- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

23. marca 2016

Je možný dialóg Katolíckej cirkvi s moslimami?

Karol Dučák
Tematika dialógu Katolíckej cirkvi s moslimami je aj po polstoročí od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu veľmi živá, ba v súčasnej dobe, najmä kvôli hrôzovláde moslimských teroristov predovšetkým v Sýrii a Iraku, je ešte frekventovanejšia. V mnohých, aj kvázi odborných polemikách, sú však často preferované emotívne ladené prejavy pred fundovanou znalosťou faktov.
Povrchná znalosť učenia Druhého vatikánskeho koncilu, ale žiaľ aj teologicky nesprávne výklady dokumentov koncilu, ktoré v pokoncilovom období rozširovali modernizmom nasiaknutí teológovia, drasticky ničili dielo koncilu a spôsobili, ba dodnes spôsobujú  Katolíckej cirkvi nesmierne škody. V ich dôsledku mnohí odporcovia koncilu a priori odmietajú nové doktríny koncilu vrátane dialógu Katolíckej cirkvi s moslimami.

Za všetky prípady môžeme uviesť nasledujúci postoj, ktorý publikoval Martin R. Čejka v TE DEUM HODIE: „Medzináboženský dialóg s islamom zakrýva pravú podstatu vecí a vytvára dymovú clonu, ktorou nemá preniknúť svetlo Kristovej pravdy, že je jeden Boh v troch osobách. Medzi islamom a pravou Abrahámovou vierou, vierou katolíckou, je priepasť, ktorú žiadny ekumenizmus neprekoná“ (Čejka M. R. Křesťanství a islám: propast mezi nebem a peklem. In: TE DEUM HODIE. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: tedeum.cz).
V záujme objektívneho hodnotenia tohto postoja je potrebné otvorene konštatovať, že infiltrácia slobodomurárov, ultramodernistov a liberálov do všetkých štruktúr Katolíckej cirkvi v posledných desaťročiach naozaj často vytvárala dymovú clonu, ktorá bránila jasne vymedziť správne chápanie koncilových dokumentov. Lenže za tento stav v žiadnom prípade nenesie vinu koncil a ani koncilové dokumenty.
Predovšetkým je nutné nad všetku pochybnosť deklarovať, že Druhý vatikánsky koncil nemal snahu zakrývať pravú podstatu vecí. Zachoval kontinuitu predchádzajúcich koncilov a jednoznačne deklaruje, že Katolícka cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus pre spásu všetkých ľudí, je jediným pravým náboženstvom. V koncilovej deklarácii Dignitatis humanae je okrem iných uvedená formulácia: „Svätý cirkevný snem ponajprv vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudskému pokoleniu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu dosiahnuť v Kristovi spásu a blaženosť. Veríme, že týmto jedine pravým náboženstvom je katolícka a apoštolská Cirkev, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, rečúc apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal´ (Mt 28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä čo sa týka Boha a jeho Cirkvi. A poznanú pravdu sú povinní prijať a zachovávať“ (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 1).
A na inom mieste tejto deklarácie sa píše: „Veriaci musia pri formovaní svojho svedomia bedlivo dbať na posvätné a nepochybné učenie Cirkvi. Lebo podľa Kristovej vôle Katolícka cirkev je učiteľkou pravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť pravdu, ktorou je Kristus, a zároveň svojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku... (Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Dignitatis humanae, č. 14).
V inom dokumente zase koncil deklaruje: „Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Inter mirifica, č. 3).
Koncil jasne, jednoznačne a nedvojzmyselne deklaroval, že jediným pravým náboženstvom je Katolícka cirkev, ktorú Kristus založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, a ktorú Pán Ježiš poveril, aby šírila katolícku vieru medzi všetkými ľuďmi.
