Voľby sa skončili, nezabudnite!

Karol Dučák

Ubránime sa liberalizmu?

Liberalizmus valcuje svet. Valcuje aj Európu. A keďže súčasťou Európy je aj Slovensko, aj naša domovina je ohrozená tým obrovským valcom. Doteraz najväčším víťazstvom liberálov na Slovensku bolo víťazstvo Zuzany Čaputovej v nedávnych prezidentských voľbách.

Voľby prezidenta Slovenskej republiky v marci 2019 zaznamenali niekoľko prvenstiev. Do prezidentského kresla po prvý raz v histórii zasadne žena. Tieto voľby však majú aj iné prvenstvá. Predovšetkým vojdú do dejín z dôvodu najnižšej účasti voličov v celej doterajšej histórii volieb prezidenta SR.

Voliť prišlo v druhom kole prezidentských volieb 1 847 417 občanov, teda iba 41,79 % všetkých oprávnených voličov na Slovensku. Pri rekordne nízkej volebnej účasti za prezidentskú kandidátku hlasovalo iba 1 056 582 obyvateľov SR, čo predstavuje približne 23,86 % z celkového počtu všetkých oprávnených voličov v SR (4,429 milióna).

Tieto voľby teda môžeme označiť za prejav najväčšej ignorancie slovenských voličov voči prezidentskému úradu. Ešte sme nemali na Slovensku prezidenta, ktorý by mal natoľko slabý mandát ako Zuzana Čaputová. Dokonca aj v medzinárodnom porovnaní je Čaputovej výsledok mdlý, nepresvedčivý. Napríklad český prezident Miloš Zeman pri prezidentských voľbách v roku 2018 získal od všetkých oprávnených voličov 34,2 % hlasov, teda o vyše desať percent viac ako Čaputová.

Keď sa pozrieme na volebné výsledky, vidíme, že Čaputová mala najviac prívržencov na juhu Slovenska, vrátane hlavného mesta. Sever Slovenska bol vyrovnanejší, v jednom kraji, Prešovskom, dokonca zvíťazil Maroš Šefčovič. V tomto kraji iba štyri okresy zvolili Čaputovú. Až v deviatich z trinástich okresov zvíťazil Šefčovič. V mojom bydlisku, v meste Vranov nad Topľou, zvíťazil Maroš Šefčovič nad Zuzanou Čaputovou dokonca výrazným pomerom hlasov 66,56 : 33,43 percenta.

Nemožno povedať, že by si Slováci výslovne želali mať za prezidentku Zuzanu Čaputovú. Naznačujú to viaceré signály. Napríklad pomerne vysoké percento zneplatnených hlasov, ktoré sotva možno pripísať omylom alebo náhode. Tieto voľby boli totiž mimoriadne v tom, že v nich nešlo len o voľbu prezidenta, ale zároveň boli aj akýmsi nevyhláseným referendom o podpore doterajšej vládnucej strane Smer-SD. Protikandidát Zuzany Čaputovej Maroš Šefčovič, aj keď nie je priamo členom Smeru-SD, vstupoval do volieb s podporou vládnucej politickej strany, preto mnohí voliči ignorovali jeho skutočné schopnosti a predpoklady a z politických dôvodov mu odmietli dať svoj hlas.

Je potrebné konštatovať, že v týchto voľbách kandidát Smeru-SD nemohol reálne poraziť liberálov, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Hoci na Slovensku oficiálne vládne demokracia, v skutočnosti je naša krajina pod silným tlakom euroatlantického valca, ovládaného osou Washington-Brusel. Aj keď Smer-SD neraz deklaroval poddajnosť voči euroatlantickému tlaku, samotný predseda strany Robert Fico niekedy lavíruje a občas sa aj vzoprie. Vyjadril sa napríklad, že nesúhlasí so sankciami proti Rusku, ale v záujme zachovania jednoty s EÚ sa podriadi Bruselu. Taktiež dlhodobo odmieta kvóty na prerozdeľovanie migrantov a aj v iných prípadoch sa prejavil ako „neposlušný chlapec“ zo Slovenska, ktorý popri Viktorovi Orbánovi a niektorých iných politikoch z nových členských štátov EÚ narúša dojemnú jednotu globalistického liberálneho tábora v euroatlantickom priestore. Toto mu sily, ktoré presadzujú euroatlantické záujmy na Slovensku, predovšetkým takzvaný mainstream a liberálne médiá, nemôžu tolerovať a vyvíjajú systematický tlak na verejnú mienku pod heslom: všetko okrem Smeru-SD je dobré a užitočné!

