Z rozprávania nebohej mamy

Karol Dučák

Moja matka bola bezhranične obetavá, hlboko veriaca žena...

Každý človek je nevýslovne milovaný svojím Stvoriteľom a Pánom. Boh stvoril človeka z lásky a pre lásku. Zamiloval si ľudské pokolenie už pred jeho stvorením a bude ho navždy milovať nekonečnou láskou. Všemohúci vopred premyslel stvorenie sveta do tých najmenších detailov. Vedel, koľko hviezd a planét stvorí, poznal ich rozmery, dráhy, rýchlosť ich pohybu a všetky detaily, týkajúce sa existencie nebeských telies. Mal všetko absolútne presne zrátané do poslednej molekuly. Avšak mal nielen presnú materiálnu evidenciu. Boh vedel, koľko anjelov stvorí a koľko ľudí sa počas celej budúcej existencie ľudstva narodí. Ešte nebol stvorený ani prvý človek a Stvoriteľ mal už presnú evidenciu budúceho obyvateľstva planéty, na ktorej stvorí človeka. Vedel veľmi presne nielen to, kedy, kto a kde sa počne a narodí, či zomrie ešte v lone matky, ale vedel o každom budúcom človeku všetko. Mal zrátané ešte aj množstvo jeho vlasov, či počet buniek jeho tela. Ľudský rozum si nedokáže ani len predstaviť to nesmierne kvantum informácií, sústredených vo vševediacom ume Stvoriteľa.

Všetci ľudia, ktorí sa kedy mali narodiť, boli najprv splodení v stvoriteľskom géniu Boha s tým, že Stvoriteľ im v okamihu oplodnenia v lone pozemskej matky dočasne prideľuje hmotné telo, ktoré ich bude sprevádzať počas pozemskej existencie. Z hľadiska večnosti predstavuje pozemská existencia človeka nepatrný okamih. Stvorenie akejkoľvek bytosti bolo už pred stvorením sveta naplánované ako definitívny a neodvolateľný Boží akt a takto stvorená bytosť musí existovať navždy a naveky.

Každý človek prichádza na tento svet v lone matky. Preto je materinská láska zvyčajne väčšia ako láska otca, hoci aj materinská láska je nepatrná v porovnaní s Božou láskou k ľuďom, pretože skutočným stvoriteľom každého človeka je Boh. A predsa sa zlomok stvoriteľského diela Hospodina odohráva aj v lone matky. Veď on nás stvoril tak, aby matka zo svojho tela dala život novému človekovi a aby ho svojím telom sýtila, ba aby aj po narodení dieťaťa jej telo slúžilo novému ľudskému životu ako zdroj pokrmu. Pripomína to obetu nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás všetkých sýti svojím telom.

Nie každý človek môže pocítiť lásku svojej matky, ale vo všeobecnosti zohráva matka v živote človeka tú najvýznamnejšiu úlohu. Nie inakšie to bolo aj v mojom živote. Moja matka bola bezhranične obetavá, hlboko veriaca žena, ktorá sa naplno rozdala pre sedemčlennú rodinu, ktorú tvorila ona so svojím manželom, mojím otcom, ja a štyria moji súrodenci. Bola zrobená prácou na gazdovstve v detstve a neskôr okolo svojej rodiny natoľko, že posledné roky svojho života chodila zohnutá v páse až tak, že vrchná časť jej tela bola takmer vo vodorovnej polohe. Pohľad na ňu ma vždy pichol do srdca. Keď po smrti ležala v rakve, manželka mi povedala: „Pozri, Karol, tvoja mamka sa konečne narovnala.“

Mamka nás milovala obetavou láskou, v ktorej nebolo veľa nežnôstok či vyznaní lásky, zato však oveľa viac praktických činov. Najväčší dar, ktorý som od nej dostal, bolo náboženské presvedčenie. Mamka mi zasadila do srdca vieru v Boha s takými hlbokými koreňmi, že ani neskoršie búrky života ju zo mňa nevyrvali. To bolo vlastne moje najcennejšie dedičstvo.

