj kazaval.

      Do vazenia za nim siel byvaly jeho doverny priatel a dohovaral mu, tiez jeden prelat, ktory si ziskal Husovu doveru, pani, ktori ho na ceste do Kostnice sprevadzali i clenovia zboru ho prosili! Ani tak sa nedal odhovorit od svojich bludov a vedel, ze bude musiet byt odsudeny za kacirstvo.

      Kacirstvo bolo zlocinom obcianskym, spachanym na celej spolocnosti a zlocinom velezrady.

      Cirkev katolicka vsak nikdy trestu smrti za kacirstvo neschvalovala a aj vtedy, ked bolo trestane ako zlocin obciansky ziadala, aby bol zivot kacirov setreny. Tak sa stalo aj na Kostnickom sneme a otcovia snemu prosili krala a svetske pravo, aby Husa nezabijali, ale podrzali vo vazeni. Takze, co este viac mala pre Husa Cirkev svata urobit?

      Takze este zopakujem, Hus si moze za smrt sam. Cirkev nas uci, ze kacirstvo povstava z pychy. Ale nie z pychy Cirkvi!

      Chcem vediet, co za historici pripisuju vinu za upalenie Husa Cirkvi a na zaklade coho. Mam aj zdroj od uznavaneho ceskeho protestanstskeho historika F.Palackeho, kde ziadnu vinu Cirkvi nepripisuje, ale naopak.

      Ked vravite, ze je nespochybnitelny fakt, ze keby tam nebol Hus siel, nebol by upaleny, potom podla Vas plati, ze tam siel na istu smrt. To znamena, ze Cirkev nesudi mocou od Krista danou, ale svojvolne, automaticky? Mas iny nazor, sup s tebou do pece? Co som prave vyssie napisala, Vas nespochybnitelny fakt poprelo.

      Odstrániť
  9. Karol Dučák17.4.15

    Aby som si trochu oddýchol od nie práve férových spôsobov Janky_Sk, nechám za seba hovoriť známeho českého odborníka v tejto oblasti a pravoverného katolíka, PhDr. Radomíra Malého. Tohto historika, novinára, vysokoškolského pedagóga možno sotva upodozrievať z prehnaných sympatií voči Jánovi Husovi. Radomír Malý vo svojom článku Omyly a nebezpečí „rehabilitace" Jana Husa okrem iného píše: „Ako to, že aj najlepší a najušľachtilejší duchovia tej doby považovali za samozrejmé, že kacír si nezaslúži nič iného než smrť? Veľký pápež Gregor IX., nadšený protektor veľkolepého diela sv. Františka z Assisi, legalizoval pre heretikov trest smrti upálením v cirkevnom štáte...“

    „Sv. Ambróz, sv. Martin Tourský, sv. Ján Zlatoústy a ďalší cirkevní učitelia a hodnostári formulujú náuku o tom, že kacír popravený byť nesmie. V nasledujúcich stáročiach, keď svetská moc potrestala bludárov na hrdle, sa cirkevná autorita vždy ozvala. Ešte v 12. storočí vystupuje proti popravám heretikov cirkevný učiteľ sv. Bernard z Clairvaux, koncom toho istého storočia pápež Lucius III. a cisár Friedrich Barbarossa uzavreli spoločnú dohodu o trestaní kacírov konfiškáciou majetku, vyhnanstvom a vezením - o treste smrti nie je ani zmienka. Až v r. 1223 cisár Friedrich II. ako prvý ustanovil pre bludárov trest smrti na hranici, čo Cirkev bez protestu akceptuje. Ide o ústup od lepšieho poznania k horšiemu, o zrieknutie sa evanjelia v prospech praktík tohto sveta, o prispôsobenie sa tomuto svetu, a to je vždycky hriešne. Áno, jedná sa o konkrétny ľudský hriech zľavy z Kristových princípov nenásilia, hriech výpredaja evanjelijných hodnôt.“ (Malý R. Omyly a nebezpečí „rehabilitace" Jana Husa, dostupné na internete: http://www.parlamentnilisty.cz/arena/nazory-a-petice/Radomir-Maly-Omyly-a-nebezpeci-rehabilitace-Jana-Husa-202004)
    Ešte by som chcel upozorniť Janku_Sk, že pokiaľ má s týmto vyjadrením nejaké problémy, nech sa láskavo obráti na autora článku. Za seba môžem len znovu opakovať, že vždy je lepšia škaredá pravda ako milosrdná lož, pretože pravda, akokoľvek bolí, oslobodzuje.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Cerpala som z Cirkevnych dejin, napisal Simon Pokoj.
      Ked je to nedoveryhodne (nechapem preco), pridam nieco od Dr. Josefa Pospisila, pravoverneho katolika.