Vládnucej strane neprospeli ani mnohé väčšie či menšie prešľapy na domácej pôde. Tých pochybení už bolo naozaj veľa. Vymenovať ich všetky nie je cieľom tohto článku, spomeniem preto aspoň niektoré: sfušovaná dostavba jadrovej elektrárne v Mochovciach, sklzy vo výstavbe diaľnic a rýchlostných ciest na území SR, ktorých dokončenie je v nedohľadne, a iné závažné problémy, ktoré Smer-SD dlhodobo nezvláda, spôsobili, že doposiaľ najsilnejšia politická strana na Slovensku stráca pôdu pod nohami.

Všetky chyby a neúspechy predstaviteľov vládnucej strany sú vítanou zámienkou pre nepriateľov tohto politického subjektu doma i v zahraničí na rozpútanie nových a nových honov na čarodejnice. Paradoxne, predstavitelia vládnucej politickej strany im sami „prihrávajú na smeč“. Napríklad v prípade vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice mali predstavitelia Smeru-SD odstúpiť okamžite a nie až pod silným nátlakom ulice. Vo vyspelých demokraciách platí nepísané pravidlo, že politik, ktorého dôveryhodnosť je verejne spochybnená, odchádza aj v prípade, že je v skutočnosti bezúhonný. Ba dokonca najvyspelejší politici na Západe sami žiadajú o vyjadrenie dôvery, ak majú pocit, že strácajú politickú podporu pri vykonávaní svojej funkcie. To, že Robert Kaliňák a Robert Fico opustili svoje posty až na základe silného tlaku masmédií a časti verejnosti, dokazuje ich politickú nezrelosť.

Smer-SD však doplatil aj na to, že podcenil obmenu politických štruktúr vo vnútri strany. Toto však nie je typické len pre túto stranu, ale podobné nedostatky vidíme aj v iných politických subjektoch. Typickým príkladom takejto krátkozrakej politiky je KDH. Kandidatúru Františka Mikloška v posledných prezidentských voľbách nemožno nazvať inakšie ako stratou súdnosti. KHD sa už v minulosti popálilo na tom, že do volieb vytiahlo nejaký muzeálny kus z depozitu, ale nepoučilo sa. František Mikloško má bezmála 72 rokov a okrem toho jeho popularita od Novembra 1989 výrazne poklesla. Ako si mohol namýšľať, že môže osloviť dostatočne početný okruh voličov? Francúzsky prezident Macron mal necelých štyridsať, keď sa ujal prezidentského úradu. Viem, je to kruté, ale kým sa v KDH nezobudia, ruže im nepokvitnú.

Nie je to však len Smer-SD, či KDH, kde ignorujú nevyhnutnosť obmeny kádrov na špičke straníckych aparátov a ozdravovania vnútrostraníckych štruktúr. Vidíme to aj v prípade strany Most-Híd, ktorej predseda Béla Bugár je vo vrcholovej politike už takmer tri desaťročia. Chyby sa teda – samozrejme – robia aj u iných politických subjektov, lenže práve Smer-SD je z dôvodov, ktoré som už naznačil, ako „ostro sledovaný vlak“ a pri intenzívnom „protismerovskom ťažení“ globalistického liberálneho valca v euroatlantickom priestore zákonite ťahá za kratší koniec.

