15. februára 2019

Sme povolaní k svätosti

Ľudovít Košík

Pán zastavil sa na brehu...
Pri čítaní či počúvaní biblických textov liturgie 5. nedele v cezročnom období rok C (Iz 6, 1–2a, 3–8; 1 Kor 15, 1–11; Lk 5, 1–11) môžeme prísť k  myšlienke, že ich spoločnou  témou je Božie oslovenie a povolanie človeka. A tiež to, že všetci oslovení si uvedomujú bázeň pred Bohom, svoju veľkú hriešnosť a nehodnosť komunikovať s Bohom. Počúvali Boha, prijali jeho milosť, vďaka ktorej sa stali takými, ako vošli do dejín a ako ich poznáme aj dnes, po tisícročiach, ktoré uplynuli od udalosti ich povolania.

V prvom čítaní hovorí prorok Izaiáš, ako videl Pána, pocítil svoju vinu, bol očistený od svojich hriechov a odpovedal na Boží hlas: „Hľa tu som, mňa pošli.“ V druhom čítaní apoštol Pavol v liste do Korintu píše, že im ohlasuje to, čo on prijal od Krista, ktorý sa zjavil aj jemu. Tiež konštatuje svoju nehodnosť, vedomý si je toho, že Božiu Cirkev prenasledoval, ale uvedomuje si tiež veľkosť a dar Božej milosti. A v evanjeliu Lukáš opisuje, ako Ježiš učil  na brehu Genezaretského jazera zástupy, potom oslovil a pozval k nasledovaniu Šimona Petra a Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí opustili všetko a išli za ním. Boh sa prihovára človeku. Vo Svätom písme máme opísaných mnoho takýchto oslovení, pozvaní človeka.
V náboženstvách prirodzených človek hľadá Boha, vytvára si o ňom svoje predstavy a hľadá spôsoby, ako mu prejaviť svoju úctu. Takto to bolo od stvorenia sveta. Človek si predstavoval Boha podľa vlastných schopností. Vedel z prírody, zo života, že Boh je, ale nevedel o ňom nič konkrétne, tak konal na základe vlastných  predstáv.
Kresťanské náboženstvo je zjaveným náboženstvom, Boh oslovuje človeka, prihovára sa mu a hovorí mu, čo a ako má konať. Keď nastala plnosť časov, poslal svojho Syna, aby nám zjavil „všetko čo počul od nebeského Otca“ (porov. Jn 15, 15). V Písme máme opísané povolanie mnohých prorokov a ľudí, ako sa im Boh prihovoril a zveril im určité poslanie, úlohy, ktoré majú vykonávať.
Ježiš si zvolil aj dvanásť apoštolov, ktorým zveril zodpovednosť a starosť o Cirkev. Prihováral sa k zástupom, k skupinám ľudí i k jednotlivcom. Takto sme to počuli aj v evanjeliu tejto nedele. V evanjeliách máme zachytené aj povolania, na ktoré osoby neodpovedali. Nevieme, kde a ako tieto osoby skončili(Judáš skončil tragicky preto, lebo Ježiša zradil). Vieme však, ako skončili svoj život apoštoli a tí, ktorí odpovedali Ježišovi kladne. Už ich od Ježiša nič nedokázalo odlúčiť. Boli si vedomí toho, že v živote ich nič väčšie a dôležitejšie, než Božie pozvanie, nemôže stretnúť. A že nikto im nemôže dať viac a nič lepšie, hodnotnejšie. Niekto z nich to neľutoval. Po zoslaní Ducha Svätého už nerobili kompromisy so svetom; vyjadril to svätý Pavol: „Kto nás odlúči od lásky Kristovej...“ (porov. Rim 8, 35–39).
Téma povolania človeka bola vždy v Cirkvi základnou témou. Boh oslovil mnohých v dvoch tisícročiach kresťanstva a máme o tom v dejinách mnohé zaujímavé svedectvá. Oslovil jednoduchých i mocných, nevzdelaných i vzdelaných, chudobných i bohatých, mladých i starých, príslušníkov rozličných skupín, slobodných i ženatých, mužov i ženy... Niektorí si to pamätajú s presnosťou na hodinu, niektorých oslovil naraz, iných postupne, opakovane.