      „ I Cirkev uzivala proti nim (kacirom, pozn.)ruznych trestu, jako byla exkomunikace, konfiskace majetku, odepreni cirkevniho pohrbu, pri osobach duchovnich zbaveni cirkkevnich officii a neneficii a degradace.“

      A teraz, iny zevraj pravoverny katolik tvrdi, ze
      „Veľký pápež Gregor IX., nadšený protektor veľkolepého diela sv. Františka z Assisi, legalizoval pre heretikov trest smrti upálením v cirkevnom štáte..“

      Pospisil vsak pise:
      „Ale v zadnem svem zakone nevyrkla nad nimi ortele smrti, jak o tom svedci Dekrety Rehore IX., Boniface, Klementiny a Extravagentes.“

      Podla jedneho Gregor IX. legalizoval trest smrti, podla druheho nikdy nevyriekol ortiel smrti nad kacirmi.

      Kto klame?

      Tvrdite, ze:
      „Až v r. 1223 cisár Friedrich II. ako prvý ustanovil pre bludárov trest smrti na hranici, čo Cirkev bez protestu akceptuje.“

      Ako som uz pisala, Cirkev i vtedy, ked bolo kacirstvo trestane ako obciansky zlocin, ziadala, aby bol zivot kacirov usetreny. Tak sa stalo aj v pripade Husa o takmer 200 rokov neskor a aj tak tvrdite, ze:
      „Ide o ústup od lepšieho poznania k horšiemu, o zrieknutie sa evanjelia v prospech praktík tohto sveta, o prispôsobenie sa tomuto svetu, a to je vždycky hriešne.“

      Ze sa tak nemohlo stat dokazuje aj ucenie Cirkvi o neomylnosti.

      „Ake az jsou pomery casove a jejich potreby jakekoli, Cirkev nemuze vydati nikdy zakona, ktery by positivne neprispel k pokroku a vyvoji nabozensko-mravniho zivota vericiho lidu.“

      „A aby na teto ceste nemohla sama zblouditi a verici na bezcesti uvesti, proto ji i v jejim pastyrskem urade opatril neomylnosti.“

      „Kdyby Cirkev mohla ve svem pastyrskem urade poblouditi, podlehla by svodum dabelskym a prestala byti Cirkvi Kristovou, jiz podle jeho vsemohouciho slova brany pekelne nepremohou.“

      Pan Ducak, spolu s „pravovernym“ Malym, tvrdite, ze Cirkev brany pekelne premohli.

      Odstrániť
    2. Karol Dučák17.4.15

      Samozrejme, Janka_Sk, ja som klamár, PhDr. Radomír Malý je klamár, pápež Ján Pavol II., ktorý sa ospravedlnil nekatolíkom za príkoria, ktoré im Katolícka cirkev spôsobila, bol tiež klamár... Vlastne jedine akási Slovenka Janka_Sk je druhá svätá Jana z Arku, ktorá má monopol na pravdu. Ako deti sme sa stále prekrikovali a každý z nás chcel mať vždy pravdu. Lenže ja som už dávno vyrástol z detských nohavíc. Vidím, že za každú cenu chcete mať posledné slovo. Tak si ho majte.

      Odstrániť
    3. Dakujem, prevezmem teda posledne slovo v diskusii s p. Ducakom a uzavriem z mojej strany argumentom k teme.

      Ako je mozne take protirecenie medzi prispevkami z Cirkevnych dejin od p. Ducaka a odo mna? Obaja sme dali pramene, odkial sme cerpali. Normalne to clovek vidi cierne na bielom, ze to protirecenie tam je. Tak to oci kole ze az a nikto nic. Vsetko je v poriadku. Nevyrusovat. Ale este predsa vyrusim to uspate svedomie lahostajneho citatela.

      Pan Maly dosiel svojim historickym badanim k tomu, ze Cirkev ustupila od lepsieho k horsiemu, ze sa zriekla evanjelia a prisposobila sa svetu.

      Ako vieme, viera a veda, zjavenie a rozum si nemozu odporovat. Ak je rozpor, tento moze byt len prechodny, nerozlustitelny rozpor nie je mozny.

      Maly uvadza historicke fakty, na zaklade ktorych dosiel k nazoru, ktory odporuje uceniu Cirkvi. Ked plati, ze ucenie Cirkvi je bezchybne, chyba je teda vo faktoch, na zaklade ktorych prisiel Maly k chybnemu zaveru.

