30. apríla 2015

O emancipácii žien (2)

(Pohľad z druhej strany)
Pavel Duraj
V prvej časti úvahy O emancipácii žien (1) sme si spresnili pojem „emancipácia“, na niekoľkých príkladoch sme ukázali, ako sa emancipácia uplatňuje či skôr neuplatňuje v praxi. Tiež sme uviedli niekoľko skutočností svedčiacich o tom, že muž a žena nie sú rovnakí, preto presadzovať v praxi úplnú rovnakosť je neprirodzené, možno až nezmyselné...
Niečo o „modernosti“ a čo z toho plynie
Práve zveličovaná úloha sexu (okrem dobrého jedla, exkluzívnych dovoleniek, moderných áut, oblečenia podľa poslednej módy, krásnej pleti, perfektnej postavy, rodinných víl...) by mohla naznačovať, o čo sa tu vlastne ide. Začnime od „Adama“ – Bibliou.

V Starom zákone, v knihe Genezis (3, 1–7) čítame ako „bytosť nepriateľská Bohu a človeku“ v podobe hada pre­hovorila najskôr ženu, aby zjedla ovocie zo stromu poznania dobra a zla, a tá potom dala jesť aj mužovi, za čo boli vyhnaní z raja. To, že had prehovoril (zmanipuloval) najskôr ženu a skrz ňu aj muža, nie je tam napísané náhodou. Aj dnes ženy sú tie, ktoré „posúvajú“ vývoj dopredu, sú za všetko moderné, pokrokové. Chcú všetko vyskúšať! Veď taký je základný program života – vyskúšať všetky možné varianty! Ale kým v živote sa ďalej presadia len tie najživotaschopnejšie varianty – u ľudí to neplatí.
Najskôr niečo vymyslíme, potom to vyhlásime za moderné a pokrokové a potom to tvrdo presadzujeme do života, platí to najmä v oblasti medziľudských vzťahov – a ženskej módy. Vlastne ani nevieme, čo je to „moderné“, čo je to „in“. Vo všeobecnosti platí, že moderné je to, čo nebolo odskúšané (presnejšie: nevieme o tom, či to odskúšané bolo a s akým výsledkom) a preto (ani) nevieme, či je to dobré alebo zlé. Skôr však platí, že to už bolo niekedy v minulosti vyskúšané, ale neosvedčilo sa to – inak by sa to bolo zachovalo ako tradícia. Veci znalí pravdepodobne vedia, že pre spoločnosť pri dlhodobejšom pôsobení je to zničujúce. (Napríklad ľudia v starom antickom Grécku o demokracii určite „nebásnili“ ako my.) Možno aj preto sa moderné presadzuje skoro diktátom. Prečo asi?
(Tento trend v Európe bol pravdepodobne naštartovaný renesanciou, keď sa cez Taliansko – najmä Benátky – do celej západnej Európy presunula kultúra a umenie z Turkami dobytého Konštantinopolu a Byzancie. Pre vývojovo zaostalejšiu západnú Európu to bol šok – nebola na to pripravená. Ale prispôsobila sa a modifikáciou cez osvietenstvo a veľké buržoázne revolúcie – anglickú a francúzsku – uviedla do života. A výsledok? Tým je súčasný globalizačný trend a všetky javy s tým súvisiace až po rozpútanie novej studenej vojny – a možno aj horúcej. Možné je aj to, že sa to začalo babylonskou vežou, keď ľudia začali klamať – začali slovo zneužívať vo svoj prospech..)
Neuvedomujeme si dôsledky svojej snahy byť moderní za každú cenu!
Ženy na to jednoducho nemajú čas, veď byť modernou, asertívnou, presadiť sa v zamestnaní, kultúre, politike, spoločenskom živote, vybudovať si kariéru, to zaberie veľmi veľa času. A navyše ešte treba sledovať módne časopisy a moderné trendy v spoločenskom živote. Potom na výchovu detí a na život v rodine veľa času nezostáva.
