ZÁPISNÍK – 17/2019
Paradoxne, čím viac sa kladie dôraz na individualitu,
osobný rozvoj a ľudské práva (bez vyváženia povinnosťami), tým menej nám
vyrastá skutočných osobností. A nezmeníme to tak, že budeme osobnosťou nazývať
kdekoho, aj malé deti.
::
V istom veku si azda väčšina ľudí uvedomí, aká
márna a prázdna je ľudská sláva (kariéra, úspech, titul, funkcia). Niektorí
však, zdá sa, k takému poznaniu nedospejú, ani keby žili stopäťdesiat rokov.
::
Humanizmus bez Boha je prázdnou škrupinou – ba
horšie: humanizmus bez Boha je klamnou ilúziou, podvodom a zradou na človeku. Keď
človek odhodí vieru, stratí normotvorný základ a schopnosť rozlišovať dobro a
zlo. Životná prax a skúsenosti generácií to potvrdzujú.
(Podľa svätého Augustína: Človek, ktorý je
ďaleko od Boha, je ďaleko aj od seba samého, odcudzil sa sám sebe a môže sa
nájsť iba vtedy, keď sa stretne s Bohom. Tak príde aj sám k sebe, k svojmu
pravému ja, k svojej pravej identite.)
::
Kresťanstvo sa odlišuje od všetkých ostatných
náboženstiev. Rozdiel medzi nimi je veľký – ako rozdiel medzi pravdou a omylom.
::
Komunisti kostoly búrali alebo ich využívali
ako sýpky či maštale. Dialo sa to vtedy násilne, proti vôli väčšiny
obyvateľstva, aj preto šlo o pomerne zriedkavé prípady. V dnešnej západnej Európe sa
kostoly menia na galérie, koncertné siene, kníhkupectvá, ale aj ihriská a
rodinné domy. Javí sa to ako kultúrnejšie, takmer bezbolestné, hoci konečný
výsledok je rovnaký – kostoly prestávajú slúžiť svojmu pôvodnému a pravému
účelu. A ešte bolestnejšie je to, že tentoraz ľudia neprotestujú, ba naopak,
súhlasia, mysliac si, že kostol ani Boha už nepotrebujú.
::
Zázraky sa dejú v každej dobe. Aj v súčasnosti
dochádza ku konverziám, obráteniam. Nič to, že verejnosť je voči tomu nevšímavá
či dokonca nepriateľsky naladená – k tým skutočným drámam a zásadným
rozhodnutiam dochádza vo vnútri každého jedného človeka.
Ján Maršálek
::
::
Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!
Škoda, že sa tak ľahko vzdávame viery. My ľudia, rodiny, národy a tak jej ubúda všade okolo nás. Súčasný zmätok v Cirkvi to len urýchľuje. Svet má problémy, z ktorých už sa mi zdá, že ani sám nevie ako sa dostať a tak sa zamotáva do pascí, ktoré si nastavil. O pokání nikto nechce ani hovoriť ani počúvať. Všetko sa nám komplikuje. Prorokov kameňujeme, vytvárame si idoly, ktoré sú skôr karikatúrami ako nositeľmi hodnôt. Zhorená katedrála a stovky ba tisíce vykradnutých a poničených kostolov je prejavom nášho odmietania Boha, bez ktorého by sme tu neboli a nemôžeme prežiť. Útoky na kresťanov sa diali nielen na Sírí Lanke na Veľkonočnú nedeľu ale dejú sa po celom svete, Slovensko nevynímajúc. Dokážeme sa ešte spamätať? Bojím sa, že sme sa stali súčasťou pohanského sveta, ktorý nás postupne asimiluje. Stratili sme misijný zápal a aj to čo niekedy nazývame misiami je podporou degeneračného procesu a vyberaním peňazí na nie celkom kresťanské ciele. Nájdeme východisko a cestu vpred? Bez pravej viery a Božej pomoci nemáme budúcnosť ani ako jednotlivci ani svet. Vďaka, že si to ešte aspoň niekto dokáže uvedomiť.Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťĽudovít, ďakujem za ohlas. Vážnosť situácie si uvedomujú viacerí. Napríklad kardinál Sarah vníma súčasnú situáciu na Západe ako krízovú a dramatickú. No vidí aj záblesk nádeje. V nedávnom rozhovore povedal:
Odstrániť„Nestrácať nádej, mať pevnú vieru! Viera je ako oheň, ktorý musí horieť, aby sa rozplameňoval a aby šíril okolo seba svetlo a teplo. Buďte strážcami toho ohňa! Nech vás zohrieva v tejto zime Západu!“