7. mája 2015

O emancipácii žien (3)

(Pohľad z druhej strany)
Pavel Duraj
Emancipácia a detstvo
Keď som sa o skutočnostiach, či skôr myšlienkach okolo emancipácie, popísaných v predchádzajúcich riadkoch  /O emancipácii žien (2)/ rozprával s jedným zo svojich známych, spomenul si na vlastné zážitky zo svojho detstva a povedal mi asi toto:
"Od malička som vyrastal v klasickej rodine na dedine – otec chodil do roboty a mama sa starala o domácnosť. Mali sme aj malé hospodárstvo. Každodenné roboty okolo hospodárstva mali rozdelené – ráno mama nachystala otcovi raňajky a obed a otec za ten čas porobil ťažšie roboty v maštali. Otec potom odišiel do roboty, mama podojila kravu, dokončila práce v maštali a venovala sa domu. Potom sme sa naraňajkovali my, mama poumývala kuchynský riad, pozametala, poupratovala..."

V rozprávaní pokračoval:
"Ďalej spomenutá príhoda sa stala v čase vegetačného pokoja, na poli sa nerobilo, a tak si mama urobila chvíľu pre seba. Išli sme navštíviť jej mamu – moju starú mamu. Stretla sa tam aj so svojou sestrou. Predebatovali také tri-štyri hodiny. Ja som sa tam hral a vôbec som nesledoval, o čom sa rozprávajú, viem len to, že sa rozprávali o otcovi. Potom sme sa s mamou vrátili domov, mama zakúrila v šporáku a začala variť. (Otec mal cez deň len suchú stravu.) Pamätám sa, ako otec po príchode domov stál s mamou pri dverách a rozprávali sa. Ja som utekal k šporáku, zobral som stade lopatku na uhlie a doniesol som ju k otcovi. Mal som asi päť rokov, lebo som s lopatkou mal čo robiť, „cvičila“ so mnou a preto som ju niesol pred sebou v oboch rukách. Pôvodne som ju chcel chytiť tak ako dospelí, len jednou rukou, ale nevládal som ju ani zdvihnúť. Lopatku som pri otcovi položil na zem, zobral ju do oboch rúk bežným spôsobom, obišiel som otca a tou lopatkou som ho chcel biť po zadku. (Rodičia na tú lopatku vždy „ukazovali“, keď som priveľmi vystrájal. Nebolo to nejako pedagogické, ale bola to len hra a všetci sme o tom vedeli.) Otec sa na mňa pozeral, čo to robím. Po úvodnej otázke: „Čože to robíš?“ o pár sekúnd neskoršie, keď moje počínanie bolo jasnejšie, skoro cez slzy neveriacky povedal: „A to ty ma ideš biť?“ Viac si nepamätám, ale viem, že ten rozhovor u starej mamy veľmi ovplyvnil môj vzťah k otcovi, niečo z neho vo mne ostalo..."
Priateľ si pritom spomenul aj na ďalšiu príhodu, keď už sám bol otcom. Vravel:
"Dcérka už chodila do školy a chlapec mal asi päť rokov. Neviem čo spôsobilo, že som si začal viac všímať odpovede manželky na moje – v domácnosti úplne bežné – návrhy. A zistil som, že manželka má vlastne len jednu odpoveď: „Nie!“  Deti boli obyčajne pritom. Preto potom som sa snažil nič nenavrhovať alebo návrhy formulovať tak, aby sa na ne dalo odpovedať len „áno“. Verte, je to nesmierne ťažké a ak nechcete pritom klamať či aspoň hrať divadielko (ak hovoriť diplomaticky je vám proti srsti) – je to skoro nemožné. O niekoľko dní som bol s chlapcom sám doma. Hral sa v detskej izbe, skladal si modelársku železnicu. (Mal asi štyri metre koľajníc, tri vagóniky a plastový modelársky železničný most, s ktorým sa nedalo hrať, lebo bol nalomený. Každý deň si postavil novú trať a večer všetko poschovával do škatule.) Prišiel som za ním, videl som, že má nejaký problém a chcel som mu pomôcť. Na môj prvý návrh odpovedal: „Nie!“ na druhý takisto a aj na moju tretiu otázku odpovedal: „Nie!“ Hrklo to vo mne a opýtal som sa ho: „Mám ti opraviť most?“ Jeho spontánna odpoveď znela: „Nie!“ O pár sekúnd mu došlo, čo som sa ho pýtal a skríkol: „Áno, tati, oprav ho, oprav!“ Mostík som mu opravil a výchovu dcérky a chlapca (až na isté okamihy, ktoré priniesol so sebou život) som úplne nechal na manželku. Verte alebo nie, ani to nebolo riešenie (veď v princípe ani byť nemohlo), lebo som sa zasa nestaral o deti – hoci v skutočnosti som sa len bezprostredne nemiešal manželke do ich výchovy. A potom sa stalo to, že keď ma dcérka požiadala o radu – stalo sa to dva razy, že manželka ju poslala za mnou – bol som tým tak zaskočený, že pravdepodobne som jej dobre neporadil."
Pri inej príležitosti si spomenul na túto príhodu:
"Bolo to začiatkom päťdesiatych rokov. Mal som vtedy asi šesť rokov, keď zomrel manžel maminej sestry. Pamätám sa ako mama, stará mama a setra mojej mamy pár dní po pohrebe sa rozprávali o rodinách, v ktorých jeden rodič zomrel. Mysleli to dobre – dodávali tým odvahu čerstvej vdove, ktorá zostala sama aj s dvoma malými deťmi. Medzi iným viackrát opakovali: Ak zomrie otec a mama zostáva, rodina bez väčších problémov funguje ďalej; ak zomrie mama a ostane otec, sú v rodine problémy. Tie sa vtedy bežne riešili tak, že pomohla nejaká príbuzná, alebo sa otec znovu oženil. Počúval som ich len na pol ucha, ale vo mne zostalo, že muž je horší ako žena, lebo nezvláda práce spojené s chodom domácnosti. Pri debate možno spomenuli, že sestra mojej mamy ako vdova dostane vdovský dôchodok a že aj s ostatnými typicky mužskými prácami okolo domácnosti jej niekto pomôže – nepamätám sa. Až neskoršie som si uvedomil, že vdovský dôchodok simuloval hlavnú úlohu muža v domácnosti – aspoň čiastočne zabezpečil finančné prostriedky na jej chod. A susedská či príbuzenská pomoc mužov pri typicky mužských prácach bola úplne bežná – Veď je vdova, treba jej pomôcť! Uvedomil som si tiež, že ak je rodina finančne zabezpečená, typicky mužské práce sa vyskytujú skôr sporadicky ako pravidelne, len raz za čas – napr. príprava dreva na zimu. Typicky ženské práce sa pravidelne opakujú každý deň. A možno práve tento rozdiel medzi typicky mužskými a typicky ženskými prácami okolo domu a domácnosti spôsobil, že z pohľadu žien vznikol vyššie citovaný názor. Mužov som sa takto rozprávať nepočul (aspoň si to nepamätám), skôr sa rozprávali, ako vdove pomôcť."