Druhý vatikánsky koncil nikdy neučil, že islam je pravé náboženstvo! Náboženský relativizmus, rozširovaný časťou ultramodernistov medzi katolíckymi teológmi v súčasnosti, ktorí hlásajú, že jedno náboženstvo je rovnako dobré ako druhé, je teda v príkrom rozpore s učením koncilu. Vo vzájomnom vzťahu katolíka a nekatolíka sú obaja partneri rovnocenní ľudia, to však – ako píše emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, slovenský kardinál Tomko – „neznamená, že by všetky náboženstvá boli v tej istej rovine. A to platí aj pre ich zakladateľov. Ja môžem sám seba klásť na tú istú úroveň, alebo aj nižšie, ako partnera, s ktorým vediem dialóg, ale nemôžem klásť Ježiša Krista na roveň iných zakladateľov alebo pod nich. Moje viera v Ježiša Krista, Bohočloveka, je súčasťou totožnosti môjho náboženstva a mojej osobnej nábožnosti, ktorú musím pri vstupe do dialógu vyznávať práve preto, aby som bol v ňom úprimný! A nijaký vyznávač iného náboženstva si nenárokuje z dôvodu rovnosti predstavovať svojho zakladateľa ako Bohočloveka“ (Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia, s. 299–300).
Tieto slová obzvlášť výstižne charakterizujú dialóg Katolíckej cirkvi s moslimami. Ak aj uznáme, že katolíci a moslimovia sa odvolávajú na toto istého Boha Stvoriteľa, neznamená to rovnosť oboch náboženstiev, pretože zakladateľom Katolíckej cirkvi je Ježiš Kristus, Bohočlovek, Boh i Človek v jednej osobe, neomylná bytosť bez hriechu, avšak zakladateľom islamu je nedokonalý a hriešny človek Mohamed. Preto je katolícka viera dielom Boha, kým islam je dielom človeka.
Ako ďalej uvádza kardinál Tomko, jednotlivé náboženstvá nielenže nie sú rovnaké, ale sú rôzne, ba aj protikladné v niektorých pravdách, normách a praktikách. Nie je nijako možné považovať ich za rovnocenné a vzájomne sa dopĺňajúce. Viera kresťana je značne odlišná od viery moslima, hinduistu, či budhistu, aj keď medzi nimi možno objaviť podobné či blízke myšlienky. Náboženstvá teda nie sú ani rovnaké, ani navzájom rovnocenné (porov. Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia, s. 300).
Napriek tomu dialóg s moslimami má svoje pevné miesto v misijnom poslaní Katolíckej cirkvi. Bučko píše: „Univerzálna Cirkev musí vzhľadom na skutočnosť globalizácie nachádzať nové misijné formy, v ktorých sa uplatní najmä dialóg, svedectvo, evanjelizácia a inkulturácia, pričom treba zohľadňovať kultúrne špecifiká globalizujúceho sa sveta... Cirkev v globálnom svete musí byť verná svojmu misijnému poslaniu, musí všetkým ľuďom ohlasovať evanjelium a viesť so všetkými prostrediami a skupinami dialóg... Misia je vecou miestnej i univerzálnej Cirkvi. Je to globálna misia v globálnom svete. Kresťanstvo je nositeľom úžasnej nádeje, ktorú ponúka svetu. Ak sa pred ňou svet uzavrie, zostarne. Ak sa však svet tejto nádeji otvorí, objaví svoju skutočnú hodnotu a nadobudne nepredstaviteľnú tvorivú energiu mladosti“ (Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 323–324).
Misijná činnosť medzi moslimami bola až do 20. storočia pomerne málo efektívna. Lenže dialóg s moslimami otvára nové možnosti pre katolícke misie. Ako uvádza Stanček, „medzináboženský dialóg je prostriedkom na vzájomné poznávanie a obohacovanie. Nenahrádza hlásanie evanjelia, ale je jeho prípravou. Má byť vedený v presvedčení, že Kristus je tou pravou cestou k Bohu a Cirkev je tou najistejšou cestou spásy. Duch Svätý pôsobí v srdci každého človeka, pokiaľ je zamerané na pravdu, dobro, na Boha... Dialóg nemá byť konfrontáciou náboženstiev, ale skôr stretnutím veriacich rozličných náboženstiev. Predstaviteľmi dialógu sú osoby, skupiny a spoločenstvá, ktoré sa navzájom otvárajú a spolu komunikujú, a nie náboženské systémy, ktoré možno nanajvýš študovať a porovnávať“ (Stanček Ľ. Porozumieť misiológii, s. 46–47).
Tvrdenie, že cieľom medzináboženského dialógu je vytvárať dymovú clonu, ktorou nemá preniknúť svetlo Kristovej pravdy, teda nie je pravdivé. Naopak Druhý vatikánský koncil učí: „Preto povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. ,Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, č. 5).
