20. júna 2019

Syn človeka


Krstom sa začína naplno rozvíjať poslanie Syna človeka. Krst je symbolickým i faktickým začiatkom cesty: „Zostúpenie Ducha na Ježiša, ktorým sa končí scéna krstu, znamená niečo ako formálne dosadenie do úradu. Cirkevní otcovia preto v tejto udalosti právom videli analógiu k pomazaniu, ktorým bývali v Izraeli do svojho úradu uvedení králi a kňazi“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).
Mohli by sme čakať, že Ježiš hneď začne pôsobiť medzi ľuďmi, že už na mieste krstu prehovorí k zástupom, ale nestalo sa tak. Jeho nasledujúce kroky viedli na púšť, kde strávil štyridsať dní a štyridsať nocí. Postil sa, premýšľal a obracal sa v modlitbe k Otcovi. Bol pokúšaný diablom. Šlo o skúšku, v ktorej musel obstáť, aby sa splnila Božia vôľa.

Čas strávený na púšti, v tichu a samote, čas rozjímania je prospešný a dobre využitý. Vidíme, že Božie kráľovstvo sa nenastoľuje prostriedkami ľudskej moci. Ako napísal svätý Augustín, „Boží plán prevyšuje všetko ľudské myslenie, a preto ho ľudia nemôžu nikdy celkom pochopiť“ (Boží štát).
Samoty sa bojí len slaboch. Ticho neznáša len prázdny človek. Ježiš bol družný, mal rád spoločenstvo, ale z času na čas odchádzal do ústrania, do tichej samoty, aby sa mohol plne sústrediť na modlitbu, na rozhovor so svojím Otcom. Mali by sme konať podobne. Lebo v hluku a vo víre udalostí vždy niečo strácame. Zvody a klamy tohto sveta na nás tlačia, vnucujú nám diabolskú masku, potrebujeme preto stíšenie, spojené s pohľadom do zrkadla duše, aby sme nestratili seba, aby sme nestratili zo zreteľa zmysel a cieľ nášho bytia.
Zamyslime sa ešte nad obrazom pokúšania. Ježiš v boji proti diablovi zvíťazil. To, že musel tento boj podstúpiť, svedčí o jeho plnom človečenstve, a jeho víťazstvo zas poukazuje na božskú silu, ktorá bola v ňom. Aj my bývame pokúšaní. Obstojíme iba s Božou pomocou. Ale aj sami musíme chcieť! A niesť kríž. Vždy je však lepšie prijať kríž ako prijať hriech. Hriech človeka oslabuje, zaslepuje a v konečnom dôsledku vrhá do otroctva. Pokušenie nám neraz predstiera možnosť čohosi lepšieho, humánnejšieho, pričom nás chce zvábiť vidinou moci, slávy a bohatstva. Lenže Ježiš Kristus ohlasuje Božie kráľovstvo, nie ľudské.
Krátko po návrate z púšte sa Ježiš dopočul o uväznení Jána Krstiteľa. Čas dozrel. Prorok splnil svoju životnú úlohu. Hlas volajúceho na púšti musí teraz ustúpiť pred hlasom mocnejším. Ján Krstiteľ si to uvedomoval, v evanjeliu máme zachytené aj tieto jeho slová o Ježišovi: „Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja“ (Jn 1, 30).
* * *
Začiatky Ježišovho verejného účinkovania sú spojené s premenením vody na víno v Káne Galilejskej. Ježiš a jeho matka boli pozvaní na svadbu. Všimnime si, že v evanjeliovom opise tejto udalosti sa nehovorí o Jozefovi, v tom čase už zrejme nebol medzi živými. Uprostred svadobnej hostiny sa minulo víno, organizátori to mali zle rozpočítané alebo prišlo viac hostí než očakávali. Rodine hrozila hanba. Vtedy Mária povedala obsluhujúcim, aby počúvli Ježiša. Ten kázal naplniť vodou šesť veľkých kamenných nádob a potom načrieť a zaniesť starejšiemu. Keď starejší ochutnal, nebola to voda, ale dobré víno!
O tomto znamení podnetne píše taliansky spisovateľ, konvertita Giovanni Papini: „Kto sa nepridŕža len doslovného znenia rozprávania, tomu je voda premenená na víno iným podobenstvom novej epochy, ktorá sa začína evanjeliom. Pred zvestovaním, v predvečer, v púšti stačila voda; svet bol opustený a bolestný. Ale prišla radostná novina: kráľovstvo je blízko, šťastie sa približuje. Zo smútku sa chystáme vstúpiť do radosti, z vdovstva Starého zákona prichádzame na nové veselie s Novým zákonom. Ženích je s nami“ (Život Krista).
Ježiš rád chodil na svadby a spomínal ich aj v podobenstvách. Jeho učenie prináša radosť a stále obnovujúcu sa nádej, poskytuje plnosť lásky a šťastia. Premenenie vody na víno je popri inom znakom osobitosti a neformálnosti, pravej slobody Božích dietok. Syn človeka chce život v kráse a rozmanitosti. Preto mohol svätý Pavol napísať: „Ustavične sa radujte v Pánovi“ (Flp 4, 4). A na inom mieste: „Radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami“ (2 Kor 13, 11). Ide teda o radosť spojenú s dobrou vôľou, úsilím i námahou, radosť vnútornú, dobre zakorenenú. A taká radosť má trvácnosť: „Byť kresťanom je čosi mimoriadne, kresťan aj v nemoci a smrti je celkom iný človek“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol).
Radosť nachádzame tam, kde je viera v Krista. Je predsa radosťou pracovať na veľkej a vážnej veci – a niet väčšej a vážnejšej veci ako uskutočňovanie evanjelia. Oplatí sa pridať k tým, ktorí už sú na tejto vznešenej ceste. Mať živú vieru značí mať opravdivý dôvod žiť. Kto nasleduje Krista, ide správnym smerom. Kresťanstvo človeka neobmedzuje, naopak, dáva mu veľké pole pôsobnosti.
* * *
Ježišovo účinkovanie na tejto zemi je historicky datovateľné, má presné časopriestorové súradnice, je prepojené s inými historickými dejmi a so životom konkrétnych ľudí. Ukotvenie v určitom bode, to nie je nejaké legendárne „kedysi“. Keď hovoríme o Ježišovom živote, máme pred očami skutočnosť, jedinečný príbeh, ktorý „je iného druhu ako bezčasovosť mýtu“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).
Vidíme teda na jednej strane, že kresťanská viera sa vzťahuje na skutočné historické dianie, na strane druhej akoby prekračovala čas. Jej posolstvo patrí všetkým obdobiam a generáciám, zároveň upriamuje našu pozornosť na to, čo je večné, čo nepodlieha skaze a zániku. Takýto celostný pohľad, smerujúci k syntéze, nás vedie k pravému poznaniu. Ak vnímame dejiny ako proces, ktorý má účel, smerovanie a cieľ, môžeme plnšie prijať Ježiša ako Krista, Syna živého Boha.
Bolo by veľmi plytké, zavádzajúce a klamlivé považovať Ježišovo pôsobenie za uzavreté, patriace minulosti. Viera nežije zo spomienok, nežije z toho, čo už bolo, je živená prítomnou milosťou. Duchovný svet nepozná časové obmedzenia: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8).

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.