Odkaz z neba

(Inšpirované skutočným životným príbehom. Autor však z pochopiteľných dôvodov zmenil mená postáv a niektoré nepodstatné detaily príbehu.)

Melichar bol veľmi dobrý človek. Múdry, láskavý, ochotný. Mnohým ľuďom v živote pomohol, často aj na úkor seba samého. Bol aj veľmi zbožným človekom a všetci ľudia, ktorí ho poznali, si ho vážili pre jeho bohabojnosť a láskavosť. Paradoxne to bol veselý človek, hoci mal veľa dôvodov na pesimizmus. Bol totiž telesne postihnutý. Mal slabé nohy a nevládal dlho chodiť. Často musel odpočívať. Všetky svoje sily však obetoval pre blaho rodiny. Nakoľko mu to len zdravie dovoľovalo, staral sa, aby jeho manželka a deti mali všetko, čo potrebujú.

Katka, najstaršia z detí, milovala svojho otca a nevedela si predstaviť život bez neho. Lenže Melicharovi nebolo dožičené dožiť sa vysokého veku. Nemal ani šesťdesiat rokov, keď ťažko ochorel a takmer poldruha roka bol pripútaný na posteľ. Mal vtedy videnia a počas nich videl svojich zomrelých príbuzných, ktorí ho čakali v nebi. Vo veľkých bolestiach sa trpiaci muž obracal na Pána Boha s prosbou: „Prosím Ťa, Pane, vyzdvihni ma hore, k sebe. Oni ma tam už čakajú.“

Katku veľmi bolelo, keď videla milovaného otca takto trpieť, a často vyronila slzičku ľútosti, ale tak, aby ju otec nevidel. Aj keď mal totiž Melichar veľmi ťažký život, nezniesol, keď ho niekto ľutoval. Bol to pokorný človek, ktorý bol Pánu Bohu povďačný aj za ten svoj životný kríž, ktorý musel niesť.

Katka sa zaňho modlila a chodila na sväté omše, ktoré obetovala za svojho otca. Láskavý Boh nenechal dobrého Melichara dlho sa trápiť a čoskoro ho povolal z tohto sveta. Keď umieral, Katka bola pri ňom. Držala ho za ruku a modlila sa. Zrazu pocítila, že sa blížia jeho posledné chvíľky na tomto svete. Pozrela sa naňho a keďže videla, že má zatvorené oči, nechcela ho rušiť, len v duchu, bez slov, vyslala k nemu vrúcnu prosbu: „Otecko, prosím ťa, príď mi povedať, keď sa dostaneš do neba.“

Katka pritom ani neotvorila ústa a nepovedala nahlas ani jedinú hlásku. Milovaný a milujúci otec však zrejme vnímal jej prosbu. Naširoko otvoril oči a uprene sa zadíval na svoju dcéru. Potom sa ešte raz nadýchol a potom naposledy vydýchol. Katka bolestne zaplakala a zavolala mamku, ktorá práve v tej chvíli nebola pri manželovej posteli. Spolu s mamkou sa začali modliť za spásu duše nebohého a pripravovať sa na pohreb. Dali zaňho odslúžiť niekoľko svätých omší a zakrátko nato ho pochovali na cintoríne za mestom.

Život sa však nezastavil, ale plynul ďalej. Katka žialila za svojím dobrým otcom, ale vedela, že na veci už nič nemôže zmeniť. Teraz bolo dôležité postarať sa o dušu nebohého. Preto sa ako zbožná dcéra naďalej vrúcne modlila za spásu otcovej duše a chodila tak ako predtým každý deň do kostola na svätú omšu a sväté prijímanie, ktoré obetovala za svojho milovaného otca.

Čoskoro sa začali diať divné veci. Jednej noci sa Katke prisnil zvláštny sen. V tom sne videla samu seba, ako kráča k cintorínu za mestom. V ruke mala košík, v ktorom niesla jedlo. Cintorín bol na svahu kopca a keď sa Katka pozrela hore, tam, kde bol Melicharov čerstvý hrob, zbadala otca, ako stojí pri svojom hrobe a čaká na ňu. Katka teda pridala do kroku a ponáhľala sa v ústrety otcovi. Keď sa k nemu priblížila, dala mu jedlo, ktoré priniesla so sebou. Otec sa nedočkavo pustil do jedenia a neskončil, kým všetko nezjedol. Keď dojedol, povedal: „Ďakujem, dieťa moje drahé. A prines mi, prosím ťa, zase niečo zjesť.“ „Prinesiem,“ odvetila dcéra a zberala sa na odchod.

