Anjel v cele

Jozef Tomášik

O Božom služobníkovi Jánovi Havlíkovi

CHVOJNICKÝ ÚSMEV

Na brehu Chvojnice
dnes sedieť chcem
a mlčať do šumenia starých líp.
Po tvári hladiť
zvráskavenú zem,
čo vonia po túžbe po Bohu.
Hľadať na hladine
odraz vlčkovianskej dúhy,
aby som uvidel Boží úsmev,
ktorým sa zaiste smiali
aj pery Janka Havlíka.
V ňom prinášal blížnym
Teba, Pane,
aj v dobách neúsmevných,
tu sedával 
a načúval Tvojmu srdcu,
čo v Chvojnici pulzuje
a žblnkotá.

VÄZEŇ č. AO11355

„Prosím slávny súd, aby trest, ktorý chce uložiť tým,
čo trpia pre nás, rozdelil medzi nás a mne dal najviac.“ (Janko Havlík)

Jedenásť krutých rokov
za vieru v Boha.
Vyhnaný zo zemského raja
za nepohoršiteľnú lásku k Bohu,
čo pomedzi železné prsty
preteká ako živé striebro
do väzenských celí.
Pretože: „Kde sa dvaja alebo traja
zídu v mojom mene,
tam som aj ja medzi nimi.“

Boh svojimi ranami
raz každú ranu zacelí.
Premení celú
väzenskú celu
na srdcový celopal rehoľníka.

ANJELSKÉ RORÁTY

Pri spevoch a sviecach
do bedier Zeme znejú
anjelské roráty.
Fialové ornáty
zakliate do väzenských hábov.
Namiesto darov obetných
skladajú na oltár
vlastné životy.
Pod ružencom z rosy
spievajú Pánovi
pieseň glóriovú,
lebo Ktosi vykonal na nich
veci zázračné.
Kríže z jalovej skaly
na kameň uholný premieňajú.
Pasú na podzemných pasienkoch
gloriolu.

PIETA SLOVENSKEJ MATKY

Kostolné veže
tu prerážajú nebesia
ako modliace ruky
slovenských materí.
Kaplnky čakajú
na Boha na poli
a kríže ako svätí
strážia odnepamäti
brehy slovenskej Moravy.
Pod krížom,
kde končí sa dedina,
na prsiach
dvoje rúk zopína
slovenská matka
Justína.
Modlí sa za syna.
Mučeného bez viny
za ostnatými drôtmi
z tŕňovej koruny.
Do dreva Božej muky
zrobené ruky zatína.
A žalostne narieka
ako vylievajúca sa rieka,
keď jej prinesú
do zjatrenej náruče
svätého Janka Havlíka
v zástupoch u Hospodina.
Ako záhorská dolina,
ktorej dobrotivý Boh
položil dúhu do lona,
ďalšia
zo slovenských materí
pripomína
obraz piety Sedembolestnej
zo Šaštína.

OD SRDCA K SRDCU

Slnko dnes
akoby nechce zapadnúť
tam kdesi za Moravu.
Ale
do ľudských sŕdc.
Zlatými lúčmi
blúdi po oknách
holíčskeho chrámu,
kde zastane na Srdci
Syna človeka.
Tu, pod Srdcom,
hľadal Lásku
aj chvojnický posol služby a lásky.
Z Božského Srdca na oltári
vyviera láska odveká.
Od Srdca k srdcu.
A túžil,
nech sa navždy spoja.
Miloval Božské Srdce
a nie jeho,
ale nech sa stane Božia vôľa.
Miloval! Miloval! Miloval!

ANJEL PÁNA

Vo vežiach
chladné zvony ožívajú.
A hladné srdcia
bijú do kovových plášťov.
Na večiereň,
keď slnko na odchod zvoní
lúčmi na Moravu,
znejú do krvavých tónov.
Zvoní aj úrodná hruda,
čo Boh nohami pooral,
keď raz kráčal Vlčkovanmi.
I klasy o nebesia,
čo voňajú z rúk
starých otcov i mám až na stôl.
Do krajcov.
Na oltár.
Do zlatých kalichov
zvonia strapce plodonosnej révy,
čo čakajú, než premenia sa
v rukách kňazov na Krista.
A zvonia aj kríže za dedinou
do rodnej otčiny.
Božie muky, piety, kalvárie,
kostoly, kaplnky,
sochy svätých vyzváňajú:
Nevinný! Nevinný! Nevinný!

(Básne Jozefa Tomášika zo zbierky Anjel v cele.)

::

O Božom služobníkovi Jánovi Havlíkovi:

Hrdinský svedok viery Ján Havlík

Muž, ktorý zomrel postojačky

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.