13. augusta 2015

Nie je jedno, v čo veríme

Vlado Gregor
Máme zaujať polohu mŕtveho chrobáka?
Pozrel som si nedávno záznam z besedy „Hodina bez arcibiskupa“ a mal som pocit, že vidím možný zrod kacírstva. Nemôžem si pomôcť, ale mi to priam smrdelo sírou. Prítomní kňazi boli doslova bombardovaní nekvalifikovanými invektívami a bolo mi ich trochu aj ľúto. Znovu som si ale uvedomil, že slovenská makromolekula tela Cirkvi si za to môže aj sama, a to dlhodobo.
Vo svojej „Meditácii nie príliš medovej“ som sa dosť vehementne obul do protestantov a naďalej si za tým stojím, ale na druhej strane mám pocit, že my katolíci sme sa prestali snažiť o pravdu a skôr sa snažíme byť s každým zadobre – čo v takej miere asi tiež nie je dobré.

Úplne mi v tej besede chýbal hlas druhej strany, to známe „et audiatur altera pars“. Nikto tam nespomenul  propagáciu až príliš tvrdého rocku, čudné a nesúvislé reči na festivale Pohoda a aj inde, ignorovanie spolubratov a podliezanie priaznivcom, originálne názory na dejiny Slovenska a Cirkvi, delenie ľudí na tých mojich a ostatných a podobné prešľapy emeritného arcibiskupa, vyvolávajúce nie práve zbožnú a príjemnú atmosféru. Celkovo mám pocit, že to naše katolíctvo sa už pomaly ospravedlňuje aj za to, že vôbec existuje a existovalo.
Je fakt, že ľudia majú sklon k modlárstvu, po rusky k idolopoklonstvu, a nikto im ten ich idol a čierno-biele videnie podľa vzoru svojho vzoru nedokáže zobrať. Ale to neznamená, že Cirkev sa nemá k takýmto kauzám vyjadrovať. Dokonca by som pritvrdil, že nielen má, ale aj musí, pretože svojich členov by mala posilňovať a nie oslabovať. Vstaňme teda znovu na už toľkokrát podlomené kolená a uvedomme a obhájme si svoju cenu voči tým iným a ostatným. Myslím, že je už najvyšší čas, a tak ako nás predtým očisťovala krv mučeníkov a pravdivých ľudí, tak by to malo byť aj teraz a až do konca vekov.
Tu už samozrejme nehovorím o nešťastnom, pomýlenom a dúfam nie prešpekulovanom emeritnom arcibiskupovi, ale o tom, že celé naše spoločenstvo by malo pochopiť, že nie je jedno, v čo veríme, čo vyznávame a za čo trpíme. Ak stratíme odvahu, pocit vlastnej dôstojnosti a potrebnosti, stratíme všetko. Opakujem ešte raz, vôbec nie je jedno, v čo veríme a ako podľa toho žijeme. Je veľkou chybou, keď okrem toho, že sme hriešni, tak sme aj smiešni a spôsobujeme si to len a len my sami. Obávam sa, že to, čo sa teraz deje, je rozvracaním Cirkvi – a nepovažujem takéto obavy za prehnané. Možno by občas pomohlo, keby sme si premeditovali záhorácku definíciu: jedno je na tragači kolečko...

::
Súvisiace články:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.