Mamka bola horlivá rímskokatolíčka, ktorá svoju vieru žila každodenným životom. Spomínam si, ako sa raz vrátila z kostola s rozžiarenou tvárou. Bol som chlapec, mohol som mať hádam deväť rokov. Nechápal som tú jej premenu a vtedy mi mamka, vidiac otázniky v mojich očiach, povedala: „Som šťastná, lebo mám v srdci Pána Ježiša.“

Moja mamka Jolana, rodená Majcherová, sa narodila v tom istom roku ako môj tiež už nebohý otec Karol Dučák, teda v roku 1927. Svoje detstvo prežila v rodnej dedine, vo Fričovciach, a často nám o ňom rozprávala. Najviac mi utkvelo v pamäti mamkino rozprávanie o istej nebohej žene, ktorá si po smrti prišla zo záhrobia pre svoje dieťa. Spomínaný príbeh sa odohral niekedy pred druhou svetovou vojnou a mamka ho počula z úst priameho svedka udalosti, istého Vargu, ktorý v tej dobe žil so svojou rodinou vo Fričovciach. Spomínaný muž bol švagrom onej nebohej ženy, ktorú videl na vlastné oči pol roka po jej smrti. Chodil nakupovať do obchodu mamkinho otca, môjho nebohého deda, ktorý mal v dedine obchod a krčmu ako frontový invalid z prvej svetovej vojny.

Dedo Majcher ako mladý chlap narukoval počas prvej svetovej vojny k vojsku a odišiel bojovať na front. Tam bol ťažko ranený na pravej nohe a v nemocnici v Prahe mu chceli nohu odrezať, no dedo s tým nijako nesúhlasil. Natoľko žobronil, až lekárov obmäkčil, a oni mu tú nohu nechali. Dedo však až do smrti kríval a chodil o paličke. Práve pre toto zranenie dostal od štátu obchod a krčmu. Lenže dedo nebol skúsený kšeftár a v chudobnej dedine nemal šancu zbohatnúť. Okrem toho na druhom konci dediny bol družstevný obchod, takže k dedovi veľa ľudí nechodilo. Ako sa často vyjadrovala moja mamka, bolo to tak možno aj lepšie, pretože po druhej svetovej vojne a zmene režimu nová socialistická moc beztak všetko vyvlastnila, takže aspoň nebolo za čím banovať.

Dedo bol v predajni zriedka. Mal dosť inej roboty na gazdovstve. Najčastejšie predávala mamkina mama, moja babka Majcherová. Vypomáhalo jej však aj šesť dcér, medzi nimi aj moja mamka. Po prvý raz už ako päťročná. Nevedela vtedy ešte čítať ani písať, takže to, čo vedela, predala sama, a ak si s niečím nevedela dať rady, zdržiavala zákazníka dovtedy, kým neprišla jej matka.      

Medzi zákazníkov Majcherovcov patrili predovšetkým komenciáši z neďalekých domov, ktorí pracovali u fričovského baróna Ghillányho a bývali v jeho domoch. Barón vlastnil polia, lesy, rybník, mal aj liehovar a patril mu krásny kaštieľ vo Fričovciach s priľahlým dendrologickým parkom, v ktorom rástli vzácne dreviny. Zamestnával veľa ľudí, medzi inými aj spomínaného Vargu, ktorý mal na starosti barónove stroje. Barón bol pokrokový človek a vlastnil osobné auto, ba dokonca aj traktor, ktorý bol v tej dobe veľkou vzácnosť.

Onen Varga obhospodaroval stroje u baróna a oral na traktore jeho polia. Bol to veselý a múdry človek. Aj on chodil k Majcherovcom do obchodu nakupovať cigarety pre seba aj všetko to, čo potrebovala jeho rodina na svoje živobytie. Jedného dňa, keď prišiel kupovať cigarety, nebol v predajni nikto okrem babky, ktorá predávala, a mojej mamky, pomáhajúcej ukladať tovar. Vtedy sa osamelý zákazník z ničoho nič rozhovoril o nočnej návšteve nebohej švagrinej, sestry svojej manželky. Obe ženy, pani Vargová a jej sestra, bývali vo Fričovciach a Vargova švagriná pár mesiacov pred spomínanou pohnutou udalosťou porodila dieťa. Bol to už asi piaty jej pôrod, no tento bol najťažší zo všetkých. Rodička pri ňom zomrela, ale dieťatko prežilo. Pani Vargová sa ponúkla, že sa bude o dieťa svojej zomrelej sestry starať. Muž nebohej bol totiž gazda a mal veľa práce na poli. Okrem toho muži v tej dobe neopatrovali malé detičky. Bola to čisto ženská záležitosť. Čerstvý vdovec nemal nikoho, kto by sa o dieťa postaral, preto ponuku pani Vargovej, svojej švagrinej, prijal. A tak sa dieťa ocitlo v rodine Vargovcov, kde strávilo asi pol roka.

