Najväčšia ironička našej literatúry

Prózy Boženy Slančíkovej-Timravy sa oplatí čítať aj v súčasnosti

Nedávno uplynulo 150 rokov od narodenia azda najvýznamnejšej slovenskej prozaičky Boženy Slančíkovej-Timravy. Narodila sa 2. októbra 1867 v Polichne. Jej otec bol evanjelickým farárom. Do ľudovej školy chodila v rodisku a meštiansku školu absolvovala v Banskej Bystrici. Nevydala sa a žila v rodičovskom dome, po otcovej smrti odišla do susednej Ábelovej, kde pôsobil ako farár jej brat. Tam bývala až do roku 1945, potom sa presťahovala k príbuzným do Lučenca. Zomrela 27. novembra 1951.

Timrava prežila vlastne celý svoj život v rodnom kraji a to sa prirodzene prejavilo v jej literárnom diele, nie však negatívne – napriek istej ohraničenosti, ktorá môže byť aj výhodou, prekračuje obmedzenia brániace tvorivej slobode. Jej dielo svedčí o tom, že umelecká invencia vie byť silnejšia ako mnohé objektívne či subjektívne prekážky a existenčné problémy. Prejavila talent, ktorý vyniká zvlášť na pozadí súdobej literatúry, z veľkej časti poznačenej formalizmom a sentimentalizmom. Ona dala do popredia vecný realizmus, spojený s nič nešetriacou úprimnosťou a iróniou, aby odkryla vnútorný svet postáv i komplikovanosť medziľudských vzťahov.

Timrava začínala veršami, ktoré zostali v rukopise, ale včas svoju pozornosť zamerala na prózu, ktorá viac vyhovovala jej autorskému naturelu. Písala črty, poviedky a novely najmä z dedinského sveta, teda z prostredia, ktoré dôverne poznala. Po roku 1918 napísala aj niekoľko divadelných hier. Umelecky zachytávala život prostého ľudu i vidieckej inteligencie, pričom kládla dôraz na psychológiu postáv. V jej prózach nenachádzame strhujúci dej, ten je spravidla všedný, epizodický. Dôležité je to, čo si postava myslí, čo hovorí, prípadne čo nepovie – zamlčí, až potom to, čo vykoná.

Timravinou tlačenou prvotinou je próza Za koho ísť? (1893), ktorá vyšla v budapeštianskych Slovenských novinách. Neskôr publikovala časopisecky hlavne v Slovenských pohľadoch. Knižne vyšli jej práce v niekoľkých vydaniach a niektoré boli neskôr i filmovo spracované. Všimnime si bližšie dva knižné zväzky – dva výbery, z ktorých si možno vytvoriť dobrú predstavu o tvorbe autorky.

Matica slovenská vydala v prvej polovici 20. storočia Sobrané spisy Timravy. Ôsmy zväzok týchto spisov z roku 1942 obsahuje prózy: Mojžík, Ťapákovci, Mylná cesta, U Kanátov a Pódi. Vo vydarenej poviedke Mojžík sa spája humor s poučením. Novela Ťapákovci predstavuje jeden z vrcholov Timravinej tvorby. Nejde v nej len o kritiku nedvižnosti či zaostalosti, ale o hlbší ponor do problematiky sociálno-spoločenských vzťahov. Príbeh zachytený v próze Mylná cesta vyústi do osobnej tragédie – človek sa niekedy ľahko, až akosi nebadane, ocitne na šikmej ploche a náprava býva ťažká. Medziľudské vzťahy, aj v krajných polohách lásky a nenávisti, nachádzajú svoj odraz v novele U Kanátov, s dôrazom na možnosti polepšenia, zblíženia, daného neraz aj prostou nevyhnutnosťou. Novela Pódi má tri časti: Pódi sa žení, Pódi na rázcestí a Pódi pri cieli. Autorka v nej realisticky stvárňuje fenomén židovského krčmárstva a nezriadenú túžbu po majetku.

V Matici slovenskej vyšiel tiež výber nazvaný Skúsenosti (2009), do ktorého boli zahrnuté štyri novely: Skúsenosť, Bez hrdosti, Veľké šťastie a Skon Paľa Ročku (s doslovom Viliama Marčoka). Novela Skúsenosť, ktorá svojho času vyvolala rozruch, vychádza priamo z Timraviných osobných zážitkov. Autorka v nej pranieruje pretvárku, neúprimnosť a iné ľudské a spoločenské neduhy prifarbené malomeštiactvom. V obsiahlych novelách Bez hrdosti a Veľké šťastie sa hovorí o ľúbostnom cite, láske a hľadaní (osobného, rodinného) šťastia, najmä z pohľadu ženských postáv. Kratšia novela Skon Paľa Ročku je obrazom ľudského údelu a jeho mravných zákonitostí – všetko v živote, každé slovo i skutok, ba aj myšlienka, má svoje dôsledky, preto sa oplatí dodržiavať isté normy a pravidlá...

Viliam Marčok nazval Boženu Slančíkovú-Timravu najväčšou ironičkou našej literatúry. Pravdaže, to je iba jeden aspekt jej literárnej tvorby, súvisiaci so zámerom naozaj pravdivo, bez zbytočných príkras stvárniť ľudský život, či už ide o napohľad banálne citové problémy, alebo veľké otázky dobra a zla. Umenie má slúžiť životu – v tom najlepšom zmysle slova. Pravdivosť má byť a v konečnom dôsledku aj je oslobodzujúca!

Ján Maršálek

(Recenzia vyšla pôvodne v časopise VOX č. 9/2018)

Sobrané spisy Timravy, sväzok 8; T. Sv. Martin, Matica slovenská, 1942
Božena Slančíková-Timrava: Skúsenosti; Martin, Matica slovenská, 2009

::

Recenzujeme dobré knihy:

Jozef Cíger Hronský: Svet na Trasovisku

Alexander Solženicyn: Rakovina

Robert Sarah: Sila ticha

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.