Ak si dáme dokopy všetky uvedené skutočnosti, muselo byť hneď od začiatku jasné, že aj ten najskvelejší kandidát, akokoľvek spojovaný so stranou Smer-SD, mal veľmi sťažené pozície v boji o prezidentské kreslo. Aj mnohí katolíci z tohto dôvodu ignorovali druhé kolo prezidentských volieb. Mám správy i zo svojho blízkeho okolia, že časť katolíkov odmietala účasť v druhom kole prezidentských volieb s odôvodnením, že obidvaja kandidáti predstavujú neprijateľné zlo. Zuzanu Čaputovú nevolili kvôli jej celkovému liberálnemu zameraniu a Šefčoviča nepodporili, pretože si ho spájali s politickou stranou Smer-SD. Nedošlo im, že takto vlastne pomohli liberálom zmocniť sa prezidentského úradu. Čo je však najhoršie, to sú potvrdené prípady katolíkov, ktorí volili Zuzanu Čaputovú. To je už vrchol nezodpovednosti.

Ak zoberieme do úvahy všetky tieto okolnosti, Šefčovičov volebný výsledok bol napokon v istom zmysle úspechom. Nevyhral voľby, ale napriek handicapu získal prekvapivo vysokú podporu voličov. Nemožno teda hovoriť o nejakom jednoznačnom úspechu liberálov v prezidentských voľbách. Získali hlasy len približne 23,86 % z celkového počtu všetkých oprávnených voličov a navyše časť hlasov, ktoré získala Čaputová, boli ani nie tak hlasy za Čaputovú, ale hlasy proti Smeru-SD.

Prezidentské voľby však nepochybne boli prehrou konzervatívnych a národných síl, ktoré do volieb vstúpili roztrieštene a preto zákonite utŕžili porážku. Nedokázali postaviť spoločného kandidáta, ktorý by bol dostatočne silnou protiváhou liberálnym kandidátom. Tí dali konzervatívnym a národným silám na Slovensku lekciu, keď Robert Mistrík gentlemansky uvoľnil pole Zuzane Čaputovej a navyše ju výrazne podporil. Ak si z toho konzervatívne a národne orientované sily nevezmú ponaučenie do budúcnosti, sotva môžu v budúcnosti zamiešať karty v slovenskej politike.

Voľby prezidenta SR v roku 2019 vojdú do histórie s mnohými nelichotivými prívlastkami. Ukázali, čo dokážu v politike veľké peniaze a mediálna manipulácia obyvateľstva. Je predsa v konsolidovanej krajine nemožné, aby úplne neznámej začiatočníčke na politickej scéne narástli v priebehu zhruba dvoch týždňov preferencie zo 14,7 % (dňa 12. 2. 2019) na neuveriteľných 52,9 % (dňa 28. 2. 2019). Takýto nárast preferencií totiž zaznamenala agentúra AKO. Ak sa čosi také udeje, zákonite to vzbudzuje podozrenia. Veľké peniaze kazia politiku a mediálna manipulácia obyvateľstva ešte viac. Toto je veľmi naliehavé memento do budúcnosti.

Čo dodať na záver? Máme na Slovensku prvú ženu v prezidentskom kresle. Či bude pre Slovensko výhrou, to zatiaľ nevieme. Sotva však môže byť horšia ako doterajší prezident Andrej Kiska. Kiskova politická dráha je sprevádzaná kauzami od čias, keď ešte ani nebol prezidentom. Pochybil už pri financovaní neoficiálnej politickej kampane. Výdavky spojené s politickou agitáciou zaúčtoval do obchodných nákladov spoločnosti KTAG, s.r.o., ktorú mal vo vlastníctve spolu so svojím bratom. Týmto spôsobom ušetril na daniach 36 tisíc eur. Rôzne kauzy ho prenasledovali aj neskôr. Spôsob, akým Andrej Kiska ako dosluhujúci prezident SR prezentuje v súčasnosti svoje ďalšie politické ambície do budúcnosti síce zákon nezakazuje, ale je v hrubom rozpore s etikou a so zaužívanými pravidlami politickej kultúry.