Nebolo by preto správne dialóg podceňovať, ale ani ho preceňovať a už vôbec nie ho absolutizovať či démonizovať. Je len jednou z mnohých foriem misijnej činnosti, ktoré misiológia pozná. Okrem toho dialóg nemôže nahrádzať evanjelizáciu! Pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris missio okrem iného uvádza: „Medzináboženský dialóg je časťou poslania Cirkvi hlásať evanjelium. Keď sa chápe ako metóda a prostriedok na vzájomné poznanie a obohatenie, nestojí v protiklade k misiám ad gentes, ale má zvláštnu väzbu k nim a je dokonca ich výrazom... V Kristovi volá Boh k sebe všetky národy a chce im vyjadriť plnosť svojho zjavenia a lásky... Koncil a následné prejavy učiteľského úradu toto všetko dostatočne zdôraznili a stále zotrvávali na tom, že spása a plnosť zjavenia prichádzajú z Krista a že dialóg neoslobodzuje od hlásania evanjelia. Vo svetle ekonómie spásy nevidí Cirkev žiadne protirečenie medzi ohlasovaním Krista a medzináboženským dialógom, ale vie, že oboje treba spojiť v oblasti misií ad gentes. Je však potrebné, aby si oba elementy zachovali tak vnútornú úzku spojitosť, ako i svoju rozdielnosť, aby neboli zamieňané, ani zneužívané a aby neboli považované za vymeniteľné“ (Encyklika Redemptoris missio, č. 55).
Pri dialógu s inovercami „nesmie dôjsť k zrieknutiu sa svojich názorov v prospech partnera. Nesmie sa prejaviť falošná mierumilovnosť“ (Stanček Ľ. Porozumieť misiológii, s. 13).
V žiadnom prípade teda nie je pravdivé tvrdenie, že by sa Katolícka cirkev prostredníctvom dialógu mala zriekať svojej jedine pravej viery. Naopak, Katolícka cirkev je povinná ohlasovať Kristovo evanjelium všetkým ľuďom na celom svete! Aj moslimom!
Nikto nevyvracia ani Čejkovo tvrdenie, že „medzi islamom a pravou Abrahámovou vierou, vierou katolíckou, je priepasť, ktorú žiadny ekumenizmus neprekoná“. Poslaním ekumenizmu nie je prekonávať priepasti za každú cenu a zjednocovať nezjednotiteľné.
Je potrebné pripomenúť, že Druhý vatikánsky koncil sa ekumenizmom zaoberal predovšetkým v dekréte Unitatis redintegratio, okrajovo aj v dekréte Ad gentes a oba tieto dokumenty svojím podpisom odsúhlasil aj neskorší veľký odporca pokoncilovej Katolíckej cirkvi arcibiskup Lefèbvre, na ktorého sa unisono odvoláva väčšina odporcov koncilu. Nemožno pochybovať o principiálnej správnosti týchto koncilových dokumentov, ktoré pri uplatňovaní ekumenizmu v praxi kategoricky vyžadujú zachovanie katolíckeho učenia.
Koncil totiž deklaruje: „Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 11).
Iný dokument koncilu, dekrét Ad gentes, zase uvádza: „Pokiaľ to povoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, č. 15).
Koncil nežiadal usilovať sa o návrat odlúčených kresťanských cirkví k Rímu za každú cenu, ale práve naopak, varoval pred neuváženým prístupom k ekumenizmu slovami: „Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 24).
Bolo by možné uvádzať mnoho ďalších pasáží z koncilových dokumentov, ktoré nikoho nenechávajú na pochybách, že Katolícka cirkev na Druhom vatikánskom koncile nezahmlievala pravdu.
Skutočnosť, že dnes niektorí predstavitelia Katolíckej cirkvi deformujú výklad koncilových dokumentov, nie je vina Druhého vatikánskeho koncilu. Koncil predsa jasne stanovil, že z ekumenického dialógu má byť vylúčený akýkoľvek falošný irenizmus, indiferentizmus a synkretizmus! Problémy tohto druhu spôsobili liberáli, slobodomurári či ultramodernisti, ktorí sa usilujú Katolícku cirkev za každú cenu modernizovať, liberalizovať a sekularizovať bez ohľadu na to, že si počínajú v rozpore s katolíckym učením. Sú omnoho nebezpečnejší než otvorení nepriatelia Cirkvi, pretože sa oháňajú koncilovými dokumentmi, v skutočnosti však deformujú učenie DVK a zneužívajú ho pre vlastné zámery.
Súčasná misiológia ponúka mnohé spôsoby misijnej činnosti medzi moslimami. Pozoruhodné myšlienky evokuje blahoslavený biskup Fulton Sheen: „Je naším pevným presvedčením, že obavy ohľadom moslimov, ktorými sa niektorí zaoberajú, sa nenaplnia, ale moslimovia namiesto toho nakoniec konvertujú ku kresťanstvu – a to spôsobom, aký by niektorým našim misionárom nikdy nenapadol. Je naším presvedčením, že sa tak stane nie priamo prostredníctvom vyučovania kresťanstva, ale vyzývaním moslimov k uctievaniu Matky Božej“ (Sheen F. Mary and the Moslems. From The World’s First Love. In: Ignatius insight. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: ignatiusinsight.com).
