23. augusta 2016

Pánovo povolanie nadovšetko

Marek Hraňo
Rozhovor s vdp. Markom Hraňom, správcom farnosti Terany

Karol Dučák: Otec Marek, začneme náš rozhovor tradičným spôsobom. Môžete sa aspoň stručne predstaviť našim čitateľom?
Marek Hraňo: Volám sa Marek Hraňo, mám tridsaťpäť rokov a pochádzam z dediny Sebedražie pri Prievidzi. Mám jednu mladšiu sestru. Som rímskokatolícky kňaz a pôsobím na území banskobystrickej diecézy. Vysvätený za kňaza som bol 18. júna 2005 a pôsobil som dva roky ako kaplán v Partizánskom a potom tri roky ako kaplán v Detve. Teraz som farským administrátorom v mladej farnosti Terany a členom diecézneho súdu našej diecézy. Momentálne sa pokúšam ukončiť štúdium kánonického práva v Krakove.

K. Dučák: Aká bola Vaša cesta k povolaniu? Kedy ste sa pevne rozhodli stať sa kňazom?
M. Hraňo: Ako malého chlapca ma počas prípravy na prvé sväté prijímanie a birmovku očarila kňazská služba a asi niekedy vtedy sa vo mne zrodila myšlienka byť kňazom. Táto pretrvávala aj počas mojich gymnaziálnych štúdií, hoci som sa pohrával aj s myšlienkou stať sa učiteľom alebo pracovať s počítačmi. Vo štvrtom ročníku prišlo konečné rozhodnutie, že chcem ísť do kňazského seminára a stať sa kňazom. Mal som príklady viacerých pekných kňazských povolaní, s ktorými som sa stretával a ktoré poukazovali na krásu kňazského života.
K. Dučák: Keď som Vás po prvý raz zbadal pred svätou omšou, bolo na prvý pohľad zrejmé, že máte nevládnu ľavú ruku. Položil som si otázku: Ako tento kňaz odslúži svätú omšu? No potom, počas svätej omše, som obdivoval bravúrnosť, s akou ste zvládali liturgické úkony. Obdivoval som Váš pokoj, vyrovnanosť, neskôr aj skromnosť vo vystupovaní a srdečný prístup k veriacim. Ak to nie je nepríjemné, čo sa Vám prihodilo?
M. Hraňo: Nemám problém o tom hovoriť. Po prvom ročníku v seminári som mal počas prázdnin nehodu. Išiel som na bicykli do vedľajšej dediny Koš na adoráciu a svätú omšu a na tejto ceste ma zrazil opitý šofér na aute. Toto sa stalo vo štvrtok 10. augusta 2000 a ja som sa prebral v najbližšiu nedeľu v nemocnici. Ja si vôbec nepamätám, ako sa to stalo, pamätám si len preberanie v nemocnici. Operovali ma šesť hodín a zachránili mi život. Mám však ochrnutú ľavú ruku a hoci som potom v priebehu roka podstúpil operácie v Bratislave a v Prahe, tento stav je šestnásty rok nezmenený.
K. Dučák: Tuho som uvažoval, či Vám mám položiť nasledujúcu otázku, ale napokon som sa predsa len rozhodol dať Vám ju, hoci Vašu odpoveď tuším. Kvôli čitateľom sa však pýtam: Bolo ťažké odpustiť človeku, ktorý Vám takmer prekazil cestu k vysnenému povolaniu?
M. Hraňo: Nie ste prvý, ktorý mi položil podobnú otázku. Myslím, že som nikdy necítil hnev, nenávisť či neodpustenie voči tomu mužovi, ktorý ma vtedy zrazil. Modlil som sa za neho. Skôr mi ho bolo ľúto. Mal dlhšiu dobu problém s alkoholizmom, po tomto čine si chcel siahnuť na život. Ale Boh sa oslávil aj prostredníctvom neho, pretože on zmenil svoj život. Dnes robí osvetu proti drogám a pomáha mnohým ľuďom prekonať ich závislosť. Hoci sme sa po prvýkrát po tej nehode stretli na súde, necítil som nenávisť. Na súd ho dal prokurátor pre všeobecné ohrozenie. Tu som mu prejavil, že som mu odpustil. Neskôr ma navštívil na mojom prvom kaplánskom mieste. Myslel, že sa s ním nebudem chcieť stretnúť. Strávili sme pekný večer s ním i s jedným starším manželským párom, ktorému pomohol. Udalosť, ktorá pozmenila naše životy, je pre mnohých ľudí, ktorí si pobabrali život, vzpruhou začať nový život.
K. Dučák: Keď sa to stalo, neobjavili sa otázky bežné v takýchto prípadoch? Teda otázky typu: Prečo práve ja? Vari Pán zmenil svoje plány so mnou? Čo bude so mnou?
