30. júna 2018

Najväčšia ironička našej literatúry


Prózy Boženy Slančíkovej-Timravy sa oplatí čítať aj v súčasnosti
Nedávno uplynulo 150 rokov od narodenia azda najvýznamnejšej slovenskej prozaičky Boženy Slančíkovej-Timravy. Narodila sa 2. októbra 1867 v Polichne. Jej otec bol evanjelickým farárom. Do ľudovej školy chodila v rodisku a meštiansku školu absolvovala v Banskej Bystrici. Nevydala sa a žila v rodičovskom dome, po otcovej smrti odišla do susednej Ábelovej, kde pôsobil ako farár jej brat. Tam bývala až do roku 1945, potom sa presťahovala k príbuzným do Lučenca. Zomrela 27. novembra 1951.
Timrava prežila vlastne celý svoj život v rodnom kraji a to sa prirodzene prejavilo v jej literárnom diele, nie však negatívne – napriek istej ohraničenosti, ktorá môže byť aj výhodou, prekračuje obmedzenia brániace tvorivej slobode. Jej dielo svedčí o tom, že umelecká invencia vie byť silnejšia ako mnohé objektívne či subjektívne prekážky a existenčné problémy. Prejavila talent, ktorý vyniká zvlášť na pozadí súdobej literatúry, z veľkej časti poznačenej formalizmom a sentimentalizmom. Ona dala do popredia vecný realizmus, spojený s nič nešetriacou úprimnosťou a iróniou, aby odkryla vnútorný svet postáv i komplikovanosť medziľudských vzťahov.

Timrava začínala veršami, ktoré zostali v rukopise, ale včas svoju pozornosť zamerala na prózu, ktorá viac vyhovovala jej autorskému naturelu. Písala črty, poviedky a novely najmä z dedinského sveta, teda z prostredia, ktoré dôverne poznala. Po roku 1918 napísala aj niekoľko divadelných hier. Umelecky zachytávala život prostého ľudu i vidieckej inteligencie, pričom kládla dôraz na psychológiu postáv. V jej prózach nenachádzame strhujúci dej, ten je spravidla všedný, epizodický. Dôležité je to, čo si postava myslí, čo hovorí, prípadne čo nepovie – zamlčí, až potom to, čo vykoná.
Timravinou tlačenou prvotinou je próza Za koho ísť? (1893), ktorá vyšla v budapeštianskych Slovenských novinách. Neskôr publikovala časopisecky hlavne v Slovenských pohľadoch. Knižne vyšli jej práce v niekoľkých vydaniach a niektoré boli neskôr i filmovo spracované. Všimnime si bližšie dva knižné zväzky – dva výbery, z ktorých si možno vytvoriť dobrú predstavu o tvorbe autorky.
Matica slovenská vydala v prvej polovici 20. storočia Sobrané spisy Timravy. Ôsmy zväzok týchto spisov z roku 1942 obsahuje prózy: Mojžík, Ťapákovci, Mylná cesta, U KanátovPódi. Vo vydarenej poviedke Mojžík sa spája humor s poučením. Novela Ťapákovci predstavuje jeden z vrcholov Timravinej tvorby. Nejde v nej len o kritiku nedvižnosti či zaostalosti, ale o hlbší ponor do problematiky sociálno-spoločenských vzťahov. Príbeh zachytený v próze Mylná cesta vyústi do osobnej tragédie – človek sa niekedy ľahko, až akosi nebadane, ocitne na šikmej ploche a náprava býva ťažká. Medziľudské vzťahy, aj v krajných polohách lásky a nenávisti, nachádzajú svoj odraz v novele U Kanátov, s dôrazom na možnosti polepšenia, zblíženia, daného neraz aj prostou nevyhnutnosťou. Novela Pódi má tri časti: Pódi sa žení, Pódi na rázcestíPódi pri cieli. Autorka v nej realisticky stvárňuje fenomén židovského krčmárstva a nezriadenú túžbu po majetku.
V Matici slovenskej vyšiel tiež výber nazvaný Skúsenosti (2009), do ktorého boli zahrnuté štyri novely: Skúsenosť, Bez hrdosti, Veľké šťastieSkon Paľa Ročku (s doslovom Viliama Marčoka). Novela Skúsenosť, ktorá svojho času vyvolala rozruch, vychádza priamo z Timraviných osobných zážitkov. Autorka v nej pranieruje pretvárku, neúprimnosť a iné ľudské a spoločenské neduhy prifarbené malomeštiactvom. V obsiahlych novelách Bez hrdostiVeľké šťastie sa hovorí o ľúbostnom cite, láske a hľadaní (osobného, rodinného) šťastia, najmä z pohľadu ženských postáv. Kratšia novela Skon Paľa Ročku je obrazom ľudského údelu a jeho mravných zákonitostí – všetko v živote, každé slovo i skutok, ba aj myšlienka, má svoje dôsledky, preto sa oplatí dodržiavať isté normy a pravidlá...
Viliam Marčok nazval Boženu Slančíkovú-Timravu najväčšou ironičkou našej literatúry. Pravdaže, to je iba jeden aspekt jej literárnej tvorby, súvisiaci so zámerom naozaj pravdivo, bez zbytočných príkras stvárniť ľudský život, či už ide o napohľad banálne citové problémy, alebo veľké otázky dobra a zla. Umenie má slúžiť životu – v tom najlepšom zmysle slova. Pravdivosť má byť a v konečnom dôsledku aj je oslobodzujúca!

Ján Maršálek
(Recenzia vyšla pôvodne v časopise VOX č. 9/2018)
Sobrané spisy Timravy, sväzok 8; T. Sv. Martin, Matica slovenská, 1942
Božena Slančíková-Timrava: Skúsenosti; Martin, Matica slovenská, 2009
::
Recenzujeme dobré knihy:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.