Aby to všetko stihli, musia sa poriadne ponáhľať; ich životné tempo je niekedy priamo strhujúce. Staré: „ponáhľaj sa pomaly!“ či „pomaly ďalej zájdeš!“ alebo modernejšie „čím sa viac ponáhľaš, tým máš menej času!“ im je neznáme. A posedenia pri kávičke či dobrom vínku s dobrou spoločenskou debatou (čím pikantnejšie klebety, tým lepšie), to je bonus. Potom im unikajú aj tie najzákladnejšie súvislosti, napríklad: ak sa oblečú podľa poslednej módy, určite budú exkluzívne oblečené len po prvú križovatku – tam stretnú tucet ďalších exkluzívne oblečených. O pár dní sa exkluzívna móda stáva uniformou. So zmenou ročného obdobia, v priebehu niekoľkých dní sa zmení (tým, že sa zmodernizujú) väčšina mladých žien. A stačia na to slová a obrázky v módnych časopisoch a z televíznej obrazovky, z rozhlasu...
Všetky ženy chcú byť „in“ – je to už skoro nemoderné slovo, ale presne vystihuje podstatu. Je zaujímavé tieto zmeny sledovať – to akoby panovalo nejaké vnútorné presvedčenie, že ak nebudem „in“, budem druhotriedny či treťotriedny človek.
(V roku 2014 boli v móde čierne vypasované nohavice, obtiahnutý kabátik či svetrík tiež v čiernej farbe, „kotníkové“ topánky alebo čižmičky, vlasy zviazané do uzla – „konského chvosta“. K tomu patrila cez plece prevesená taška s „notbukom“, dopredu vysunutá brada a razantná chôdza. V sezóne 2015 „konský chvost“ už v móde nie je – v móde sú dlhé rozpustené vlasy a ani „notbuk“ sa už nenosí.)
A muži? Tí sú takí nemoderní! Podľa slov žien, s ktorými som mal možnosť otvorenejšie sa porozprávať, muži sú:
- Ako deti, vraj kým nedozrejú. A vieme, že deti sa z toho, čo prežívajú, neustále učia, že  deti vnímajú svet okolo seba taký, ako im ho sprostredkujú ich rozvíjajúce sa zmysly – jednoducho, berú taký, aký je. Vieme aj to, že deti sú pravdovravné; že hovoriť slušne – teda tak, aby nespôsobili trápnu situáciu, aby nikoho neurazili – sa musia najskôr naučiť! A uvedomujeme si, že ak chceme byť slušní a hovoriť a činiť tak, aby sme nikoho neurazili, musíme často klamať a aj tak sem-tam niekoho urazíme? Čiže muži – pretože sú ako deti – skutočnosť vnímajú reálnejšie, neustále sa učia, sú otvorenejší, priamejší a možno častejšie niekoho „urazia“. Čo sa to vlastne s nimi stane, keď dozrejú? Domyslime to do konca! Zdá sa, že sa to stane vtedy, keď muž prestane odporovať žene, keď opustí svoje doterajšie smerovanie životom, keď „začne žene rozumieť“. Nebude to v skutočnosti rezignácia, keď muž po mnohých rokoch zistí, že všetky jeho slová sú len hrachom hodeným na stenu, že žena si všetky jeho dobre myslené činy a slová vysvetlila tak, ako sa jej to momentálne hodilo, či jednoducho ich odvrhla
- Muž dozreje vtedy, keď začne obchádzať kaluže. Čiže dozreje vtedy, keď je už starý a skoro bezvládny – dovtedy kaluže preskakuje.
- Všetci muži sú dobrí, okrem otca a manžela! Toto som sa dozvedel pri rozhovore s jednou účastníčkou pochodu „Bratislava za život“ 13. apríla 2014. Bol to asi desaťminútový rozhovor končiaci hádkou. Dozvedel som sa, že spomínaná žena ani nemá kamarátky, lebo tie iba klebetia, radšej sa kamaráti s mužmi. Všetci, s ktorými sa kamaráti, sú dobrí, je s nimi zábava, dá sa na nich spoľahnúť. Len otec a manžel do toho nejako nepasujú, dokonca vraj sú zlí. Prečo asi? Nebude to tým, že kamaráti ju poznajú len z občasných stretnutí, kým otec a manžel sú s ňou každý deň a poznajú ju naozaj dobre, že ju majú takpovediac prekuknutú? A ich postoj voči nej je priamo podmienený ňou samotnou?