Hoci tento text pochádza z polovice 20. storočia, poskytuje inšpiráciu aj pre dnešné časy. Autor v tomto texte rozvíja pozoruhodné úvahy. Píše, že úspešnosť katolíckych misií medzi moslimami bude závisieť od toho, nakoľko využijú posvätnú mariánsku úctu u moslimov a nakoľko horlivo budú moslimom kázať o Fatimskej Panne Márii. Autor vyjadril svoje presvedčenie, že Preblahoslavená Panna Mária odmení ich horlivú činnosť tým, že privedie moslimov k svojmu Synovi. Svoje presvedčenie odôvodňuje poznatkami z Afriky, Indie a iných krajín, v ktorých moslimovia vzdávali úctu pútnickej soške našej Fatimskej Panej. Moslimovia potom navštevovali katolícke obrady na poctu Fatimskej Panny Márie, povoľovali náboženské procesie, ba autor uviedol príklad z Mozambiku, kde moslimovia, ktorí predtým nekonvertovali, stali sa kresťanmi čoskoro potom, čo u nich postavili sochu Panny Márie (porov. Sheen F. Mary and the Moslems. From The World’s First Love. In: Ignatius insight. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: ignatiusinsight.com).
Mariánsky charakter misijného rozmeru Cirkvi dodnes nebol dostatočne docenený. Práve v ohlasovaní evanjelia moslimom ponúka pozoruhodné možnosti. Je potrebné si uvedomiť, že „Mária je prvá veriaca a Kristova učeníčka a možno ju aj nazvať prvou evanjelizátorkou. To ona odovzdala Krista svetu. Takto sa stáva vzorom misijnej Cirkvi, a osobitne vzorom pre každého apoštola“ (Esquerda-Bifet, J. Mária a evanjelizácia, s. 105).
Mária je súčasťou dejín spásy od zvestovania Pána až po zavŕšenie spásy smrťou a zmŕtvychvstaním nášho Spasiteľa a vyslaním apoštolov hlásať spásu v Ježišovi Kristovi mocou Ducha Svätého na Turíce. Mariánsky rozmer malo misijné ohlasovanie Cirkvi od počiatku. Každý misionár má v Márii vzor viery, nádeje a lásky. Vždy tam, kde sa ohlasuje spása v Ježišovi Kristovi, je prítomná aj Mária. Mária ako dokonalá učeníčka Pána Ježiša a ako služobnica tajomstva vykúpenia aj v minulosti výrazne oslovovala nielen kresťanov, ale aj hinduistov, moslimov, či vyznávačov iných náboženstiev (porov. Esquerda-Bifet, J. Mária a evanjelizácia, s. 107–108).
Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi to, „čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi; ale čo učí o Márii, osvetľuje zase jej vieru v Krista“ (KKC, č. 487).
Všetky uvedené skutočnosti dávajú misijnej činnosti Katolíckej cirkvi medzi moslimami nové impulzy, ktoré sú prísľubom do budúcnosti. Mariánska úcta je nádejnou cestou k srdciam moslimov a túto skutočnosť je potrebné mať stále na pamäti.
Karol Dučák
::
::
Použité pramene a zdroje:
1. Bučko, L.  Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.
2. Čejka M. R. Křesťanství a islám: propast mezi nebem a peklem. In: TE DEUM HODIE. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: tedeum.cz.
3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.
4. Esquerda-Bifet, J. Mária a evanjelizácia. In: Karotempel S. a kol. Nasledovanie Krista v misiách. Príručka misiológie. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2000. ISBN 80-7162-313-X. 299 s.
 5. IOANNES PAULUS PP. II. Litterae encyclicae Redemptoris Missio. In: Acta Apostolicae Sedis, 83. 1991, s. 249-340. Slovenský preklad: Redemptoris missio: encyklika pápeža Jána Pavla II. o trvalej platnosti misionárskeho poslania Cirkvi. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1997. ISBN 80-7162-204-4. 146 s.
6. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 4. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. ISBN 80-7162-514-0. 918 s.
7. Sheen F. Mary and the Moslems. From The World’s First Love. In: Ignatius insight. [online].[cit. 07.01. 2016]. Dostupné na internete: ignatiusinsight.com.
8. Stanček Ľ. Porozumieť misiológii. Spišské Podhradie: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka Spišská Kapitula, 2003. ISBN 80-968909-8-0. 114 s.