Boh sa zvyčajne prihovára v tichosti. A odpoveď býva rôzna. Niekto ide hneď, iní až po dlhšom, možno zrelšom zvážení, niektorí až v závere života. Boh má úlohu pre každého. Nikto na tomto svete nie je zbytočný, nikto tu nie je náhodne. Nikto nemá dôvod potulovať sa životom len tak – bezcieľne a nezmyselne. Preto je dôležité, aby sme sa nedali vtiahnuť len do svetských a materiálnych starostí, ktoré človeka môžu zamotať a pohltiť až tak, že ich nadradí nad svoje hlavné poslanie, ktorým je Božia oslava a vlastná spása.
Nič dôležitejšie než ohlasovanie evanjelia nemôže mať nikto v živote. To je našou prvou a základnou kresťanskou povinnosťou. Dnes akosi málo počuť to, čo naši starí rodičia bežne hovorievali: aby si si neuškodil duši, aby si sa nespustil, neopustil, nezradil Pána Boha, aby si nepredal večnosť za misu šošovice...  Čo všetko býva témou dnešných kresťanov? Ale je ich základnou otázkou ohlasovanie Božieho evanjelia? Nedajú sa vtiahnuť do sveta biznisu, politiky, ekonomiky, kultúry, športu...? Postupne sa v tom stratia a Cirkev sa oslabuje.
Každý z nás bol povolaný k životu. Byť dobrým, láskavým a ľudským človekom. Byť šťastný vo svete i po smrti. Dostali sme život, aby sme ho zmysluplne naplnili dobrom, láskou, obetavou službou Bohu i blížnym. Boli sme narodením sa na svet povolaní do ľudského spoločenstva. Krstom sme boli začlenení do Cirkvi, stali sme sa  kresťanmi,  boli sme pozvaní počúvať Ježiša, prijať štýl jeho života, veriť mu a nasledovať ho, žiť podľa zásad evanjelia, aj ho ohlasovať vo svete.
Každý z nás dostal aj osobitné povolanie (kňazstvo, manželstvo, rehoľa, slobodný vo svete, možno lekár, učiteľ, vedec, umelec...). Nie budovať vlastnú kariéru, upevňovať si moc, bohatstvo, ale svojimi darmi a schopnosťami i vedomosťami byť v službe Božieho kráľovstva a iným ľuďom. K tomuto nás viedla Cirkev, aby sme nežili ako deti sveta, ale aby sme žili ako deti svetla. Aby sme žili naplno – len vtedy môžeme byť naplno šťastní, ak takto budeme žiť.
Každý z nás je povolaný Bohom. Uvedomujeme si svoju zodpovednosť za to, že máme plniť nám zverené úlohy, ktoré za nás nemôže vykonať nikto iný? Alebo si nerobíme starosti s tým, ako raz vydáme počet zo svojho správcovstva?
Nič sme nedostali náhodne a všetko má svoj zmysel. Všetko sme dostali zadarmo a z lásky. Tie najväčšie hodnoty, ktoré k životu potrebujeme, bez ktorých život nemá zmysel ani nemôže existovať, dostávame zadarmo. Nedajú sa kúpiť za peniaze ani vymeniť za žiadne materiálne hodnoty. Nedajme sa vtiahnuť do povrchných záujmov, ktorými sa nás aj dnes mnohí usilujú odviesť od nášho základného povolania, ktorým je Láska. Politika, ekonomika, moc, peniaze, majetok, práca, zábava... majú zmysel len vtedy, ak ich prijmeme v duchu nášho povolania. Ak ich dáme do služby lásky. Ak dokážeme plniť Božiu vôľu. Povolanie si nemožno uzurpovať. Sme povolaní k svätosti, a to sa s hriechom nedá zlúčiť.

Ľudovít Košík
::
Odporúčané:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

2 komentáre:

  1. Autor sa pýta: Čo všetko býva témou dnešných kresťanov?
    Ozaj. O čom sa dnes ľudia rozprávajú? Zdá sa mi, že podliehame akejsi falošnej ohľaduplnosti a slušnosti. A možno tým len zakrývame nezáujem, ľahostajnosť, popletenosť.
    Niekto nám nahovoril, že v spoločnosti sa nemá hovoriť o peniazoch, o politike, o Bohu. A o čom sa môže hovoriť? O celebritách, dovolenkách, móde...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Milan Kupecký18.2.19

    Môže sa hovoriť iba o celebritách, ktoré kysnú v markízackej smotánke....

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.