      Da sa teda aj tymto sposobom dokazat, ze jeho „historicke fakty“ su klamne, nielen priamym porovnanim s dejinami Cirkvi katolickej, ako som uvadzala v prispevku vyssie.

      Odstrániť
  10. Karol Dučák19.4.15

    Zjednocovacie úsilie v kresťanskom svete sa týka aj Arménov. Práve tento národ sa v poslednej dobe dostal do povedomia ľudí na celom svete vďaka tomu, že pápež František nedávno označil hromadné vyvražďovanie Arménov v Osmanskej ríši počas prvej svetovej vojny za „prvú genocídu 20. storočia“. Arméni boli prvým národom na svete, ktorý vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Stalo sa tak v roku 301 za kráľa Trdata III. Arménski kresťania sa však časom odtrhli od Ríma a v 6. storočí vytvorili samostatnú Apoštolskú arménsku cirkev. V stredoveku sa uskutočnilo niekoľko dočasných únií s Rímom, avšak ani jedna nevydržala do dnešných dní. Až v polovici 18. storočia vznikla Arménska katolícka cirkev. Do jednoty s Rímom však vstúpila iba menšina arménskych kresťanov. Proces úplnej jednoty s Rímom však dodnes nie administratívne ukončený.
    Viac na: http://sk.radiovaticana.va/storico/2007/10/21/gr%c3%a9ckokatol%c3%adkom_arm%c3%a9nska_cirkev/slo-162446.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Karol Dučák20.4.15

    V istom meste raz žila jedna múdra dievčina menom Johanna, ktorá sa v škole veľmi dobre učila. Najradšej zo všetkých predmetov mala náboženstvo. Učiteľ náboženstva často hovoril žiakom o Kristovi, ktorý svojim apoštolom povedal, že brány pekelné Cirkev nepremôžu. Jeden žiak sa učiteľa náboženstva opýtal, čo to znamená. Učiteľ odvetil, že to znamená dve veci: Kristova cirkev ostane zachovaná až do konca sveta a zachová vernosť Kristovmu učeniu. Dodal však, že to neznamená, žeby sa Cirkev nedopúšťala ľudských omylov alebo krívd. Hovoril žiakom, že jeden z pápežov z rodu Borgiovcov mal dokonca nemanželské deti s viacerými ženami a čo horšie, nechával vraždiť svojich odporcov. Ten žiak sa teda učiteľa opýtal, či to znamená, že v tej dobe Cirkev premohli brány pekelné. Učiteľ odvetil, že nie. Že totiž ani tento pápež nehlásal herézy, ale zachoval učenie Katolíckej cirkvi neporušené. Aj keď sa ako človek dopustil zločinov, ako cirkevný učiteľ zachoval Kristovo učenie bez ujmy. Nato sa prihlásila Johanna a pred celou triedou prehlásila: „Nikdy neuverím, žeby sa pápež mohol dopustiť chyby! Je to svätý a neomylný človek!“
    Nato učiteľ oponoval: „Janka, neomylnosť pápežov sa týka len záležitostí viery a mravov. To však neznamená, že sa pápež v iných veciach nemôže mýliť, alebo že dokonca nemôže zhrešiť! Pápež je takisto človek ako každý iný! Veď prvý pápež, svätý Peter, dokonca trikrát zaprel Krista!“
    Márne sa však učiteľ náboženstva snažil. Johanna ostala neoblomná a taká sa javila počas celého školského roka. Na konci školského roka mal učiteľ úlohu dať žiakom známky. Jediným problémom pre neho bola Johanna. Bola to dobrá žiačka. Zo všetkých ostatných predmetov mala samé jedničky. Aj na náboženstve vynikala spomedzi všetkých žiakov, nebyť tých večných nedorozumení ohľadom hodnotenia pápežov a celkovej úlohy Katolíckej cirkvi v dejinách.
    Spomenul si na svojho otca, ktorý sa často opil, ale o rodinu sa staral skutočne vzorne. Postavil dom, zabezpečil svojim deťom bezstarostný život a jemu, svojmu synovi, umožnil štúdium na teologickej fakulte, ba všemožne ho podporoval na každom kroku. Kvôli tomu mu celá rodina tolerovala sklon k alkoholizmu.
    Učiteľ náboženstva sa zamyslel nad Johannou. Uvedomil si, že to dievča je mu v niečom podobné. Natoľko miluje Cirkev, že je ochotná idealizovať ju a nepripustiť ani škvrnu, ktorá by mohla narušiť jej ideálny obraz. Ak teda priviera oči pred pravdou, robí to z lásky k Cirkvi, nie so zlým úmyslom. Po chvíľke váhania jej dal najlepšiu známku z náboženstva.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.