23 komentárov:

  1. Anonymný23.3.16

    Nakoľko všetky náboženské učenia sú ľudský výmysel odrážajúci ľudskú fantáziu a nesplniteľné želania, akákoľvek vzájomná kritika by bola sebazničujúca, lebo všetky náboženstvá sedia na konári ktorý sa nazýva podvod a klamstvo.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Skúste to povedať nejakému moslimovi do očí.
      Potom napíšte, ako ste dopadli (ak ešte budete môcť).

      Odstrániť
    2. Anonymný23.3.16

      Museli by sme to priznať najprv sami o sebe. Zrazu by to určite nešlo, lebo by tu boli obrovské masy sklamaných veriacich, ktorí by prišli o svoje ilúzie, ale keby sa vytvoril priestor na propagáciu racionálneho kritického myslenia, časom aj bigotné, militantné náboženstvá by sa pacifikovali.

      Odstrániť
    3. Anonymný23.3.16

      1. Kto vnukol vsetkym zakonodarcom myslienku „zaviest Boha“?

      2. Akou stastnou nahodou dosli vsetci na tak uzitocnu predstavu?

      3. Ako oddovodnili alebo ucinili prijatelnym take nove ucenie, ktore uklada povinnosti a zdrzuje naruzivosti?

      4. Ako sa stalo, ze oklammali nielen nevedomych, ale aj mudrych a rozumnych?

      5. Z akeho dovodu a ako sa premenila lest vladarov v predmet uvah a najpozornejsich rozborov u filozofov vsetkych skol?

      Kedze tvrdite, ze nabozenstva su ludsky vymysel, dokazte faktami svoje tvrdenie. Ukazte Vase "racionalne kriticke myslenie". Inak nam tu len propagujete len Vase ludske vymysly, fantazie, zelania.

      Odstrániť
    4. Anonymný24.3.16

      Pokúsim sa racionálne odpovedať na položené otázky aj keď predpokladám, že rovnako by to mohol urobiť každý súdny človek.
      1. Každý zdravý človek je sugestibilný, to znamená, že je schopný nekriticky prijímať informácie ako pravdivé, ak ich dostáva od osoby, ktorú považuje za autoritu a podľa nich sa správať, či konať. Tou autoritou môže byť aj kniha či náboženské učenie..
      Je teda prirodzené, že sme ochotní prijať ako pravdivú informáciu o kauzalite – príčinnosti vecí a z nej vydedukovať, že vesmír a všetko v ňom má nejakú počiatočnú príčinu. Tak vznikla hypotéza, domnienka, že tou príčinou by mohol byť akýsi Boh. Takéto myslenie a konanie nepredstavuje nič nové. V podstate je podobné mysleniu našich predkov ktorí si nevedeli vysvetliť pôvod vetra, dažďa, východu a západu slnka a iných, dnes už známych príčin ich vzniku a tak prisúdili ich príčinu bohom slnka, vetra, lásky atď..
      2. Ak by tento názor ostal len v polohe názoru, nič by sa nedialo, ale určití jedinci, v našom prostredí: Abrahám, Mojžiš, Kristus, Mohamed, atď., sa chopili príležitosti a začali vymýšľať: kto je boh, aké má vlastnosti, čo si želá, čo treba konať, ako nás bude trestať, ako odmeňovať? A súčasne sa títo chytráci, účelovo, pasovali za vodcov, prorokov, synov božích, mesiášov a pod.. V súčasnosti túto funkciu prevzali na seba jednotlivé cirkvi a ich predstavitelia, cirkevná hierarchia a rôzne náboženské sekty. Vypracovali náboženské učenia, dogmy, rôzne magické obrady, pričom nik na svete nemôže mať relevantný kontakt s akousi hypotetickou postavou – bohom, bohmi a teda všetky náboženstvá potenciálne predstavujú nehorázny podvod a klamstvo, so súhlasom a za výdatnej podpory štátnej moci. Takže nielen legendárny biblický Mojžiš si uvedomil, že cez vieru v Boha môže ovládať svojich súkmeňovcov, ale aj jeho nasledovníci až po súčasnosť.
      3. Všetky živé tvory zrejme majú genetickú danosť zachovania si života. Pri človeku má aj rozmer, zachovať si vedomie aj po smrti prostredníctvom, vraj, cez nesmrteľnú dušu. S toto ponukou prichádzajú náboženstvá. Len stačí v niečo veriť a plniť náboženstvami predpísané úkony. Je to báječná ponuka, len blázon by ju odmietol. Je to teda cez náboženské učenie prijatá iluzórna nádej večného života, akéhosi spasenia, či reinkarnácie, ktorá je hnacím motorom predpísaného morálneho správania sa, ktoré by možno bez prijatého náboženského učenia ani neakceptovali.
      Pud sebazáchovy je využívaný prakticky všetkými náboženstvami (kladivo na čarodejnice, šarija, satí atď..) na trestanie odpadlíkov a upevnenie vo viere.
      4. Odpoveďou na túto otázku je 1. a dôležitú úlohu tu zohráva rodinná tradícia, náboženská výchova v útlom veku, religiózne prostredie, zvedavosť, nedostatočné religiózne vzdelanie, davový efekt a mnoho ďalších aspektov. Mnohokrát pre tých rozumných je výhodné neoberať o náboženské ilúzie tých „menej rozumných“ a hrať s nimi ich náboženské divadlo.
      5. Nie všetci vedci a filozofi sú rovnakí, mnohí sú si vedomí toho, že zánikom ich fyzického tela definitívne zaniká aj ich vedomie a nečaká ich žiadne spasenie, ani večný život. A v náboženstvách videli a vidia nástroj na deformáciu ľudského vedomia

