Múdrosť pastierov

Vlado Gregor

Ako chceme pochopiť celý svet, ak nespravíme krajším jeden kvet?

Pripadajú nám niekedy biblické príbehy neuveriteľné, napríklad súboj Dávida s Goliášom. Väčšina ľudí totiž nevie, že ten prak neboli parôžky s gumičkami, ale rotačná zbraň, ktorá sa roztáča šesť až sedemkrát za sekundu a na tridsať metrov má prieraznosť guľky z pištole. Je to rovnaký princíp ako pri hode kladivom, kde vyše sedemkilová guľa letí vyše osemdesiat metrov, a keby povolili dlhší drôt, tak by sa hádzalo aj vyše sto! Ak vás zaujímajú podrobnosti, prečítajte si knihu Dávid a Goliáš od Malcolma Caldwella.

Človek bytostne túži po dokonalosti, ale pritom si jasne a či menej jasne uvedomuje jej nemožnosť. Zároveň má jasnú a či menej jasnú predstavu o nevyhnutnosti absolútnej dokonalosti. Ježiš nám prikazuje, aby sme boli dokonalí, ako je náš Otec nebeský dokonalý. Ako to ale myslel, keď dobre vieme, že môžeme byť „dokonalí“ len v rámci našich možností a schopností?

Je naozaj pozoruhodné, že hlboké pochopenie toho, že vesmír je stvorený, že má začiatok a bude mať koniec, nevzniklo vo vzdelanej antike, ale u pastierov, ktorí triafali kameňmi. To, že hmota okolo nás nemôže byť z princípu dokonalá, nevyčerpateľná a večná, bolo nemožné pochopiť aj tým najmúdrejším hlavám staroveku...

Akým spôsobom je však dokonalý Boh? Logicky je totiž jasné, že ak stvoril svet a čas, tak vlastne obmedzil sám seba. Hovorí sa, že Boh stvoril čas preto, aby sa nestalo všetko naraz. Ale potom platí aj to, že ani on nemôže zmeniť to, čo sa už raz stalo. Vieme dobre, že následkov svojich omylov a hriechov sa často ani pri najlepšej vôli nedokážeme zbaviť, aj keď veríme, že je možné ich odpustiť.

Ak teda Boh dovolil, aby tu niečo vzniklo a aby začali fungovať pravidlá, zákony a postupnosti, mali by sme byť nesmierne vďační za to, že našu nedokonalú existenciu už tak dlho trpí. Pretože ak by túto naozaj božskú trpezlivosť stratil, okamžite by sa vrátil pôvodný chaos. Bezčasový, nezmyselný a bezdejinný... Aj Sokrates, aj Kristus došli každý svojím spôsobom až na hranice ľudského poznania a obaja skončili tak, že nahnevali ľudí túžiacich po dokonalosti, bezchybnosti a nekompromisnosti natoľko, že oboch „zneisťovateľov“ a kritikov exemplárne popravili.

Na záver tejto, asi zákonite zjednodušenej úvahy, chcem zdôrazniť, že nemôžeme nijako chápať Božiu neobmedzenosť, ak si pokorne a aspoň zhruba neuvedomíme svoju obmedzenosť, nedostatky a nemožnosti. Spoľahnutie sa na Božiu vôľu a viera v jeho dobré úmysly s nami teda nie je žiadny defetizmus, sebapodceňovanie a rezignácia, ale jedine možný a reálny prístup k sebe a svetu okolo nás. Asi len takto môžeme aspoň približne nasledovať Ježišov príklad a stať sa dobrými pastiermi a nielen úplne bezbrannými a závislými ovečkami. Preto verím aj tomu, že napriek permanentnému rozpadu veľkých a silných mocností sa predsa len približuje jeden ovčinec a jeden pastier. Určite bude stáť na iných základoch a môžeme k nemu prispieť aj my, ak si uvedomím nielen svoje kapacity, ale aj deficity a hriechy.

KAJAJME SA A VERME EVANJELIU!

Vlado Gregor

::

Predchádzajúci článok autora:

Čo zatemňuje zrak