Výpredaj hodnôt

Ľudovít Košík

Súčasnú situáciu okolo nás – vo svete, v Európe, na Slovensku, ale aj v Cirkvi – nemôžeme charakterizovať ako radostnú a úspešnú, skôr by k nej pasovali slová „zlá nálada“ a „stále nové problémy“; často počuť slovo kríza. Akoby nám pribúdalo problémov a starostí, z ktorých často nenachádzame východisko, komplikujeme život sebe aj iným, a iní tak robia nám, devastujeme životné prostredie. Niekedy sa možno pýtame ako ďalej, ak ešte nájdeme odvahu vysloviť to nahlas. Niekedy sa zas tvárime a správame tak, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku, ale nie sme o tom presvedčení a máme mnoho obáv. Aj v ekonomickej oblasti vieme, že trvalo udržateľný rozvoj nemôže fungovať donekonečna, že v určitom bode dosiahne svoj vrchol a znova hrozí kríza. Keby sme problémy riešiť vedeli, asi by sme o nich nehovorili, ale boli by dávno vyriešené. Máme na to určených lídrov, ktorí nás pravidelne pred voľbami presviedčajú, že sú tí najpovolanejší a najzodpovednejší a že problémy určite vyriešia.

Myslím, že príčinou súčasného úbohého stavu spoločnosti je kríza morálky. Jedinou hodnotou, ktorú sme ochotní a schopní rešpektovať a na ňu reagovať, je majetok, peniaze a pôžitok. Postupne mnohí opustili svet pravých duchovných hodnôt, na ktorých vyrástla naša civilizácia a na ktorých stáročia úspešne za neľahkých podmienok fungovala. Táto kultúra nám dala mnohé osobnosti, vzory, ktoré sú príťažlivé ešte i pre mnohých súčasníkov, ona ich vybudovala v celej hierarchii spoločenského života, od prvých až po posledných, v rodinách, národoch, krajinách, v Európe aj inde vo svete. My dnes fungujeme tak, že svet hodnôt niektorí ešte rešpektujú, nie všetci ho opustili úplne a naraz, no proces ich opúšťania pokračuje a nová vlna ďalších, doteraz ešte neznámych problémov môže k tým súčasným pribudnúť.

Chceme si užívať, konzumovať, chceme pohodový, pohodlný, humánny život, chceme sa mať dobre. Sme, zdá sa, presvedčení, že keď budeme podporovať, siať a chrániť amorálnosť, obrazne povedané tŕnie a burinu, aj tak budeme zberať bohatú, kvalitnú úrodu. Spoliehame sa na to, že niekto naše problémy vyrieši, že niekto za nás urobí to, čo sa nám už dávno nechce riešiť a robiť, že niekto napraví všetko, čo sme spôsobili vlastnou nezodpovednosťou. Chýba nám zodpovednosť v konaní a za úseky, ktoré nám boli zverené. To, čo neriešime my sami v rámci našich kompetencií, v rodine, v škole, v spoločenstvách, vo farnostiach, nevyrieši ani niekto zhora, nech by bol akokoľvek dokonalý.

Zabudli sme byť vďační za život a všetko, čo denne dostávame, berieme to ako samozrejmosť, nechceme šíriť ani podporovať dobro, ba odvykli sme si i ďakovať, zabúdame na dôležitosť čností v našom živote. Správame sa mocensky, chceme vládnuť, rozkazovať, diktovať, nariaďovať... Vytratila sa z nášho správania pokora, skromnosť, slušnosť, obetavosť, ochota pracovať na sebe i výchove mladej generácie. Myslíme si, a čoraz viac to zdôrazňujeme a dávame aj najavo našimi slovami, legislatívou a správaním, že aj bez viery a morálky je možné trvalo šťastne žiť.