      Odstrániť
    5. Karol Dučák24.3.16

      Keďže je tu viac Anonymných, odpovedám tomu prvému. Anonymný č. 1, tiež som bol taký duchovný mrzák, ako ste Vy teraz. V mojom živote bolo dlhé intermezzo, keď som sa odvrátil od Boha. Tiež som presadzoval racionálne kritické myslenie. Dnes som už omnoho ďalej. Ponechal som si racionálne kritické myslenie, ale navyše mám aj pevnú vieru v Boha, nádej na večnú spásu a to mi dáva neopísateľnú duchovnú pohodu. Mám teda neporovnateľne viac ako Vy. Aj racionálne kritické myslenie aj vieru v Boha. Už nikdy by som sa nechcel vrátiť tam, kde ste Vy teraz. Za nič na svete! Pociťujem hlboký súcit s Vami, ale nemôžem Vám pomôcť inakšie len modlitbami za Vás. Ostatné už je vo Vašich rukách. Mimochodom, možno o tom neviete, ale mnohí racionálne kriticky mysliaci vedci v minulosti boli hlboko veriaci katolíci. Dnes je podiel veriacich vedcov o niečo nižší, ale stále je medzi vedcami mnoho veriacich katolíkov.

      Odstrániť
    6. Moje poznámky k polemike:

      1. Každý človek je sugestibilný, teda aj ateista.

      2. Všetci sú klamári a podvodníci, len ateisti nie?!

      3. Všetky živé tvory zrejme majú genetickú danosť zachovania si života. Ateisti nie?

      4. Ak veriaci hrajú divadlo, čo hrajú neveriaci?

      5. Aj ateizmus je viera. Bezútešná!

      Odstrániť
    7. Anonymný24.3.16

      Pre Karola Dučáka, chápem Vás, je to neblahý pocit keď si človek uvedomí svoj definitívny zánik smrťou a uľaví sa mu, aj keď, čo len iluzórne príjme východisko, vo forme náboženskej viery a fiktívneho Boha. Je to typický prípad deformácie vedomia náboženstvom. Ja som za celý svoj život nemal potrebu sa odvrátiť, ani navrátiť k ilúzii Boha. Veď ani neviem, či príčinou vesmíru je nejaký vnímavý Boh. Ale ak to viete Vy, gratulujem.
      Pre J.M, Odpovedám na Vaše poznámky: 1. súhlasím, 2. Toto som nenapísal, len som konštatoval že všetky náboženské učenia sú potenciálne nepravdivé, podvodnícke a uviedol som aj prečo si to myslím. 3. Ak sú ateisti živé tvory, (kardinal J.CH.K. povedal, že sú mŕtvoly)tak to platí aj o ateistoch.4. Aj niektoré ateistické skupiny majú záujem hrať podobné divadlo ako to robia cirkevníci aby na seba upozornili, ale pravdu povediac sa nám to nedarí, nie sme tak dobre sofistikovaní ako cirkevníci a nevieme nič iné ako spokojné prežitie života tu na Zemi a definitívny zánik vedomia smrťou sľúbiť. A táto ponuka nie je lákavá ani pre hlupákov ani pre veriacich vedcov. Žiaľ, tejto našej ponuke sa ale nevyhne nikto. 5. Takže aj toto vaše konštatovanie je správne.

      Odstrániť
    8. Karol Dučák25.3.16

      Odpustite mi, Anonymný, že sa Vás dotknem, ale ja rád hovorím každému otvorene, čo si o ňom myslím. O Vás si myslím, že ste veľmi povrchný, plytký človek, pretože - ako sám píšete - ste "za celý svoj život nemal potrebu sa odvrátiť, ani navrátiť k ilúzii Boha". Každý človek, ktorého môžeme považovať za osobnosť, cíti v živote naliehavú potrebu vymedziť sa voči Bohu. Už či pozitívne, alebo negatívne. Vy ste však taký nemastný, neslaný. Paradoxne, boli by ste mi bližší, ak by ste boli nepriateľ Boha, hoci ja sa zo všetkých síl snažím byť priateľ Boha. Ale povrchní, plytkí ľudia sa mi protivia. Prepáčte mi tú úprimnosť.

      Odstrániť
    9. Tvrdenie, že náboženstvo – konkrétne kresťanstvo – vychádza zo slabosti či iluzórnej nádeje, je mylné. Kresťanstvo predsa neponúka nejaké ľahké riešenie, ani bezproblémovosť a lacnú útechu. Naopak, hovorí o úzkej ceste. Posmrtný život, večný život, to nie je len vidina neba, ale aj reálna hrozba pekla. Prejavom zbabelosti môže byť skôr domnienka, že smrťou sa všetko končí.

