Vzbura proti totalite

Tri dni nijak

Ľudovít Košík

Aj keď sa počas rokov socializmu o vzbure statočných občanov proti nastupujúcej totalite nesmelo verejne hovoriť, čo znamenajú slová „keď bolo na Búroch tri dni nijak“, to vedel v regióne Záhoria hádam každý. Vzhľadom na tragické dôsledky týchto udalostí nie je možné ich brať s humorom. Tieto bolestné udalosti by nemali upadnúť do zabudnutia nielen u občanov Borského Mikuláša, ktorý ich zažili, ale statočnosť týchto ľudí by mala byť svetlom a poučením pre všetkých ľudí dobrej vôle Slovenska i Európy.

Po nástupe komunistickej moci vo februári 1948 v Československu sa politika komunistickej strany sústredila osobitne na boj proti katolíckej Cirkvi. Cieľom bolo urobiť z nej poslušný nástroj na presadzovanie komunistickej politiky. Keďže komunisti pri vzájomných rokovaniach kládli také podmienky, na ktoré biskupi nemohli pristúpiť, bol zo strany K. Gottwalda tlak na vytvorenie národnej cirkvi. Pretože tento návrh neuspel, rozhodli sa Cirkev rozložiť zvnútra cez niekoľkých takzvaných vlasteneckých kňazov a na zasadajúcom zhromaždení v Prahe 9. a 10. júna 1949 založili tzv. Katolícku akciu.

Obvinili cirkevných predstaviteľov z neúspešných rokovaní so štátom a s podporou tlače a nátlakovými akciami tlačili na veriacich, aby podpisovali a podporovali „Ohlas slovenských a českých katolíkov k veriacim v Republike“.  Biskupi zareagovali na tento „Ohlas“ pastierskym listom, ktorý sa mal čítať v kostoloch v nedeľu 19. júna 1949 (Hlas českých a slovenských biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky). Úrady jeho čítanie zakázali, ale aj napriek tomu sa v mnohých kostoloch čítal.

Boj a tlak proti Cirkvi zosilnel, médiá zosilňovali štvavú kampaň, niektorých kňazov zatvárali. Svätá stolica reagovala exkomunikačným dekrétom z 20. 6. 1949, ktorým vyobcovala z Cirkvi tých, ktorí sa k tejto schizmatickej akcii dobrovoľne pridali alebo pridajú, menovite jej pôvodcov a šíriteľov. Na Slovensku prišlo k viacerým protestným akciám, ktoré komunistická moc brutálne potlačila.

Takáto udalosť sa odohrala 3. a 8. júla 1949 aj v Borskom Sv. Mikuláši, teda v obci, ktorá je rodiskom básnika Jána Hollého a ďalších kňazov – Jozefa Ščastného, Štefana Bulku, Floriána Tománka; pôsobili tu kňazi Pavel Príhoda, Karol Nečesálek, Augustín Karmaš, Boris Travenec a ďalší. V súčasnosti  obce Borský Mikuláš a Borský Peter tvoria jednu obec Borský Mikuláš, aj jednu farnosť.

V júli 1948 tu pôsobil ako dekan už vyše tridsať rokov Mons. Augustín Karmaš. V júni ho navštívil Jozef Lukačovič a presviedčal ho, aby sa pridal ku Katolíckej akcii, čo on odmietol. 26. júna a 3. júla mali v Borskom Petre primície novokňazi Viliam Ščepán a salezián Rudolf Butaš. Práve 3. júla prišiel do Borského Mikuláša aj Borského Petra agitovať bezpečnostný referent z továrne Dynamit Nobel, politicky agilný a pištoľou ozbrojený František Tavaly, na prednášku o schizmatickej Katolíckej akcii a za vstup do JRD. Najprv navštívil predsedu MNV v Borskom Sv. Mikuláši Ondreja Matulu, s ktorým si vypili. Po porade členov akčných výborov vzhľadom na primície navrhli Tavalymu prednášku uskutočniť v inom termíne. On od prednášky v Borskom Sv. Petri ustúpil, ale na prednáške v Borskom Sv. Mikuláši trval. Preto po vytrubovaní richtár oznámil prítomným, že z okresu prišiel pracovník a chce ľuďom niečo povedať, načo sa zišlo pred MNV asi 300 ľudí. Podgurážený rečník ich začal poúčať, hovoril o blahobyte sovietskych kolchozníkov a hrubo urážal vieru prítomných, ktorí sa slovne ohradzovali. Niektorí ho potiahli za kabát aj ho udreli, možno padli aj nejaké kopance.

Tavaly sa im vyšmykol a s pištoľou v ruke utekal k železničnej stanici. Mládenci ho prenasledovali a jeden ho posotil, on spadol, vytrhli mu pištoľ a pridali ešte zopár úderov. Tavaly si vyžiadal lekárske svedectvo, ktoré hovorilo, že ide o ľahké ublíženie na tele s liečbou osem dní, práceneschopný nebol.

