Aj tak sa dá

Robert Hakala

Aj vy patríte medzi tých, ktorí o obchodníkoch nemajú práve najlepšiu mienku? Zdá sa vám, že tovar predražujú, a tak rýchlo zbohatnú na váš úkor? Nechcem teraz hádzať všetkých do jedného vreca a myslieť si, že nás skutočne okrádajú a ich činnosť nemá nič spoločné s kresťanskou morálkou – v tomto texte vám predstavím tri typy obchodníkov a vy sami môžete usúdiť, či na nich platí to naše známe: aj tak sa dá.

S obchodníkom číslo jeden som sa náhodou zoznámil v kúpeľoch ešte v roku 2005. Stretli sme sa pri jednom stole, slovo dalo slovo, rozpovedali sme sa. Mal obchod so športovým tovarom, v okresnom meste. Po tovar chodil do blízkeho štátu, kde vo veľkosklade kúpil jeden pár športovej obuvi za tri doláre. Bolo jedno, či to bola značka Adidas, Puma, Nike (samozrejme, šlo o lacné napodobeniny). Chodil spolu s niekoľkými kamarátmi, tiež obchodníkmi. Objednali si autobus, vyzeralo to ako zájazd, iba miesto turistov bol napakovaný tovarom. S colníkmi nebol problém – niekoľko stoviek dolárov v pase zakrylo colníkom oči. A teraz pointa: „Doma som dal do výkladu veľký nápis super akcia, pri tovare som napísal cenu 1990 Sk, tú som prečiarkol a napísal som cenu 1490 Sk. Za niekoľko dní boli všetky páry preč... len sa tak zaprášilo...“  Čo k tomu dodať? Aj tak sa dá...

S obchodníkom číslo dva som sa stretol nedávno. Bol som v Prahe a dostali sme chuť na kávu (bola so mnou manželka a syn). Našli sme kaviarničku, v tesnej blízkosti Václaváku. Objednali sme si tri kávy. Onedlho priniesla čašníčka kávu a položila ju pred manželku. Na tie zvyšné dve sme čakali asi 5–7 minút. Čašníčka sa ospravedlnila, museli niečo opraviť na kávovare. Vypili sme, oddýchli si a vypýtali účet. Prišla čašníčka, položila na stôl účtenku: „Dali sme vám zľavu pätnásť percent, keďže ste museli čakať, za čo sa vám ešte raz ospravedlňujeme.“ Ostali sme prekvapení. Aj tak sa dá...

S obchodníkom číslo tri som sa stretol v ten istý deň, v Prahe. Som filatelista (amatér), na skok od Václaváku v jednej z pasáži je filatelistický obchodík. Vojdem dovnútra, manželka a syn ostávajú vo vedľajšej predajni odevov. „Prajete si?“ prihovorí sa pán za pultom. Mal by som napísať za stolom, keďže tam má otvorených niekoľko fliaš s alkoholom. Nestačím zareagovať a núka ma: „Pohárik becherovky, koňaku... vyberte si.“ Oponujem mu:„Teraz nie.“ „Tak kávičku...“ nedá sa odbiť. „Nie, nie, som tu iba zo zvedavosti... Máte nejaké korešpondenčné lístky do roku 1945?“ pýtam sa. Pán vytiahne škatuľu plnú takýchto celín. Až teraz si lepšie prezriem vnútro predajne. Malá miestnosť, plná regálov a tie napratané rôznymi škatuľami plnými známok, obálok... v kúte stolík, pri ktorom sedia dvaja muži. Vyberajú si známky, pred nimi poháriky, káva. O chvíľu príde za mnou manželka a syn. „Milá pani,“ okamžite zareagoval predavač: „Kávičku? Koňačik?“ Manželka s úsmevom odmieta. Onedlho som mal vybratých niekoľko celín. Predavač ich pomaly spočíta a povie: „Tisíc dvestopäťdesiat... dáte mi tisícovku a budeme obaja spokojní.“  Môžem napísať, že som bol naozaj spokojný. Pri odchode mi ešte pán povie: „Otvorené máme aj zajtra.“ (Na druhý deň bol v Čechách štátny sviatok.) Čo dodať? Aj tak sa dá...

Skutočne, aj tak sa dá... a aj tak sa dá. Záleží to od ľudí a hlavne od ich charakteru.

Robert Hakala

::

Odporúčané:

Katolícky pozdrav

Obraz

Zajtra

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.