Každé naše rozhodnutie a konanie nesie dôsledky. Ak vytrvalo niečo rozkladáme, spochybňujeme i z tých najvyšších miest, ktoré nesú najvyššiu zodpovednosť, a tým, čo nás dvíha, robí lepšími a ochotnými slúžiť pohŕdame a spochybňujeme skutočné a pravé hodnoty, také výsledky budeme mať. Žiadna spoločnosť, teda ani naša, nemôže fungovať, ak poprie a spochybní hodnoty, na ktorých bola tisícročia budovaná. Nemáme právo sa čudovať ani tárať, ale konať pokánie, a tak naprávať všetko to, čo sme pokazili.

Svet nemôže fungovať a už vôbec nie úspešne, ak poprie hodnoty a normy, ktoré doň Boh pri stvorení vložil. Hovorí nám o nich Biblia i naše svedomie. A Boh nám všetko dal a zveril z lásky k nám. Aj nás pozýva k životu v láske. Kto hreší, nemiluje Boha ani človeka, ale ho uráža a škodí mu, ničí šťastie vlastné i šťastie ľudí okolo. Túto myšlienku si možno prečítať v listoch sv. Jána apoštola, a potom podľa nej konať.

Nemáme právo podriaďovať duchovné telesnému ani večné dočasnému. Ak my chceme žiť podľa zásady: ži si ako chceš a rob si čo chceš, určite nám to nemôže priniesť šťastie. A na takýchto zásadách žiadna cirkev nemôže mať budúcnosť, pretože ľudská cirkev, kde si jej protagonisti schvália normy v rozpore s Božím zjavením, stráca zmysel a prirodzene smeruje k zániku. Kto spochybní trvalo platné axiómy, zbytočne sa čuduje zlým výsledkom, zbytočne kričí, hrozí, vyhráža sa, nariaďuje, ukladá, vyzýva...

Treba nám návrat k hodnotám, ktoré sme opustili, nie k starým poriadkom, ale k trvalým hodnotám, ktorých pravdivosť je daná a storočiami overená; ony nás robia lepšími a svet radostnejším, bohatším a krajším. Mnohí, najčastejšie tí poslední v hierarchii spoločnosti, ešte žijú v usporiadaných a fungujúcich rodinách aj prijímajú a vychovávajú svoje deti podľa kresťanskej morálky, ale je pripravených mnoho vnútorne prázdnych a rečovo nadaných apoštolov „novej doby“, ktorí rozličnými aktivitami ľudí odvádzajú a lákajú k povrchnému životu, od zodpovedného života a vernosti pravým hodnotám. Možno si takýmto sebaklamom niektorí uspokojujú svoje svedomie, keď nesmerujú sami k dokonalosti, zvedú k nezodpovednosti aj iných.

Sloboda bez zodpovednosti nedáva zmysel. Sme svedkami mnohých zbytočných tragédií, ktoré sú zapríčinené nezodpovedným správaním. Viera, ktorá bola po stáročia na Slovensku i v Európe prirodzene odovzdávaná cez rodinu a Cirkev, z generácie na generáciu až do polovice minulého storočia, sa dnes stráca, čo vidíme aj na správaní väčšiny.

Zdá sa mi, že naša doba je podobná tej, v ktorej si ľudia budovali babylonskú vežu, hovoria síce jednou rečou, no čoraz menej si rozumejú, často iné hovoria a inak konajú. Máme lídrov, ktorí si robia monopol na pravdu a moc, máme silné médiá a internet, intenzívne pôsobiace na verejnú mienku, a mnohí im veria a do nich vkladajú svoju nádej. Paradoxom je, že šťastnejší sú tí, ktorí si vystačia aj bez týchto moderných výdobytkov, alebo ich používajú kriticky a okrajovo, lebo vedia, prečo tak robia.