Ženy všeobecne (a muži tiež) akoby si nechceli uvedomiť, že problémy v manželstve vznikajú najmä preto, lebo manželstvo obyčajne uzatvárame skôr s romanticky idealizovaným obrazom partnera (sme zaľúbení) a nie s partnerom samotným; myslíme si, že prípadné nedostatky partnera (z nášho pohľadu) v priebehu spoločného života odstránime a pretvoríme ho na svoj (správny) obraz. Na tieto problémy a ich prekonávanie nie sme pripravení ani výchovou v rodine – najmä príkladom rodičov, ani v škole – veď pripraviť mladého človeka na život vo dvojici muž – žena a potom v úplnej rodine aj s deťmi je vraj „zbytočné“, veď to máme „v krvi“! Treba sa učiť veci dôležitejšie, napr. ako sa v živote presadiť, ako robiť kariéru, ako sa dobre zabávať, akým spôsobom dosiahnuť čo najmohutnejší pôžitok, ako sa  správne milovať  (najnovšie propagovaná sexuálna výchova na základných školách) atď.
Zamestnávatelia zasa majú radšej samostatných jedincov bez rodín, tí nespôsobujú zbytočné komplikácie, ako napr. zobrať si voľno či dovolenku kvôli chorému dieťaťu. A ulica tiež neučí žiť v rodine. Preto, keď nám všedné dni strhnú z oči ružové okuliare zamilovanosti, zisťujeme, že to nie je ten pravý (pravá) a rozvádzame sa. A pretože rozvod je „v móde“ už najmenej jednu generáciu, považujeme ho za najlepší spôsob riešenia všetkých problémov, ktoré manželstvo so sebou prináša. Ak potom založíme novú rodinu, je zaujímavé, že obyčajne si vyberieme partnera podobného tomu, s ktorým sme sa rozviedli. A problémy sa opakujú – aj na novom partnerovi (partnerke) obyčajne nájdeme tie isté chyby a nedostatky ako mal partner(-ka) v prvom manželstve, hoci sme si vyberali už prvým manželstvom poučení a brali sme do úvahy oveľa viac kritérií na posúdenie jeho (jej) celkových kvalít. Dokonca aj keď sme si zobrali za nového partnera toho, pre ktorého sa nám pôvodné manželstvo rozpadlo a ktorý sa nám javil ako úplne ideálny – aj vtedy po polroku, po roku zisťujeme, že sme vlastne tam, kde sme boli v prvom manželstve. A ak sa z toho nepoučíme, roztáčame kolotoč nových a nových pokusov...
Už dávnejšie a od viacerých mužov som počul ako vravia: Žena nevie, čo chce, ale nedá pokoj, kým to nedostane! Je v tom vyjadrená mnohogeneračná skúsenosť mnohých mužov a vraví, že žena je večne nespokojná. Presnejšie dá sa povedať, že muži vo všeobecnosti majú ten nedostatok, že málokedy urobia niečo tak, aby si to nezaslúžilo aspoň maličkú výčitku či kritiku. Manželka vie parádne všetko okomentovať a manžel ani nevie, či urobil dobre alebo zle. Vlastne všetko, čo urobí, mal urobiť nejako inak; ak to presne tak inak urobí na druhý deň, už to zasa nie je dobre – dobre je inak! A môže sa snažiť, koľko chce! Práve toto vedie k rezignácii mužov – mávnu rukou, myknú plecom a ide sa ďalej. Možno vtedy muž v očiach ženy dozreje. Prestáva si plniť svoje povinnosti, ktorými ho poveril život, a začína sa venovať veciam iným – obyčajne povrchným, nepodstatným, materiálnym, vlastne hrá divadlo, aby v očiach ženy bol dobrý...