M. Hraňo: Asi jediné, čo ma vtedy trápilo, bola obava, že nebudem môcť byť kňazom. Veď načo by bol Cirkvi kňaz, ktorý používa len jednu ruku. V tých chvíľach mi bola veľkou oporou moja rodina a priatelia, mnohí prichádzali za mnou do nemocnice počas troch týždňov. Na dvadsiaty prvý deň som išiel po svojich nohách domov. Veľkou oporou mi bol dnes už nebohý biskup Rudolf Baláž, ktorý mi umožnil individuálny študijný plán a povedal mi, že ak bude treba nejaké povolenie na to, aby som mohol byť kňazom, všetko vybaví. Samozrejme, že ak budem ja chcieť, mal som pred sebou ešte päť rokov štúdia a formácie. A ja som chcel a zdá sa, že chcel aj Boh, a ja som dnes dvanásty rok kňazom. Dosť často si spomínam na slová jedného kňaza, že na požehnávanie a rozhrešovanie jedna ruka stačí. Vnímam, že Božie cesty sú nevyspytateľné a aj napriek hendikepu môžem mať účasť na Kristovom kňazstve. Táto situácia pomohla mojej mamičke, aby sa úplne stotožnila s mojím povolaním. Mne pomohla asi pochopiť viac zmysel obety. A tak ako pre vás aj pre viacerých iných ľudí je znakom Božej dobroty.
K. Dučák: To ste povedali veľmi pekne. Prepáčte mi tú úprimnosť, ale mám z Vás pocit, že ste sa dali Kristom pribiť na kríž a máte z toho dokonca radosť. Je to tak? Ste šťastný ako kňaz? Napĺňa Vás aj dnes toto povolanie?
M. Hraňo: Som šťastný ako kňaz. Nepopieram, že niekedy prichádzajú aj ťažšie chvíle či sklamania – a asi najviac zo seba, ale stále som vďačný, že si ma Pán pozval ako nástroj svojej milosti. Napĺňa ma radosť z toho, že som povolaný k účasti na Kristovom kňazstve a som vďačný za každý okamih, keď vďaka tomu, že som kňaz, môžem sprostredkovať Božie dary druhým. Okrem tých „bežných“ kňazských skúseností, mám aj viaceré, za ktoré som Pánovi vďačný, že ma ešte ponechal v tomto živote a tak som mohol druhým poslúžiť ako kňaz.
K. Dučák: Súčasná svätá omša Pavla VI. je neustále terčom kritiky zo strany ultratradicionalistov. Na druhej strane však Boh potvrdzuje svätosť tejto omše početnými eucharistickými zázrakmi. K viacerým došlo v susednom Poľsku. Jeden z nich sa odohral v mestečku Sokółka, ktoré sa stalo pútnickým miestom a neskôr tu došlo k zázračným uzdraveniam. Dá sa na základe týchto, ale aj iných skutočností vydedukovať, že cesta koexistencie oboch foriem rímskej liturgie, ktorú nastolil emeritný pápež Benedikt XVI. svojím apoštolským listom motu proprio Summorum Pontificum v roku 2007, je jedinou správnou cestou do blízkej i vzdialenejšej budúcnosti?
Vdp. Hraňo pri slávení svätej omše
M. Hraňo: Trochu by som vás poopravil, že nejde o omšu Pavla VI., ide o živú obetu Ježiša Krista, ktorú slávime podľa misála, najnovšie promulgovaného, teda schváleného, sv. Jánom Pavlom II. Keď niekomu vyhovuje sláviť túto najsvätejšiu obetu podľa misála sv. Jána XXIII., kde možno viac cíti mystiku či tajomno, nech sa páči, nemožno ním pohŕdať. Pápež Benedikt XVI. vyhovel tejto požiadavke a dal usmernenia. Ale nemožno pohŕdať ani súčasnou formou slávenia sv. omše, ktorá upriamuje ľudí k svätosti. Som presvedčený, že keď sa slávi zbožne a s úctou, privádza k svätosti biskupov, kňazov i Boží ľud. A de facto v Cirkvi vždy koexistovalo a stále existuje veľké množstvo rítov a všetky majú viesť a vedú k Bohu. Boh zveril Petrovi moc kľúčov a ako mi bude Rímsky misál predpisovať sláviť najsvätejšiu obetu, toho sa budem držať. Poslušnosť autorite Cirkvi je tiež prostriedkom spásy. Zázraky môžu a majú byť pre nás povzbudením k zbožnosti a úcte. Nie sú a nemôžu byť zdrojom viery, ale majú byť povzbudením vo viere.
K. Dučák: Veľa sa hovorí o nedostatku duchovných povolaní. Pritom však práve na Slovensku sme zaznamenali v roku 2016 úctyhodný počet 51 vysvätených katolíckych novokňazov. Aký je Váš pohľad na túto vec?
M. Hraňo: Nedostatok povolaní vnímam v takých dvoch momentoch. Prvým z nich je to, že na svet prichádza v našich krajinách menej detí ako v minulosti, a druhým dôvodom je konzumizmus, v zmysle použiť a zahodiť. Záväzok na celý život sa zdá akoby strašiakom, ktorý môže vyústiť do strachu z celoživotného záväzku. Boh povoláva aj v dnešnej dobe služobníkov do svojej vinice a Pán Boh zaplať za každú jednu kladnú odpoveď na túto jeho požiadavku. Každý jeden kňaz je znakom Božej dobroty voči ľuďom. Prosím však o modlitbu za všetkých nás, aby sme zostali verní svojmu záväzku.