Vtom sa sen skončil a Katka sa prebudila. Nechápavo sa obzerala okolo seba a istú chvíľu bola zmätená. Zistila, že nie je na cintoríne, ale leží doma v posteli. V tej chvíli pochopila, že o cintoríne a o otcovi sa jej iba snívalo. Začala uvažovať nad tým zvláštnym snom. Jej otec je predsa mŕtvy a mŕtvi už nepotrebujú jesť. Aký pokrm by teda mohol potrebovať jej otec?

Katka si pomyslela: „Áno, otecko je mŕtvy, ale mŕtve je len jeho telo a bude mŕtve dovtedy, kým ho Boh nevzkriesi z mŕtvych. Lenže oteckova duša žije, pretože duša je nesmrteľná. Teda nie oteckovo telo, ale oteckova duša je hladná. Ale aký pokrm môže potrebovať duša? Ahá, už viem. Kázal o tom raz v kostole pán farár. Hovoril, že sa máme modliť za duše mŕtvych, aby sa pre ne čím skôr skončili muky očistca a duše mohli prísť k Pánu Bohu do neba. Mŕtve duše sú hladné po našich modlitbách. Otecko potrebuje moje modlitby a sviatosti, obetované preňho. V tom spočíva jeho hlad.“

Odvtedy Katka využila každú chvíľu na modlitby za spásu otcovej duše. Večer, počas svätej omše, pristúpila ako vždy k svätému prijímaniu a pritom prosila Pána Boha, aby prijal dušu jej otca čím skôr do neba. V noci sa Katke vždy znovu prisnil ten istý divný sen. Kráčala k cintorínu s jedlom pre hladného otca, ktorý ju už netrpezlivo čakal. Keď sa najedol, znovu ju poprosil, aby mu čo najskôr priniesla zas niečo jesť. Takto sa situácia opakovala asi tri týždne. Každú noc počas tých troch týždňov sa Katke sníval ten istý sen o tom, ako nesie hladnému otcovi jedlo hore na cintorín za mestom. Počas celej tej doby nepoľavovala vo vrúcnych modlitbách a v pristupovaní k sviatostiam.

Po troch týždňoch sa zrazu všetko skončilo a Katke sa prisnil celkom iný sen. V tom sne videla svojho otca úplne inakšie ako doposiaľ. Bol krásny a mladý. Asi v takom veku ako Pán Ježiš, keď ho išli ukrižovať. Otec bol oblečený v nádhernom bielom obleku a okolo neho bola všade oslnivá žiara. Niečo také krásne ešte Katka nikdy v živote nevidela. Otec sa v tom sne usmieval na ňu a ďakoval jej za vyslobodenie z očistcových múk. Keď sa Katka zobudila, pocítila veľkú radosť. Pochopila, že otecko splnil jej nevyslovenú prosbu a prišiel jej oznámiť, že sa dostal do neba. Hrialo ju pri srdci, že práve ona pomohla otcovi urýchliť odchod do neba. Bez jej pomoci by jej otec tak skoro neopustil očistec.  

A ešte jedna kuriozita bola spojená s Melicharovou smrťou. Melichar mal dvoje náramkové hodinky. Jedny lacnejšie, ktoré ukazovali iba čas, druhé drahšie, s dátumovkou. Melichar tieto hodinky používal dovtedy, kým bol zdravý. Keď však zaľahol, odložil hodinky do šuplíka v nočnom stolíku a prestal sa o ne zaujímať. Poldruha roka sa ich nikto nedotkol. Melichar zomrel 13. júna 2005 o 12.00. Keď potom jeho najbližší vytiahli Melicharove hodinky na svetlo Božie, ostali náramne prekvapení. Prvé hodinky ukazovali presný čas úmrtia Melichara – 12.00. Druhé hodinky s dátumovkou síce ukazovali iný čas, ale bol na nich presný dátum smrti ich majiteľa – 13. jún. Keď teda položili obe hodinky k sebe, znázorňovali presný čas Melicharovej smrti – poludnie 13. júna. Aj podľa hodiniek teda zomrel ich majiteľ presne 13. júna o 12.00. Tak, ako tomu bolo v skutočnosti.

Karol Dučák

Ilustračné fotografie: Arpád Horváth

::

Ďalšie príbehy:

List z pekla

Tvoj čas ešte neprišiel, musíš sa vrátiť

V náručí nebohého otca

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.