Na čom záleží

Boh tvorí ľadovce, stará sa o ovce, a čokoľvek sa deje, nafúkancom sa smeje

Vlado Gregor

V rámci modernizácie, aktivizácie a väčšej otvorenosti Cirkvi voči svetu prichádza k znechuteniu z týchto inovácií, k rezignácii a strate viery vo výnimočnosť a dokonca potrebu kresťanstva... Čím to je a čo zapríčiňuje, že tradičné semináre sú plné kňazov a nadšenia?

Pozrite sa, milí moji, aj človek, aj posvätné spoločenstvo Cirkvi sú podobné ľadovcu. Vidíme z neho asi len jednu desatinu, zvyšok je skrytý pod vodou, ale jeho pohyb je taký mohutný, že bez problémov rozdrví Titanik.

Áno, aktivity sú chvályhodné, aj vzdelanie je užitočné, aj konkrétna angažovanosť je nevyhnutná. Sú to všetko zjavné a viditeľné záležitosti, ale ten zvyšok ľadovca, tá hĺbka modlitby, viery a nádeje, ktorú nemôžeme zdokumentovať a podať vo forme pracovného výkazu, tá je pre prežívanie a odovzdávanie viery najdôležitejšia.

Každý človek má svoju hĺbku, ktorú nevidíme, a ak ním pohŕdame, pretože sme k jeho hlbinám slepí, tak Cirkev nebudujeme, ale pochovávame. Vysmievame sa z adorácií, procesií, pútí, krížových ciest, krásnych obrazov a veľkolepých ceremónií. Neopovažujme sa považovať ľudí, ktorí si túto tradičnú a ľudovú zbožnosť ctia a praktizujú, za menejcenných a hlúpejších!

Viera a nádej sa prejavujú najmä vtedy, keď je človek zahnaný do kúta, keď sa sám v sebe nevyzná a naozaj nevie, čo má robiť. Vtedy mu nijaký nadšený, vzdelaný a charizmatický aktivista s troma titulmi spredu a štyrmi zozadu nepomôže. Jeho bolesť je veľká, hlboká a tichá a často sa naozaj dokáže len modliť ruženec, adorovať, putovať a pozorovať, ako dopadne to, čo nedokáže a nezvládne on sám ani jeho namyslení posudzovatelia, ktorí sú pri všetkej svojej aktívnosti a „coolovosti“ nezriedka naivnejší a plytkejší od neho.

Iste, aj tí snaživci sú potrební a boli by sme nemilosrdní, keby sme im brali chuť a možno občas aj zdravé sebavedomie. Ale moderný a pyšný Titanik rozbíjajú práve tí nenápadní a hlbokí ľudia, ktorí väčšinou len mlčia a dívajú sa, pretože iné už nevládzu a ostala im len tá viera a nádej a možno aj trocha nerealizovanej lásky.

Tí modernisti a aktivisti často považujú „ruženčiarikov“ a pútnikov za chorých, ale sami si neuvedomujú, nakoľko svojím perfekcionizmom a inštrumentalizmom vieru v Boha a v Cirkev znechucujú a pochovávajú. Človeka predsa nemožno posudzovať podľa toho, nakoľko nám vyhovuje a spĺňa naše vraj ideálne kritériá. Tí vraj úbožiaci, ktorí možno nerozumejú múdrym kazateľským výlevom, pripadajú nám zaspatí a rezignovaní, ale práve oni sú tou miazgou, ktorá vieru, nádej a naše spoločenstvo živí a okrášľuje.

Ak týmito ľuďmi pohrdneme, ak odmietneme ich produkty a aktivity, ktoré sú často ich jedinou potechou, aj keď sa nám zdá úbohá, tak pohŕdame samotným Ježišom, ktorý sa obracal práve k tým jednoduchým a nevzdelaným a ktorého chladní a prešpekulovaní farizeji, zákonníci a rôzni iní vtedajší vykladači ponížili a odmietli.

Nech si nik nemyslí, že vyrobí nepotopiteľný Titanik, že vytvorí všetko „naj“, dokonca priamo raj. Naozaj môže všeličo zlepšiť a nadchnúť iných ľudí, ale nech si vždy uvedomuje, že netvorí nič dokonalé a neprekonateľné – a bez úcty k tomu, čo ho presahuje, potopí nakoniec sám seba a potopí aj druhých a nevinných.

Nech Boh odpustí takým pomýleným aktivistom (za socializmu sme ich nazývali aktívni blbci) a nech odpustí a pomôže aj ich obetiam a tiež spoločenstvu Cirkvi, do ktorej vkladajú jedinú svoju nádej. Nech sme tejto nádeje hodní a nech si ctíme toho, ktorý sa obetoval a trápil, aby nám túto vieru, nádej a lásku bez pýchy naveky odovzdal.

Vlado Gregor

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.