Strpieť krivdu?

Majme vždy a všade spravodlivosť v merku, aby sme nedopadli ako v Ružomberku

Vlado Gregor

K ešte žeravej kauze ružomberskej Katolíckej univerzity pridám pár slov. O takýchto veciach treba hovoriť pravdu, zvlášť, keď sa ľuďom konkrétne ukrivdí. Preto som sa aj pripojil k aktivite mladých kresťanských intelektuálov, ktorí sa kvôli tejto krivde dali dokopy. Pravdu teda treba hovoriť, ale nemôžeme sa stavať do roly čističov a „všenaprávačov“ na spôsob Jána Husa a Jána Kalvína. Mne samotnému neraz v živote ublížili, a povedal som si svoje, ale vždy som radšej napokon ustúpil a s nikým som sa nesúdil a osobne ho neobviňoval. Apoštol Pavol vyčíta v ktoromsi liste spolubratom, že sa súdia medzi sebou a ešte k tomu pred neveriacimi. Pýta sa, či nie je lepšie strpieť krivdu...

Človek má určité ambície, zvlášť kým je mladý, a určite nemôžem od nikoho vyžadovať, aby ustúpil až tam, kde som ja. Ak ale uvažujeme o dobre hociktorého celku, či už menšieho, či už väčšieho, alebo dokonca všeobecného, vždy majme na mysli, že ľahko urobíme z obsahu akvária rybaciu polievku, ale už ťažko z rybacej polievky akvárium.

Tento komentár chce naznačiť, že ani my kresťania sa nemôžeme stavať do úlohy mentorov a poučovateľov väčšej časti spoločenstva. Kristus nebol moralizátorom, on neprišiel odsúdiť, ale spasiť – a výslovne nás upozorňuje, aby sme nesúdili, lebo potom aj my budeme súdení. Ľudí nemôžeme považovať za akési objekty, na ktoré zameriavame prejavy našej nadradenosti a suverenity. Nemyslime si, že si ten „plebs“ nevšimol, že za tých dvadsaťpäť rokov od Novembra 1989 nikdy nevyšiel pastiersky list o zmätkoch, biede a korupcii, keď bolo náhodou vo vláde KDH... Pravda síce bolí, ale ak si ju sami medzi sebou nepovieme, získame len viacej smoly.

Ešte k jednému závažnému problému sa chcem v tomto článku vyjadriť. Zdá sa mi, že kresťanstvo stráca dôveryhodnosť hlavne pre doslovné chápanie knihy Genezis a následne aj Apokalypsy. Tie knihy sú naozaj alfou a omegou a sú nabité obrovským myšlienkovým nábojom, ale práve ten zjednodušený augustínovský výklad ich oň oberá.

Hlúpe hádanie sa o slovíčkach vidím aj v polemikách so svedkami Jehovu. Oni síce teoreticky neuznávajú Krista za Boha, ale prakticky áno, keďže akceptujú jeho panenské počatie a aj realitu zmŕtvychvstania. Neviem tiež, či si dostatočne uvedomujeme, že o Svätej Trojici vlastne z definície nemôžeme nič konkrétne povedať, čím netvrdím, že viera v ňu nie je plodná a potrebná. Okrem toho, nezabúdajme, že prví kresťania až do Konštantína skutočne zvestovali od dverí k dverám a ich hierarchia bola oproti dnešnej neporovnateľne jednoduchšia.

Cítim potrebu sa svedkov Jehovu zastať, lebo oni jediní boli v normalizačných časoch ochotní komunikovať so mnou bez strachu, čo sa nedá povedať o katolíkoch, ani o tých disidentských. Do istej miery moji spoluveriaci odvážni boli, ale určitý limit strachu a vôbec nie evanjeliovej opatrnosti existoval. Obávam sa, že nezanikol, iba sa modifikoval. Ako krutý výsmech potom vyznievajú heslá o dome zo skla a príkazy nebáť sa.

O všetkom tomto v rámci kresťanstva a jeho úlohy v spoločnosti musíme otvorene rozprávať, lebo ináč nehľadáme kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, ale len spravodlivosť svoju a pre seba. Treba sa aspoň úprimne snažiť triafať klinec po hlavičke, pretože ináč len pribíjame ďalšie klince na Kristov kríž.

KYRIE ELEISON, CHRISTE ELEISON !

::

Autorom príspevku je publicista Vlado Gregor, spolupracovník PriestorNetu.

Rozhovor s autorom: Pasia z hľadania pravdy.

Predchádzajúci článok autora: Počúvajme hlas svojho srdca.