13. januára 2015

Strpieť krivdu?

Majme vždy a všade spravodlivosť v merku, aby sme nedopadli ako v Ružomberku
Vlado Gregor
K ešte žeravej kauze ružomberskej Katolíckej univerzity pridám pár slov. O takýchto veciach treba hovoriť pravdu, zvlášť, keď sa ľuďom konkrétne ukrivdí. Preto som sa aj pripojil k aktivite mladých kresťanských intelektuálov, ktorí sa kvôli tejto krivde dali dokopy. Pravdu teda treba hovoriť, ale nemôžeme sa stavať do roly čističov a „všenaprávačov“ na spôsob Jána Husa a Jána Kalvína. Mne samotnému neraz v živote ublížili, a povedal som si svoje, ale vždy som radšej napokon ustúpil a s nikým som sa nesúdil a osobne ho neobviňoval. Apoštol Pavol vyčíta v ktoromsi liste spolubratom, že sa súdia medzi sebou a ešte k tomu pred neveriacimi. Pýta sa, či nie je lepšie strpieť krivdu...

Človek má určité ambície, zvlášť kým je mladý, a určite nemôžem od nikoho vyžadovať, aby ustúpil až tam, kde som ja. Ak ale uvažujeme o dobre hociktorého celku, či už menšieho, či už väčšieho, alebo dokonca všeobecného, vždy majme na mysli, že ľahko urobíme z obsahu akvária rybaciu polievku, ale už ťažko z rybacej polievky akvárium.
Tento komentár chce naznačiť, že ani my kresťania sa nemôžeme stavať do úlohy mentorov a poučovateľov väčšej časti spoločenstva. Kristus nebol moralizátorom, on neprišiel odsúdiť, ale spasiť – a výslovne nás upozorňuje, aby sme nesúdili, lebo potom aj my budeme súdení. Ľudí nemôžeme považovať za akési objekty, na ktoré zameriavame prejavy našej nadradenosti a suverenity. Nemyslime si, že si ten „plebs“ nevšimol, že za tých dvadsaťpäť rokov od Novembra 1989 nikdy nevyšiel pastiersky list o zmätkoch, biede a korupcii, keď bolo náhodou vo vláde KDH... Pravda síce bolí, ale ak si ju sami medzi sebou nepovieme, získame len viacej smoly.
Ešte k jednému závažnému problému sa chcem v tomto článku vyjadriť. Zdá sa mi, že kresťanstvo stráca dôveryhodnosť hlavne pre doslovné chápanie knihy Genezis a následne aj Apokalypsy. Tie knihy sú naozaj alfou a omegou a sú nabité obrovským myšlienkovým nábojom, ale práve ten zjednodušený augustínovský výklad ich oň oberá.
Hlúpe hádanie sa o slovíčkach vidím aj v polemikách so svedkami Jehovu. Oni síce teoreticky neuznávajú Krista za Boha, ale prakticky áno, keďže akceptujú jeho panenské počatie a aj realitu zmŕtvychvstania. Neviem tiež, či si dostatočne uvedomujeme, že o Svätej Trojici vlastne z definície nemôžeme nič konkrétne povedať, čím netvrdím, že viera v ňu nie je plodná a potrebná. Okrem toho, nezabúdajme, že prví kresťania až do Konštantína skutočne zvestovali od dverí k dverám a ich hierarchia bola oproti dnešnej neporovnateľne jednoduchšia.
Cítim potrebu sa svedkov Jehovu zastať, lebo oni jediní boli v normalizačných časoch ochotní komunikovať so mnou bez strachu, čo sa nedá povedať o katolíkoch, ani o tých disidentských. Do istej miery moji spoluveriaci odvážni boli, ale určitý limit strachu a vôbec nie evanjeliovej opatrnosti existoval. Obávam sa, že nezanikol, iba sa modifikoval. Ako krutý výsmech potom vyznievajú heslá o dome zo skla a príkazy nebáť sa.
O všetkom tomto v rámci kresťanstva a jeho úlohy v spoločnosti musíme otvorene rozprávať, lebo ináč nehľadáme kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, ale len spravodlivosť svoju a pre seba. Treba sa aspoň úprimne snažiť triafať klinec po hlavičke, pretože ináč len pribíjame ďalšie klince na Kristov kríž.
KYRIE ELEISON, CHRISTE ELEISON !
::
Autorom príspevku je publicista Vlado Gregor, spolupracovník PriestorNetu.
Rozhovor s autorom: Pasia z hľadania pravdy.
Predchádzajúci článok autora: Počúvajme hlas svojho srdca.

3 komentáre:

  1. Anonymný15.1.15

    Poslední budú prví a prví poslední. Platí to aj o našich arcibiskupoch, biskupoch...Keby mohli upáliť Bezáka, upálili by ho. Je to myšlienkovo zhustené, no snáď pochopiteľné. Mnohým našim katolíckym predstaveným ide o seba, vôbec nie o Krista.
    Nám bežným kresťanom zostáva šíriť Jeho pravdu svojím životom.
    Jehovizmus do hĺbky nepoznám, nevyjadrím sa k nemu. Všetci sme bratia a sestry, všetci sme dietky Božie... Toto ma kedysi naučil môj pán farár, a to bol socializmus. Vtedy farári boli biedni, chudobní, neuznávaní...vtedy boli ako Kristus.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Budem trochu polemizovať.
      Nevidíme do vnútra iného človeka, preto by sme nemali tvrdiť, čo si kto myslí. Kauza odvolaného arcibiskupa je bolestná, no nemala by nás zvádzať k odsudzovaniu celej hierarchie či dokonca celej Cirkvi - na to nemáme právo ani argumenty.
      Píšete, že za socializmu boli kňazi biedni, chudobní, neuznávaní... súhlasím, ale to platí o mnohých obdobiach dejín kresťanstva a v podstate aj o dnešku; možno nie sú chudobní, zato prinášajú obetu iným spôsobom. Alebo si naozaj myslíte, že kňaz je dnes u väčšiny uznávanou autoritou? Kiež by to tak bolo! Pravdou však je, že je skôr odstrkovaný a vysmievaný.

      Odstrániť
  2. Anonymný18.1.15

    Som kresťan-katolík, aj ja som Cirkev, aspoň odrobinka. Neodsudzujem, nesúdim ale mám na určitú situáciu svoj názor. Snažím sa vidieť do medziľudských vzťahov v Cirkvi, do vzťahov medzi kňazmi navzájom, farár a farník...
    Aj z Krista sa vysmievali... Kňazi a rehoľníci s tým asi počítajú, keď si vyberajú toto povolanie.

    Sú aj kňazi mimoriadne uznávaní: Moji synovia spomínali Milana Bubáka z internátu na Mlynoch v BA, starší ľudia veľmi uznávali Srholca, obľúbený je aj biskup Judák, Marian Gavenda, ... Obľúbenosť môže prísť neskôr, nemusí to byť hneď po vysvätení.Treba si niečo odžiť. Vyšlapať zopár krokov na Golgotu.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.