K. Dučák: Mnohí ľudia, predovšetkým z tábora ultratradicionalistov, s obľubou vykresľujú čierne vízie Katolíckej cirkvi, ktorá podľa nich smeruje do záhuby. Pritom však štatistiky jednoznačne potvrdzujú trvalý trend rastu Katolíckej cirkvi vo svete. A čo je obzvlášť potešiteľné, rast Katolíckej cirkvi vo svete je výrazne rýchlejší ako celkový rast obyvateľstva našej planéty, takže stúpa aj percentuálny podiel katolíkov na celosvetovej populácii. Kým Európa prežíva istú krízu, v Afrike a Ázii Katolícka cirkev utešene rastie. Ako Vy osobne hodnotíte perspektívy Katolíckej cirkvi do budúcnosti? Optimisticky, skepticky, alebo opatrne?
M. Hraňo: Osobne som presvedčený, že v Cirkvi nejde o počty, ale o pozvanie k nasledovaniu Krista. Viera je nezaslúžený dar a Boh ju rozsieva aj v dnešnom svete. Katolícka cirkev vždy ponúkala a ponúka plnosť prostriedkov spásy, spojenú s nie vždy jednoduchými požiadavkami. Kristus prisľúbil, že jeho Cirkev nikdy nepremôžu pekelné brány a v tomto duchu vidím aj perspektívy Katolíckej cirkvi. Napriek chybám jej jednotlivých členov, nevynímajúc chyby jej posvätných služobníkov, Katolícka cirkev bude vždy tou Petrovou loďkou, ktorá bezpečne vedie do prístavu Božieho kráľovstva.
K. Dučák: Svätý pápež Ján Pavol II. predpovedal významnú úlohu Slovenska pri duchovnej obnove Európy. Čo si o tom myslíte?
M. Hraňo: Náš národ je malý, ale má pevné korene v kresťanskej viere a drží sa pevne učenia apoštolov. Preto aj teraz, keď predsedá naša krajina Európskemu spoločenstvu, nám naši biskupi pripomenuli toto pozvanie odovzdávať morálne hodnoty ostatným národom Európy. A som presvedčený, že keď zostaneme verní týmto zásadám, môžeme pozitívne pomáhať pri duchovnej obnove Európy. Myslím, že sa to výrazne prejavilo aj hojnou účasťou mladých Slovákov na stretnutí mládeže v Krakove.
K. Dučák: V poslednej dobe v Katolíckej cirkvi opätovne zarezonovala otázka prípadného prehodnotenia povinného celibátu rímskokatolíckych kňazov. S touto problematikou bol dokonca konfrontovaný aj súčasný pápež František. Keďže môj nebohý otec bol gréckokatolík a  podľa cirkevného práva som teda aj ja gréckokatolík, bežne sa stretávam so ženatými gréckokatolíckymi kňazmi. Náboženskú výchovu však v našej rodine mala pod palcom moja nebohá mamka, horlivá rímskokatolíčka, preto sa cítim byť viac rímskokatolík ako gréckokatolík. Považujem celibát v Rímskokatolíckej cirkvi za duchovný dar nevýslovnej ceny a mám veľké obavy, že plošné zrušenie celibátu by spôsobilo našej Cirkvi nesmiernu duchovnú ujmu. Dôležitejší a smerodajnejší je však Váš názor. Veď kto je povolanejší hovoriť o kňazskom celibáte ako rímskokatolícky kňaz, ktorý sám žije v celibáte?
M. Hraňo: Ja som písal svoju diplomovú prácu v kňazskom seminári práve na tému celibátu z morálnej teológie. Hľadal som v nej odpoveď na otázku, či ide o slobodnú alebo nevyhnutnú voľbu. Dospel som k odpovedi, že sloboda a nevyhnutnosť požiadavky zo strany Cirkvi sa nevylučujú, ale dopĺňajú. Život v celibáte nie je občas jednoduchý ani ľahký, ale je znakom odovzdanosti do služby Bohu a blížnym. Hoci celibát nie je podstatným prvkom kňazského života, predsa je veľkým darom. A keď Cirkev latinského obradu vyžaduje od kandidátov kňazstva tento záväzok, Boh určite dopĺňa to, čo by nám mohlo chýbať iným spôsobom. Znovu prosím o modlitbu, aby sme aj v tejto dobe mohli obstáť aj v tomto záväzku a neboli sme na potupu sebe a Cirkvi. A ak by raz Cirkev dospela k rozhodnutiu, že zdobrovoľní celibát aj pre latinský obrad, určite na to budú vážne dôvody. Myslím však, že aj potom by si mnohí vybrali stav života v celibáte ako prejav pohotovej dispozície v službe nerozdelenej lásky k tým, ku ktorým budú poslaní.
K. Dučák: Chceli by ste niečo odkázať slovenským katolíkom?
M. Hraňo: Milujte Krista i jeho Cirkev. Keď niekto povie, že Kristus áno, ale Cirkev nie, klame sám seba a ide proti Kristovi. Nech nás chyby jednotlivých členov Cirkvi, či nejakých spoločenstiev, neodrádzajú od lásky k Cirkvi. Ale nech nás ešte viac vedú k vďačnosti za milosť toho, že napriek chybám je Cirkev povolaná byť znamením spásy pre všetky národy a každý jeden z nás je spoluzodpovedný za jej obraz vo svete, v ktorom žijeme.
K. Dučák: Ďakujem za rozhovor.
Foto: archív autora a internetová stránka farnosti Terany (farnostterany.sk).