      Odstrániť
    10. Anonymný26.3.16

      Na záver tejto debaty sa mi žiada doplniť môj úvodný príspevok takto: náboženstvá sú nehorázny podvod a klamstvo páchané na veriacich, s využívaním osočovania, vyhrážania sa, strašenia a dávania neistej nádeje.
      J.M. môžem uistiť, že k prijatiu reálnej skutočnosti, že našou smrťou definitívne zanikáme, je potrebné mať dostatok psychických síl, oveľa viac, ako je potrebné pre prijatie milosrdnej lži o spasení.

      Odstrániť
    11. Želám vám dostatok psychických síl... ale aj duchovných.

      Pascal kedysi radil svojmu priateľovi agnostikovi: Začni s bláznovstvom viery a dospeješ k poznaniu. Toto bláznovstvo je múdrosťou. Cestou pravdy.

      Odstrániť
  2. Karol Dučák26.3.16

    Anonymný, ešte jednu vec. Ako by ste racionálnym kritickým myslením vysvetlili eucharistické zázraky? Napríklad tento: http://www.cestaplus.sk/tema/mesiac/marec2_2016/eucharisticke-zazraky
    Viem si predstaviť, že teraz začnete horúčkovito vymýšľať spôsoby, ako spochybniť tieto nezvratné fakty. Budete nás, katolíkov, obviňovať z kamufláže a vedeckých podvodov. Lenže tých zázrakov, ktoré aj dnešná vyspelá veda dokáže vysvetliť iba pôsobením nadprirodzených síl, sú tisíce. Ak by tie zázraky neboli pravé, nebolo by v silách Katolíckej cirkvi zinscenovať také množstvo kamufláží. To ani technicky nie je možné.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Anonymný26.3.16

      Ľudskú prirodzenosť priťahuje zázračno, preto sú kúzelníci v obľube. Toto zázračno majú v obľube náboženstvá a sekty, priťahujú veriacich, zdanlivo potvrdzujú pravdivosť daného náboženského učenia. Zo zaujímavosti som si dávnejšie prečítal od E.Dänikena jeho knižku "Zjavenia", ktorú odporúčam pre všetkých veriacich. Je písaná objektivisticky a aj mne dala realistický pohľad na "zázraky", ktoré sú zázrakmi v očiach tých ľudí, čo zázraky potrebujú vidieť a mať.

      Odstrániť
    2. Vyvstáva otázka: Prečo ľudskú prirodzenosť priťahuje zázračno?
      Tuším svätý Augustín napísal, že ľudská duša je od prirodzenosti kresťanská.
      (Pretože tak bola stvorená!)

      Odstrániť
    3. Karol Dučák27.3.16

      Anonymný, neviem prečo, ale mám pocit, že chcete prehlušiť vlastné pochybnosti. Vy nechcete presvedčiť o svojej pravde nás, ale sám seba. Inakšie by ste nad mojím článkom mávli rukou a vôbec by ste mu nevenovali svoj čas a energiu. Lenže Vás reči o náboženstve dráždia a ja sa pýtam: ako Vás môžu dráždiť reči o niečom, čo podľa Vás neexistuje?

      Odstrániť
  3. Anonymný28.3.16

    J.M. Veď všetko to, čo si ľudstvo od svojho počiatku nevedelo vysvetliť, bolo zázrakom. Ja zatiaľ považujem za jediný zázrak prírody keď určitá skupina atómov (možno sám atóm) molekúl, bunka, skupina buniek, určitý organizmus, rastlina, zviera, človek, si začne uvedomovať seba a svoje okolie v najširšom slova zmysle - žiť. Iný zázrak nepoznám. Tie ostatné sú pseudozázraky.
    Karol Dučák, priznám, mám také ambície v tom zmysle, že chcem ukázať ľuďom oháňajúcim sa pravdou, božím slovom, že sú účeloví podvodníci a klamári. A všetky náboženské učenia majú takýto charakter, hlásajú nepravdu, podvod a takto deformujú ľudské vedomie a svedomie. Mám záujem na to upozorniť aj tých, čo sú šíriteľmi týchto učení, aby si uvedomili, aké zlo predstavovali a predstavujú náboženstvá cez antagonistiké delenie spoločnosti.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák28.3.16

      Anonymný, ešte chvíľu ma kolíšte svojimi výplodmi. Ak budete dostatočne trpezlivý, snáď ma ukolíšete a ja možno naozaj uverím, že veríte tým výmyslom, ktoré tu píšete.