Jedného dňa večer pani Vargová pri svetle lampáša ošetrovala dieťa svojej nebohej sestry. Varga sa na nich díval z postele a fajčil cigaretu. Zrazu zdúpnel hrôzou. Cez dvere vstúpila do miestnosti akási žena. Pritom sa však dvere vôbec neotvorili. Varga si bol istý, že nepočul a ani nevidel, žeby sa na dverách čo len pohla kľučka, ale žena bola zrazu v miestnosti. Ako keby bola prešla cez dvere. Varga ju hneď spoznal. Bola to jeho nebohá švagriná, manželkina sestra. Varga sa veľmi obával. No ani nie tak o seba, ako skôr o svoju manželku, ktorá mala problémy s nervami. Nepominie sa na rozume, ak zbadá ducha svojej mŕtvej sestry?

„Čo robiť?“ rozmýšľal. Napokon si pomyslel: „Poručeno Pánu Bohu. Nech sa deje, čo sa má diať.“

Bezradne sa díval pred seba, čo sa stane. Zrazu nebohá pristúpila k maličkému a pomáhala svojej živej sestre ošetrovať dieťa, ktoré bolo vlastne jej dieťaťom. Varga čakal, kedy jeho manželka vykríkne od hrôzy, ale nič.

„Ako je to možné?“ hútal. Nevedel si to vysvetliť. Jeho žena sa správala tak, ako keby tam nebohá vôbec nebola.

„Vari ju nevidí?“ v duchu sa pýtal sám seba Varga a vtedy mu svitlo. Jeho žena asi nebohú sestru naozaj nevidí.

Zrazu Varga zbadal čosi neuveriteľné. Jeho žena nechala dieťa ležať v postieľke a začala robiť inú robotu. Vtedy nebohá vzala svoje dieťa na ruky a vrúcne ho pobozkala na pery. Potom mu urobila krížik na čelo, položila dieťa do postieľky a pobrala sa preč. Zrazu jej nebolo. Varga si mohol oči vyočiť, ale dvere do miestnosti sa nepohli, hoci nebohá miestnosť opustila. Znovu mal pocit, že nebohá prešla cez dvere bez toho, aby ich otvorila.

V tú noc už Varga nezažmúril oka. Prevaľoval sa v posteli a tuho hútal, čo za divné veci sa to dejú. Až nad ránom od únavy zaspal. No nespal dlho. Prebudil ho hrozný výkrik manželky. Držala v ruke dieťa a žalostne nariekala.

„Čo je? Čo sa deje?“ vyskočil na rovné nohy.

„Je mŕtve, nebožiatko!“ so slzami v očiach lamentovala jeho manželka.

„Čože?“ ešte stále nechápal, no potom mu svitlo. Spomenul si na večernú návštevu nebohej a pochopil. Preto mu vtisla bozk na pery a krížik na čelíčko. Prišla si preňho, aby si ho mohla vziať do večnosti. Dobrotivý pán sa zľutoval nad úbožiačikom a ušetril ho krutého životného údelu polosiroty. Dožičil mu tej nesmiernej slasti spočinúť vo večnej blaženosti. Iste jeho matka vyprosila tú nesmiernu milosť u láskavého Pána Boha.

Po krátkom čase sa po dedine aj širokom okolí rozniesol chýr o nebohej matke, ktorá si prišla na zem pre svoje dieťa, aby mu umožnila cestu do večnej blaženosti.

Karol Dučák