4. januára 2018

Cesta vlakom

Robert Hakala
Tento príbeh sa stal už dávno, niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Syn bol asi druhák, dcéra mala päť rokov. Začala sa prebúdzať jar, slnko odvážne ukazovalo svoj zlatistý úsmev, bol deň ako stvorený na víkendový výlet do prírody. Sadli sme do rýchlika – našim cieľom bol Liptovský Mikuláš.
V rýchlikovom kupé sedeli starší manželia, mladá mamička s dcérkou a my štyria, manželka, dve deti a ja. Vlak sa pohol, stromy nevládali bežať za nami... Pohodlne sme si sadli, kupé bolo zaplnené, mohol som sa trošku poobzerať. Starší pán začal čítať noviny, jeho manželka oddychovala s privretými očami. Mladá mamička sedela pri okne, vedľa nej dievčatko, dcérka. Ona bola oblečená pekne, moderne, dokonalý účes, upravená ako na módnu prehliadku. Podobne vyzerala aj dcérka. Jej oblečenie ladilo s mamičkiným. Vyleštené topánočky, učesaná... Sedela však napnutá ako v školskej lavici. Keď ste sa na obe pozreli, hneď ste videli, že patria k sebe. Nielen oblečením, spôsobom sedenia, ale hlavne odmeraným správaním. Akoby si mysleli – čo robíme v tejto spoločnosti?

Ja s manželkou sme mali športové oblečenie: sveter, turistickú vetrovku, batoh,na nohách vibramky... Podobne boli vystrojené aj naše deti. Žiadne nóbl oblečenie, ale turistické, každé malo svoj batôžtek.
Sedíme v pokoji, ale len chvíľu. Naša dcérka bola „živé striebro“. Len čo sme sa usadili, pýtala si bábiky. Zložil som jej batôžtek, vytiahla si z neho dve bábiky. „Nech aj ony vidia cestu,“ vyhlásila. Stará pani sa usmiala. Syn bol pokojný, jeho zaujímali iba zvieratká. Otvoril si knihu o zvieratkách, prevracal strany, čítal. „Potrebujem hrebeň,“ o chvíľu vyhlásila dcérka. „Bábiky sú strapaté.“ Onedlho boli bábiky smädné, potom hladné...
Naša dcérka ponúkla bábiku dievčatku. Prekvapila ma jej reakcia. Odtiahla sa. Akoby jej prekážalo, že bola oslovená. Mamička našej dcérke iba stroho oznámila: „Bábiky má doma.“
O chvíľu naša dcérka povedala: „Musím si niečo nakresliť.“ Vybral som jej pastelky, zošit a dcérka začala kresliť krajinu. Samozrejme, boli to také detské čarbance. Dcérka sa opýtala dievčatka: „Nechceš maľovať?“ Dievčatko neodpovedalo. „A nie si smädná?“ Opäť nič. Ticho. Jej mamička s opovrhnutím pozrela na našu dcérku a úsečne, s prísnym pohľadom povedala iba krátke a nervózne „Nie!“ Všetkým dala najavo, aby ich neobťažovali a dali im pokoj.
Cesta pekne ubiehala. Naše deti boli veselé, ako sa hovorí – bolo ich celé kupé. Dievčatko sa ani nepohlo, jej mamička vytrvalo pozerala do okna. Bolo vidieť, že sa s nami nudila. Zrejme bola zvyknutá na inú spoločnosť.
„Kopce, kopce!“ zvolala naša dcérka. „Už bude štrk.“ Zasmial som sa. „Štrk“ znamenal – Štrba. „Áno, bude Štrba.“ Hovorím jej so smiechom. Zasmiali sa aj starší manželia. Iba mamička s dievčatkom nie. Zdalo sa mi, že dievčatko sa aj chcelo zasmiať, ale v poslednej chvíli si to rozmyslelo...
Zastali sme v Štrbe. Vlak si ťažko vydýchol, kolesá zaškrípali. V kupé bolo ticho. Dcérka bola spokojná, vedela, že sa blíži Mikuláš.
O  chvíľu sme sa opäť pohli. Zrazu začalo dievčatko hovoriť. Nahlas. Boli to jej prvé slová. „Ideme... ideme...“ Potom sa na niekoľko sekúnd odmlčalo a pomaličky, zreteľne dodalo: „Do riti.“
Nebudem opisovať podrobne, čo v kupé nastalo. Nič. Mrazivé ticho. Mamička vražedným pohľadom hľadí na svoje dievčatko. Tá zbadala, že je niečo zlé. Stiahla útle pliecka a schovala by sa aj do myšacej dierky.
Naša dcérka vyvalila oči a ticho mi šepkala: „Počul si, čo povedala?“ Pokrčil som plecami. Bolo to trápne pre každého z nás. Napätie vo vzduchu bolo neznesiteľné. Prerušil ho náš hlasitý smiech.
Zrazu sa mamička zodvihla a chvatom začala obliekať svoju dcérku. Tá celá prestrašená nevedela, čo sa robí. Iba tíško protestovala: „Už je Žilina?“ Mamička bola neúprosná, chvatom zobrala svoje veci aj dcéru a z kupé odišla.
Ostali sme tam my štyria a postarší manželský pár. Po chvíľke údivu pani povedala: „To je tak, keď sa ľudia hrajú na niečo, čím nie sú!“
Robert  Hakala
::
Na čítanie:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.