Nie je to preto, lebo žena chce byť stále moderná? Len jej taktika a stratégia pri presadzovaní „modernosti“ je prinajmenšom čudná. Skoro na všetky návrhy muža žena má len jednu odpoveď – „nie!“ To sa v niektorých prípadoch (po dodatočnom vysvetlení zo strany muža) zmení na „áno“, ale chuť blenu zostáva, návrhy zo strany muža sú čím ďalej zriedkavejšie a nakoniec to dopadne tak, ako som si to prečítal na detských „dupačkách“ na predvianočných trhoch 2014 v Auparku: „Otec vie veľa, ale mamička vie všetko!“ Toto heslo je typické pre našu dobu – stretávame sa s ním všade, v rôznych podobách, najmä keď sa hovorí o emancipácii žien. V tomto duchu sú potom vychovávané aj naše deti. Myslenie dieťaťa už v materskej škôlke je ovplyvnené tak, aby otec a muž bol vnímaný ako človek druhej kategórie. Zdá sa to byť podmienené najmä dlhodobými zmenami v spoločnosti, kde typicky mužské povolania skoro vymizli, lebo hrubú fyzickú silu muža (a ťažných zvierat) nahradili stroje. Ale to podstatnejšie typicky mužské – iný spôsob myslenia – sa oficiálne ani neoficiálne vôbec nepripomína.
Na veľkonočnú nedeľu (5. 4. 2015) bol som v lesíku „kočíkovať“ vnuka a keď som sa vracal, stretol som razantne kráčajúci mladý pár. Ona bola celá v priliehavom čiernom (podľa poslednej módy – legíny a nejaký čierny svetrík)  on vedľa nej pôsobil ako šedá myška, hoci bol o hlavu vyšší. Zachytil som, ako mu ona hovorí: „Ja ti presne poradím, čo máš robiť – zmeň sa!“ Čo hovorili ďalej, neviem, rýchlo sa vzdialili. Svedkom podobných scénok som bol v tom lesíku už viackrát – ale toto bolo osobitne silné.
O niekoľko dni pozdejšie, tiež na prechádzke s kočíkom, som bol svedkom ešte tvrdšej reči – ona a on sedeli na detských hojdačkách a ona doslova ziapala naňho: „Zmizni! Vravím ti, zmizni!“ Keď videla, že jej prejav má aj poslucháčov, trochu ubrala. Našťastie – keby bola zobudila spiace dieťa ... Takto som len mávol naňho – reku: „Poď!“ ale on bol úplne mimo...
Ak sa nad týmto zamyslíme trochu hlbšie, potom otázka, či je naozaj potrebné meniť šatník každý rok, alebo prečo sa za najkrajšie považuje to, čo je ojedinelé, „originálne“ – aj keby sa to priamo priečilo nášmu vkusu a nemalo by to nič spoločné s praktickosťou, pohodlnosťou, či „ekonomikou“ – má zmysel. Potom aj tento pohľad na pokrok, modernosť umožňuje nový prístup a odpovedá na mnohé nezodpovedateľné otázky.
Viac sa môžete dočítať v knihe Univerzum věcí od rakúskeho filozofa Konrada Paula Liessmanna (KONRAD PAUL LIESSMANN:  Univerzum věcí K estetice každodennosti, Academia, Praha, 2012).
(Apríl 2015)
::

3 komentáre:

  1. Anonymný30.4.15

    Skutočné ciele emancipácie žien:
    https://diskuter.wordpress.com/2015/04/11/radikalny-feminizmus-v-boji-proti-tradicnej-rodine/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ak takýto článok nevyvolá diskusiu, o čom to svedčí? Ľudia mu nerozumejú? Alebo nechcú rozumieť? Majú iné starosti? (Prečo sa teda toľko klebetí o hlúpostiach?!) Ľuďom na takýchto veciach nezáleží? Sú ľahostajní? Alebo sú už spracovaní, presvedčení...?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pár slov k téme "strhujúceho životného tempa".
    Prečo máme stále intenzívnejší pocit nedostatku času, časového stresu? Veď v porovnaní s minulosťou disponujeme omnoho rýchlejšími komunikačnými prostriedkami, v priemere žijeme dlhšie než naši predkovia a nemusíme toľko pracovať na živobytie... Objektívne vzaté, máme času viac. Kde sa teda berie ten pocit nedostatku času? Zrejme ide o záležitosť vnútorného nastavenia a postoja, nášho vnímania skutočnosti.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.