Emancipácia a historické súvislosti
Na celej veci je podstatná skutočnosť, že takýto názor mohol vzniknúť len vtedy, keď vznikol sociálny štát s dôchodkovými systémami – bez vdovského (či iného) dôchodku by to rodiny len s mamami mali podstatne ťažšie ako rodiny len s otcom. Napr. v Biblii je niekoľko veršov, z ktorých je cítiť, že v tých časoch v oných krajinách žena bez muža akoby ani nebola človekom. A vznik emancipačného hnutia akoby kopíroval vznik sociálneho štátu.
Asi pred pätnástimi rokmi v rodnej dedine na námestí bol som aktívnym účastníkom jedného krátkeho, skoro symbolického rozhovoru. Vracal som sa z cintorína (bol som zapáliť sviečky na otcovom hrobe) a stretol som tam tri ženy – aspoň sedemdesiatničky. Pozdravil som ich ako sa patrí a ony – namiesto odzdravenia (ako sa sluší a patrí), ma „ovalili“ otázkou:
„Povedz nám, prečo chlapi u nás len do krčmy chodia?“
Čudná to otázka, vypálená len tak „od boku“, čo mám odpovedať? – rozmýšľal som, kráčajúc k nim. Skoro mi vyrazila dych! Po nadýchnutí som im povedal asi toto:
„To máte tak! Keď chlap príde z roboty domov, doma niečo očakáva (stačí milé slovo). A ak to doma nenájde (čaká ho tam jazyk ako „lemeš“), ide to hľadať do krčmy.“
„My sme to tak nemysleli,“ ony na to.
„Ale tak to je!“ odpovedal som im.
Slušne sme sa navzájom pozdravili a v pokoji rozišli.
A tu niekde vidím príčinu toho, že chlapi sú takí nijakí, že sa nevedia rozhodnúť, dupnúť nohou, ísť svojou vlastnou cestou. Neboli tak vychovaní!
Kardinálna otázka znie: Čo je za tým, čo je príčinou toho, že chlapi sú vychovávaní tak nijako, kým ženy sú zo všetkých strán masírované informáciami o tom, aké sú fantastické a aké „superfantastické“ môžu byť, ak prijmú, urobia, či kúpia si to či ono...?

O niektorých skutočnostiach, viac-menej známych, napr. o viacnásobnej pozornosti žien, si pohovoríme v nasledujúcom pokračovaní, pričom zdôrazníme menej známe alebo neznáme dôsledky tejto skutočnosti.

(Apríl  2015)
::

1 komentár:

  1. Našiel som zaujímavý článok Antona Chromíka. Píše v ňom okrem iného, že v Nórsku jedným z dôsledkov dôsledne uplatňovanej rodovej rovnosti bolo zavedenie povinnej vojenskej služby pre ženy.
    http://www.konzervativnyvyber.sk/posvatna-krava-feminizmu/2444/

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.