      Odstrániť
  4. Karol Dučák30.3.16

    Perfektný článok o ateizme: http://www.milujtesa.org/nr/veda_a_viera/clovek_musi_mat_silnu.html
    Vrelo odporúčam!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za tip. Dobrý článok.
      Píše sa tam aj o vplyve ateizmu – odklonu od Boha – na životné postoje a rozhodnutia. V tej súvislosti spomeniem, že práve čítam denníky Josepha Goebbelsa (pred niekoľkými rokmi vyšli aj v českom preklade; päť zväzkov, spolu asi 2 000 strán).
      Možno povedať, že zlomovým negatívnym momentom v jeho živote bolo odpadnutie od kresťanskej viery. Goebbels bol nepochybne inteligentným, talentovaným i vzdelaným človekom. V mladosti sám seba videl ako hľadača Boha, mystika a romantika, písal básne, romány i dramatické diela, no vyústilo to u neho do odvratu od katolicizmu, v ktorom vyrastal. Odvrátil sa od kresťanského Boha a vytvoril si vlastného boha („ktorého prežíva jednotlivec“), uveril v seba, v národ, vo vodcu... A skončil ako vrah vlastných detí.
      Mimochodom, na vývine jeho názorov vidno vnútorné prepojenie komunizmu a národného socializmu. V istej životnej etape, keď sa ako frustrovaný mladý muž začal intenzívne zaujímať o politiku, sám seba nazval „nemeckým komunistom“.
      Teda socializmus ako socializmus, či národný, či internacionálny. Budovanie raja na zemi, bez Boha, sa vždy končí peklom.

      Odstrániť
    2. Karol Dučák31.3.16

      Veľmi presne ste to vystihli, pán Maršálek. Spomínam si na jednu príhodu zo svojho života. V roku 1990 som sa pokúšal založiť Stranu kresťanského socializmu na Slovensku. Bol to veľmi naivný počin. Nemal som politické skúsenosti, nemal som zázemie, mal som iba entuziazmus. Samozrejme že môj pokus zákonite skončil katastrofálnym fiaskom, z ktorého som sa dlho nemohol spamätať. Ale na niečo to predsa len bolo dobré. Spoznal som mnohých ľudí a dozvedel som sa mnoho nových vecí. Bol som aj za jedným starším kňazom, ktorý bol v 50. rokoch väznený. Ten mi rozprával, že pred uväznením za ním prišiel jeden funkcionár komunistickej strany a žiadal ho, aby sa pridal ku kňazom, ktorí podporovali režim. Ten kňaz odpovedal funkcionárovi komunistickej strany: "Chcete budovať komunizmus? Dobre, ale začnime od Boha. Poďte so mnou do kostola, ku oltáru, a tam začnime budovať komunizmus." Asi si viete predstaviť, ako to skončilo. Ten komunistický funkcionár odmietol predstavu komunizmu, ktorý by začal od Boha, a kňaz skončil vo väzení. Čiže máte pravdu. Budovanie raja na Zemi bez Boha je vopred odsúdené na neúspech. Preto sa v roku 1989 zrútili ateistické totalitné režimy v štátoch Východného bloku a naopak veľmi úspešní boli jezuiti v Paraguaji v 17. a 18. storočí, ktorí budovali komunizmus, založený na láske k Bohu a k blížnemu. Jezuiti nechceli robiť nič bez Boha, ale vo všetkom sa spoliehali na Pána neba i zeme, preto ich experiment patrí k najkrajším kapitolám v dejinách Katolíckej cirkvi i celého ľudstva.

      Odstrániť
    3. Anonymný31.3.16

      Karol Dučák, po prečítaní odporúčaného článku ma napadlo viac otázok. Jedna z nich, čo mal na mysli pisateľ pod "hľadaním pravdy". Ako vyplýva z viery v Boha vzájomné vraždenie inovercov, stavanie kostolov, prespevovanie "nábožných" pesničiek a mnohé ďalšie veci. Nevyplýva to z ľudskej hlúposti a nie z hľadania pravdy? Treba si ďalej uvedomiť, že ateizmus by nejestvoval bez náboženstiev, tie ho iniciovali.

      Odstrániť
    4. Karol Dučák1.4.16

      Anonymný, najdôležitejšie v živote je poctivo hľadať pravdu. Ak ju budete hľadať s čistým srdcom, ak sa oslobodíte od nánosov minulosti, ak budete úprimný nielen voči druhým, ale predovšetkým voči vlastnému svedomiu, určite pravdu nájdete. Nie je rozhodujúce, čo hovorí Karol Dučák alebo ktokoľvek iný. Rozhodujúce je to, čo Vám povie Vaše srdce a Vaše svedomie. Ak máte čisté srdce a čisté svedomie, určite nájdete pravdu. A k tomu Vám vyprosujem veľa milosti od nášho Pána.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.