Doterajšie pôsobenie Andreja Kisku nemožno hodnotiť ako nadstranícke. Od istého momentu pôsobenia v úrade prezidenta si osvojil politickú rétoriku blízku opozičným politickým subjektom a neskôr sa s opozíciou úplne stotožnil. Často nekriticky preberal opozičné argumenty voči vládnej koalícii a čo je najhoršie, nelichotivo sa vyjadroval na adresu vlastnej krajiny. V takom prípade však platí, že ryba smrdí od hlavy. Ak mal teda Andrej Kiska dojem, že Slovenská republika smrdí, smrdela i jej hlava, teda sám prezident.

Isteže aj prezident má právo vyjadrovať nesúhlas s negatívnymi javmi vo vývoji spoločnosti, ale je politickou tragédiou, ak sa prezident vyjadruje s dešpektom o krajine, ktorej hlavou je on sám. Je zaiste faktom, že – ako to už bolo uvedené v predchádzajúcich riadkoch – aj vládnuca koalícia sa dopustila mnohých prešľapov vo svojej politike, lenže Andrej Kiska evidentne kritizoval iba koalíciu, kým deštruktívnu a neraz vulgárnu marketingovú komunikáciu opozície bez výhrad toleroval.

Počas prípravy referenda o rodine Kiska vyjadril pochybnosti nad referendovými otázkami, dokonca podal podnet na ústavný súd. Navyše Kiska je prvým prezidentom SR, ktorý prijal LGBT aktivistov a vyjadril im podporu. Dopustil sa mnohých pochybení na domácej politickej scéne, no aj jeho zahraničnopolitická orientácia vzbudzovala silné pochybnosti o jeho odbornej spôsobilosti na výkon funkcie prezidenta SR. Ani raz za celé funkčné obdobie nebol prijatý u čínskeho a ruského prezidenta. Pritom ignorovať výnimočné postavenie Číny a Ruska vo svete môže len politický ignorant. Čína je najľudnatejšou krajinou sveta s búrlivo sa rozvíjajúcou ekonomikou. Z hľadiska HDP, v pomere parity kúpnej sily, je Čína na prvom mieste na svete. Dynamicky sa rozvíja aj hospodárstvo Ruska, územne najväčšej krajiny sveta. Prezident Kiska však verejne označil Rusko za nepriateľa Slovenska a to môže urobiť naozaj len politický diletant. Rusko nepodniklo ani jeden otvorený nepriateľský akt voči Slovensku, takže priamo označiť Rusko za nepriateľa Slovenska je nonsens! Ani Angela Merkelová, za ktorou stojí najľudnatejšia a hospodársky najvýkonnejšia krajina Európy, si nedovolí takú nehoráznosť, aby označila Rusko za nepriateľa svojej krajiny.

Prezident Kiska často vystupoval proti záujmom Slovenska. Napríklad v rozpore s oficiálnym postojom SR obhajuje právo na nezávislosť Kosova od Srbska a podporuje politiku uznania samostatnosti Kosova. Neslávne sa vyznamenal aj podporou tureckého prezidenta Erdoğana.

Mohli by sme sa ešte dlho vyjadrovať o zlyhaniach Andreja Kisku v jeho úrade, ale to nie je cieľom tohto článku. Omnoho dôležitejšie je, aby si jeho nástupkyňa Zuzana Čaputová uvedomila chyby a nedostatky svojho predchodcu a vyvarovala sa ich vo svojej politickej praxi. Ak už nie je súčasťou konzervatívnych a národných síl na Slovensku, nech aspoň nenarobí našej krajine toľké škody ako jej predchodca. Nič si neželám vrúcnejšie ako práve toto.

Karol Dučák

::

Súvisiace články:

Smútok z volebných výsledkov

November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

Prezidentské voľby: hovorme o zlyhaní

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.