::
Odporúčame aj rozhovor s rakúskym diakonom Manuelom Sattelbergerom:
::

Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

5 komentárov:

  1. Ďakujem za pekný a zaujímavý, no hlavne povzbudivý rozhovor. Vanie z neho viera, nádej a láska.
    Osobitne ma zaujali dva momenty: zvýraznenie svätej omše ako obety Ježiša Krista a slová o tom, že poslušnosť autorite Cirkvi je tiež prostriedkom spásy.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný28.8.16

    J.M.J.A.J.T.

    Aj u pravoslavnych napriklad doslo k zazrakom, ale tym Pan Boh nepotvrdzuje spravnost ich bludneho ucenia, ale len potvrdzuje nejaky pravy clanok viery. Preto nemozno povedat, ze Pan Boh dokazuje svatost NOM-u zazrakom, ked uz tak, dokazuje tym pravdivost nejakeho clanku pravej viery. Keby to tak nebolo, museli by sme aj verit, ze bludne ucenie pravoslavnych je prave, lebo to zevraj dokazuje Pan Boh zazrakom.

    Ked NOM vedie ku svatosti, preco kazdym rokom stale viac knazov odchadza zo sluzby a daju prednost svetu (zene)? Je to jav stale okatejsi a pravidelnejsi, ktory sa v minulosti vyskytoval len vynimocne.

    Cirkev je z prikazu Bozieho nutna k dosiahnutiu spasy. Koho mam vsak ako katolik pocluchat, ked uz raz Cirkev zavrhla budy, ktore akoze ta sucasna hlasi ako prave ucenie?

    Akoze nieje celibat podstatnym prvkom knazskeho zivota? Pan Jezis sa sekol ked daval evanjeliove rady a sv. Pavol a cela Cirkev to tiez akosi nepochopili?