Najväčším bohatstvom človeka je jeho čisté srdce nezaťažené hriechom, ruky naplnené zmysluplnou, konkrétnou službou Bohu i človeku a srdce naplnené láskou k Bohu i k ľuďom, osobitne k tým, za ktorých nesie zodpovednosť. Ak sa niekto zníži ku klamstvu, polopravdám a k demagógii, ak bude klamstvo používať ako svoju životnú metódu a zníži sa aj k iným zlým skutkom, ak spochybní čo len jediné prikázanie Dekalógu, tak bude otázkou času, kedy spochybní aj ďalšie alebo aj celkom všetky. Ak to robí verejne, treba sa nám pred takýmto človekom chrániť, lebo je nebezpečný. Volanie po dialógu býva niekedy aj preto, aby sa mohli presadiť polopravdy, demagógia a klamstvo, aby sa dostali do popredia takéto spôsoby; a kto hlása pravdu Bohom zjavenú, býva označovaný za extrémistu a radikála, aj právne prešetrovaný, ako to na základe vlastnej skúsenosti povedal aj arcibiskup na púti v Šaštíne 15. septembra 2016.

Boh nás povolal k pravej slobode, k nej nás pozýva Kristus, nedajme si jeho slová nikým zastrieť. A pravá sloboda je tam, kde si človek volí večné šťastie, trvalé dobro a kde sa koná podľa Božej pravdy. V tom spočíva naša kresťanská zodpovednosť. Že sa za kresťanov nielen považujeme, ale podľa viery žijeme. Zmysel má darovať sa, slúžiť a obetovať, no nie podvodníkom, klamárom a zlodejom, ktorí by radi naše služby využívali a zároveň pokračovali v svojom amorálnom konaní, lebo to by znamenalo, že podporujeme ich hriech. Milovať hriešnika neznamená, že sa mu podriadime a správame sa podľa jeho nálad a chúťok, treba nám hovoriť pravdu a dať jasne najavo tomu, kto koná zle, že nesúhlasíme s jeho zlým správaním, i keď dvere k návratu mu aj my aj Boh necháva otvorené až do konca života.

Nielen brať, ale je potrebné aj dávať, obetovať sa, prosiť a ďakovať, nie dokazovať si navzájom svoju moc a silu. Ježiš sa za nás obetoval do krajnosti a k takej obete pozýva aj nás, s ním určite nezblúdime. Mnohé, čo sme pokazili, máme šancu napraviť cez nápravu nášho života, cez úprimnú a pravú modlitbu, pôst a almužnu. Cez utrpenie a bolesť sa rodí nový život. Nestačia pekné a vzletné myšlienky ani dlhé rétoricky excelentné prednášky, naše skutky sú ukazovateľmi bohatstva nášho srdca.

Majme odvahu konať zodpovedne, nepodriaďovať sa mocným, ktorí nás rozličnými spôsobmi tlačia, aby sme zo svojho mála prispievali na ich veľké kopy majetku a podporovali ich moc, a potom to zneužívajú aj proti nám a proti Pravde a Láske. Nepodľahnime silnému tlaku poloprávd, falošných rečí ohlasovateľov modernej slobody, ktorá prináša mnohé závislosti a otroctvo hriechu, ktoré ani s vypätím všetkých síl nedokážeme ani dobre naprávať a liečiť, a nebuďme vazalmi  sebe navzájom.

Svoju úvahu končím slovami, ktoré sme počuli v chráme počas 25. nedele cezročného obdobia: „Čujte vy, čo šliapete po chudákovi a nivočíte bedárov v krajine. Hovoríte: ‚Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie, a sobota, aby sme mohli otvoriť sýpky, zmenšovať mieru, zvyšovať cenu a používať falošné váhy, kupovať úbohých za peniaze a bedára za pár sandálov a predať aj smeti z obilia?‘ Pán sa zaprisahal na slávu Jakuba: ‚Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok‘“ (Am 8, 4–7).

Ľudovít Košík

::

Ďalšie články autora:

Držme sa overených hodnôt

Naša kresťanská zodpovednosť

Kresťanstvo a náš svet

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.