Nie je jedno, v čo veríme

Vlado Gregor

Máme zaujať polohu mŕtveho chrobáka?

Pozrel som si nedávno záznam z besedy „Hodina bez arcibiskupa“ a mal som pocit, že vidím možný zrod kacírstva. Nemôžem si pomôcť, ale mi to priam smrdelo sírou. Prítomní kňazi boli doslova bombardovaní nekvalifikovanými invektívami a bolo mi ich trochu aj ľúto. Znovu som si ale uvedomil, že slovenská makromolekula tela Cirkvi si za to môže aj sama, a to dlhodobo.

Vo svojej „Meditácii nie príliš medovej“ som sa dosť vehementne obul do protestantov a naďalej si za tým stojím, ale na druhej strane mám pocit, že my katolíci sme sa prestali snažiť o pravdu a skôr sa snažíme byť s každým zadobre – čo v takej miere asi tiež nie je dobré.

Úplne mi v tej besede chýbal hlas druhej strany, to známe „et audiatur altera pars“. Nikto tam nespomenul  propagáciu až príliš tvrdého rocku, čudné a nesúvislé reči na festivale Pohoda a aj inde, ignorovanie spolubratov a podliezanie priaznivcom, originálne názory na dejiny Slovenska a Cirkvi, delenie ľudí na tých mojich a ostatných a podobné prešľapy emeritného arcibiskupa, vyvolávajúce nie práve zbožnú a príjemnú atmosféru. Celkovo mám pocit, že to naše katolíctvo sa už pomaly ospravedlňuje aj za to, že vôbec existuje a existovalo.

Je fakt, že ľudia majú sklon k modlárstvu, po rusky k idolopoklonstvu, a nikto im ten ich idol a čierno-biele videnie podľa vzoru svojho vzoru nedokáže zobrať. Ale to neznamená, že Cirkev sa nemá k takýmto kauzám vyjadrovať. Dokonca by som pritvrdil, že nielen má, ale aj musí, pretože svojich členov by mala posilňovať a nie oslabovať. Vstaňme teda znovu na už toľkokrát podlomené kolená a uvedomme a obhájme si svoju cenu voči tým iným a ostatným. Myslím, že je už najvyšší čas, a tak ako nás predtým očisťovala krv mučeníkov a pravdivých ľudí, tak by to malo byť aj teraz a až do konca vekov.

Tu už samozrejme nehovorím o nešťastnom, pomýlenom a dúfam nie prešpekulovanom emeritnom arcibiskupovi, ale o tom, že celé naše spoločenstvo by malo pochopiť, že nie je jedno, v čo veríme, čo vyznávame a za čo trpíme. Ak stratíme odvahu, pocit vlastnej dôstojnosti a potrebnosti, stratíme všetko. Opakujem ešte raz, vôbec nie je jedno, v čo veríme a ako podľa toho žijeme. Je veľkou chybou, keď okrem toho, že sme hriešni, tak sme aj smiešni a spôsobujeme si to len a len my sami. Obávam sa, že to, čo sa teraz deje, je rozvracaním Cirkvi – a nepovažujem takéto obavy za prehnané. Možno by občas pomohlo, keby sme si premeditovali záhorácku definíciu: jedno je na tragači kolečko...

Vlado Gregor

::

Súvisiace články:

Katolíci a tí iní

O kauze Bezák

Kto kalí vodu