    A na koniec obeta svatej omse. Pytam sa tych, co si vravia katolici:
    Preco je nam potrebna obeta a ako si z nej beriete uzitok?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nehnevajte sa, ale vo vašich špekulatívnych slovách vidím snahu súčasnú Cirkev v každom ohľade diskvalifikovať. Na ujasnenie východísk by bolo vhodné, keby ste povedali, kam vlastne patríte, resp. kam sa zaraďujete (značka J.M.J.A.J.T., pod ktorou píšete svoje komentáre, asi väčšine ľudí nič nepovie).

      Ešte pár poznámok:

      1. Vdp. Hraňo píše jednoznačne: zázraky nie sú a nemôžu byť zdrojom viery; napokon, zázraky môže vyvolať aj zlý duch.

      2. Priame spájanie novšej liturgie s odchodom kňazov z kňazskej služby je neférové. Krízové obdobia boli aj v minulosti. Spomínam si na pasáž zo životopisu sv. Ignáca z Loyoly, kde sa píše o porušovaní celibátu mnohými vtedajšími kňazmi v Španielsku...

      3. Cirkev Kristova je len jedna. S tým asi budete súhlasiť. Ktorá je to teda, keď nie Cirkev katolícka?

      4. Spochybňujete vyjadrenie, že celibát nie je podstatným prvkom kňazského života. Ako potom vysvetlíte fakt, že v prvých storočiach kresťanstva celibát nebol povinný?

      5. Vdp. Hraňo pekne hovorí, že vo svätej omši ide o živú obetu Ježiša Krista. Keď svätú omšu vysluhuje riadne a právoplatne vysvätený Kristov kňaz, chcete spochybniť platnosť takej omše?!

      Odstrániť
    2. Anonymný30.8.16

      J.M.J.A.J.T.
      1. Skuste tuto namietku pouzit voci najnovsiemu clanku pana Ducaka, ktory sa prave na zazraky odvolava. Ked ju nedate Vy, dam mu ju ja.

      2. Uvadzam tu namietku preto, lebo si tu cicikate svedomie, kolko to len novovysvatenych knazov mate. A i sam Pan Jezis povedal, ze zatva je velka, ale robotnikov malo. A aj preto, lebo po 2. Vat. koncile rapidne klesol pocet „veriacich“ vykonavajucich si sviatost pokania, napriek udajnemu vpustenemu novemu vzduchu ci ako sa to ponovava. Znakom obratenia sa k Bohu je vsak pokanie. Takze nie su zasiahnuti len knazi, ale aj veriaci. Zeby to nemalo suvislost?

      3. Suhlasim, ze Katolicka cirkev je len jedna. Teda tie ostatne, ktore by si tak vraveli a nemali by vsetky 4 znamky Cirkvi Kristovej, nou nie su. Podla tych 4 znamok tu pravu spozname, nie podla nazvu a mame povinnost prinalezat k nej.

      4. Celibat bol vzdy povinny pri vyssich svateniach, len v zaciatkoch Cirkvi nebolo nutne davat to prikazom koli nadseniu. K bezzenstvu dali podnet svati apostoli, ktori uposluchli radu Pana Jezisa ( Mat. 19,21) a pustili vsetko a sli za Kristom. Bezzenstvio tiez odporucali.
      Az neskor, ked toto nadsenie, ktore celibat splodilo zacalo opadavat, Cirkev sa ujala tejto starobylej praxe a chranila ju zvlastnymi zakonmi.

      5. Kto chce platne vysluhovat sviatosti musi mat moc ( co pisete Vy), ale aj umysel robit to, co robi Cirkev, mat aspon nedokonalu pozornost. Potrebna je vsak aj dovolenost. Ked je splnene vsetko co ma byt, nemozem mat ako krestan-katolik nic proti.

      Odstrániť
  3. Anonymný31.8.16

    Myslím, že pánovi, ktorý píše pod značkou J.M.J.A.J.T.(čo by ma osobne zaujímalo čo to znamená), nikto neodpovedal na otázku, prečo je nám potrebná obeta sv. omše a aký z nej má kresťan úžitok. Ak by za nás Kristus nezomrel na kríži a zároveň by nevstal z mŕtvych, nebolo by náboženstva a ani katolíckej Cirkvi. Kristus za nás (ale aj všetkých ľudí) vylial svoju krv a dokonal dielo vykúpenia. Táto krvavá obeta sa opätovne sprítomňuje v každej sv. omši, aby sme si uvedomili, že On je živý a nepamätali na neho ako na historickú osobu spred 2000 rokov, ale toho, ktorého krv bola a je vylievaná opätovne za naše hriechy. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych (porov. 2 Kor 5,15).

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.