Keď deň prekrýva deň

Z nových veršov Teofila Klasa

Teofil Klas

Surrealisticky

Zrkadlo nezrkadliace.

No voňajúce vanilkovo.

A pomyselné paláce

s parfémom dávnych krovov.

Kadeže ide hranica

pomedzi sny a rozprávania?

Čomu už načim brániť sa,

keď myseľ fanty zháňa?

Málo je hľadať odchodné.

Najmenej v márnom zrkadlení.

Mručanie ako z rozvodne

je dojem unáhlený.

V ničom však nie je náhoda.

Nezrkadlí sa tupé.

Odrazy zmyslom lahodia,

keď slnko sa v nich kúpe.

Všetky veci z komory

Keď deň prekrýva deň
a chmára chmáru,
sú nepokojné hladné výhľady.

Karpavý obzor
odcrkáva z cmaru
a zdúcha do marinády.

Keď deň sa rozjasní
a chmáry zmiznú,
je zrazu pohodovo v teréne.

Akoby nebolo viac treba
tryznu.
Blaho je šťastnej zemi zverené.

Dilema
medzi rozjasom a chmárou
vynáša všetky veci z komory.

Duša si isto neprivolá áro,
nanajvýš
skratu dňa sa pokorí.

O hrsť, o batoh

Vďačnosť
si môže vyžadovať Boh.
A nežiada ju. Ani náhodou.
Keby tu išlo o hrsť,
o batoh,
dávno
by láska bola za vodou.

Nič z toho, čo je z lásky dané,
nechce byť
odplácané daňou.
Miluje
lásku v prvom pláne
a tá
je oddanosťou laňou.

Ak ti je modlou
tribút povinný,
z cimburia
zves tú drahnú koruhvu.
V čiahaní oň už nejde o činy,
lež práve
o nevďačnú chorú hru.

Dávaš,
lebo si dostal svoje.
Nechže ti neďakuje
nikto.
Nepripravuj dar o závoje.
Nech je vždy celý,
bez reliktov.

Včera som ešte nevedel

Včera som ešte nevedel,
a dnes už zasa neviem.

Viem, tadiaľ cesta nevedie,
kde nie je srdce levie.
Má to však jeden háčik.
Ten totiž: neviem odkosíliť ho,
lebo sa zaťal pod necht.

Je to
— hoc problém z ľahších —
v túlavej bájke výstihov
skúmavej duše objekt.
Vina a za tú vinu trest.

Ledaže: príde inú niesť.
Nie takú, čo ma kvári,
že postihla ma naveky,
lež tú, čo na oltári
spaľuje moje náreky,

že včera som to nevedel
a dnes už zasa neviem.

Trpká melizma

(Nádejným kupcom
dedičstva, ktoré nevlastním)

Zažívam, keď sa to tak vezme,
traumy.
A chápem,
že ste sa mi neohlásili
na žičlivý môj pozdrav
s pochopením sna.

Sen, ten váš!, zhasol,
čo aj chcel byť slávny.
Viem, nedá sa
to slávne riešiť násilím,
ale v tom
sa už vari nikto nevyzná.

Ja sa sna nevzdám,
lenže váš je kaput.
Vaša je trauma,
ja som sa dal na púť.
V nádejnom speve
je to trpká melizma.

Jednoducho prítmie

Všetko
je jedna spravodlivá báseň.
Darmo
to po lúčine roztriasam.
Nezavďačí sa
ani jedno z krásen,
nezavďačí sa
prázdnym okrasám.

Lúka
je práve v čarovravnom kvete,
a predsa
sa jej neprihovorím.
Na to jej krásne poetické
sväté
nenájdem
skrátka ľahkým slovom rým.

Ešteže
báseň stále všade kvitne,
nenadchýna sa šarmom
efemér.
Možnože
stačí jednoducho prítmie,
a naladí sa v hladnom svete
mier.

Vlaky do neznáma

Myšlienky
vlaky do neznáma.
Ťahavý hvizd. A tunely.
Rozostruje sa panoráma,
obzor sa črtá umelý.

Lepšie
to vedel Reinhold Stecher.
Mal svoje hviezdy za oknom.
Ináč to bolo preňho nefér.
A nebo hviezdu malo v ňom.

A vraj
sa ide cez závory.
Colník je anjel úslužný.
Prepáčte. Za incident sorry.
Nachystáva sa ústup z dní.

Kruhosvetská brána

Na príjme singularita.
Inkarnácia do smrtného sveta
a struny posmrtného varyta.
Šmátravý pocit,
skrátka neodveta.
Len iluzórne
šaľby zbaví ťa.

No opätovne ratolesť.
Poznove
vyvŕbenie v zdravom broste,
čo chce, ach,
do vesmíru radosť vniesť.
Anjeli zmŕtvchvstania,
kto ste, čo ste?
Ste odvalený zván?
Ste znakom hviezd?

Kade až pôjde rátanie?
Pomedzi
kľučky vesmírneho rána?
Pomedzi vetry šticou hatané?

Je iba jedna
kruhosvetská brána.
To v nej,
čo živé, všetko zastane.

Vyšplhať sa po lane

Nevyjavím sa
hladkým prednesom
a nestratím sa pre mlčanie.

Všetko, čo mám, je vedomie,
že som,
a túžba po konečnom ráne.

Ak má čo prísť,
je vetrom volané.
Bude to vari predzábrana.

Slávne je
vyšplhať sa po lane,
slávnejšie, čoho sa tmy stránia.

(Apríl – máj 2019)

::

Prečítajte si: Rozhovor s autorom