Slovo na nedeľu (52)

Nenechám vás ako siroty.

(Jn 14, 18)

Ten, kto stratil jedného z rodičov, vie, aký je to veľmi zlý pocit, keď vám chýba otec alebo mama. Sám to poznám z vlastnej skúsenosti. Otec mi tragicky zahynul, keď som mal šestnásť rokov... Jeho odchod bol nečakaný (ktorá tragická smrť nie je náhla, neočakávaná?), zrazu len otca „nebolo“. Nestačili sme sa s ním rozlúčiť, množstvo slov, viet a rozhovorov zostalo nedokončených. Viem, ako som tým trpel. Bolo to naozaj ťažké a prešlo mnoho rokov, kým som sa s tým vyrovnal.

A teraz si predstavte, že prídete o oboch rodičov. Tak to je už naozaj ťažký zásah do psychiky. S takým niečím sa veľmi ťažko vyrovnáva. To je jazva na zvyšok života. Samozrejme, stratiť oboch rodičov, keď ste ešte dieťa alebo dospievajúci, je niečo iné ako prísť o nich v dospelom veku. Vieme, že nikto tu nezostane naveky a každý raz musí odísť. Šťastie, keď rodičov pochovajú ich deti a nie naopak!

Situácia, v ktorej by sme sa nechceli ocitnúť – ostať sirotami, byť na svete celkom sami. Bez pomoci, bez slov povzbudenia a útechy. Ježiš si to veľmi dobre uvedomoval a počítal s tým, že keď od apoštolov „odíde“, bude to podobné, akoby sa stali sirotami. Vieme, že im prisľúbil utešiteľa – Ducha Svätého. On im mal byť naporúdzi a mal nahrádzať Jeho neprítomnosť. Nech táto nádej je nádejou všetkých, podľa Ježišovho prísľubu: Nikdy nie ste sami. Vždy som s vami a pozorne bdiem nad vami!

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (51)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.