Keď o veci informoval v Senici súdruhov, títo boli s vyprovokovanou akciou spokojní, lebo potrebovali dôvod na zakročenie proti nepoddajným Búranom. Riešili, ako to urobia, lebo predpokladali, že narazia na odpor. Do pohotovosti uviedli všetky zložky ĽM a všetky bezpečnostné zložky okresu. Akciu naplánovali na piatok 8. júla 1949. Riadil ju strážmajster Štefan Škultéty zo Senice a prítomný bol major Globan z Bratislavy.

Do Borského Sv. Mikuláša prišlo skoro ráno 45 príslušníkov bezpečnosti vyšetrovať útok na Františka Tavalyho. Časť príslušníkov bola v civile. Správa o ich príchode sa po obci rýchlo rozšírila a obyvatelia sa zhromaždili uprostred obce. Rozšírila sa správa, že prišli brať pána dekana Karmaša. Ten ráno slúžil sv. omšu u rehoľných sestier v obci a keď sa dozvedel, čo sa v obci deje, odišiel do lesa smerom na Cerovú a o tom, čo sa dialo v obci, sa dozvedel až o niekoľko dní.

Predseda MNV Ondrej Matula povedal účastníkom zhromaždenia, že neprišli brať pána dekana, ale skutočný dôvod prítomnosti toľkých príslušníkov v obci nepovedal. Popoludní prichádzali do obce nákladné autá a autobusy s množstvom milicionárov a príslušníkov SNB, ktorí boli potužení alkoholom. Títo sa vrhli na ľudí a bili ich obuškami a pažbami. Mnohých zadržali. Bili každého, koho v oboch obciach stretli. Starší mládenci sa s nimi pustili do nerovného zápasu. Zadržaných bolo asi 58 osôb, ktorí boli podrobení brutálnemu výsluchu – okrem policajnej stanice vyšetrovňu si zriadili aj v priestoroch MNV. Vynucovali si priznanie a udanie ďalších účastníkov protestu. Po 16-tej hodine začali zvoniť zvony, na čo sa zbehlo asi 1200 ľudí. Boli vydané výzvy na rozchod. S viacerými zaobchádzali veľmi surovo (Štefan Májek menuje Agnešu Vaňkovú, Jána Benka, kostolníka Antona Deščíka, Jána Buzeka). Tri dni bol v oboch obciach po 19-tej hodine zákaz vychádzania, zhromažďovania, zatvorené boli hostince, obchody i MNV, obmedzený bol vstup i odchod z obce.

Do senickej väznice boli odvezení: Anton Deščík, nar. 13. 6. 1893 v Borskom Sv. Petri, roľník;  Štefan Pavlík, nar. 20. 10. 1902 v Borskom Sv. Mikuláši, roľník; Štefan Filípek, nar 19. 11. 1927 v Borskom Sv. Mikuláši, stolársky pomocník; Ján Nesnadný, nar. 3. 9. 1923 v Borskom Sv. Mikuláši, roľník; Ján Benek, nar. 11. 5. 1919 v Borskom Sv. Mikuláši, mäsiar;  Agneša Vaňková, rod. Šedivá,nar. 17. 1. 1914 v Borskom Sv. Mikuláši, domáca.

Dňa 12. 9. 1949 Okresný súd v Senici vydal rozsudok, ktorým uznal všetkých obžalovaných vinnými. Išlo o trestné činy vzbury a násilia proti členovi úradu. A. Deščík bol odsúdený na tri roky väzenia s peňažným trestom 2 000 Kčs, Š. Pavlík na dva roky a 2 000 Kčs, Š. Filípek na dva a pol roka väzenia, J. Nesnadný na dva a pol roka, J. Benek na dva a pol roka, A. Vaňková na pol roka. Bola im započítaná predbežná väzba od 9. 7. do 12. 9. 1949. Po odvolaní boli tresty upravené. Pre J. Nesnadného a A. Vaňkovú bolo cestou milosti prezidenta republiky trestné konanie zastavené.

Neskôr zobrali aj Hedvigu Rozborovú, rod. Cintulovú, nar. 25. 11. 1904, stíhanie bolo začaté v Borskom Sv. Mikuláši 31.8. 1949, v žalobe ju obvinili z toho, že robila spojku s obyvateľmi Šajdíkových Humeniec, ktoré boli vtedy filiálkou farnosti. Telefonovala do filiálnej obce, aby informovala o tom, čo sa v obci deje, a volala pomoc. Ten, čo vtedy telefonát prijal, pravdepodobne neinformoval občanov, ale to nahlásil bezpečnosti.

V súvislosti so zásahom príslušníkov v obci sa ohradila, keď videla ako bijú 14-ročného chlapca Štefana Bulku. Ich zúrivosť sa obrátila proti nej a kruto ju zbili, asi o pol hodinu prišli do jej domu a bili ju aj tam. Následne 23. septembra 1949 ju zatkli a zobrali do väzby v Senici. Pojednávanie sa malo konať 28. septembra, no posunulo sa na 7. októbra.

Keďže bolo u nej podozrenie z psychickej choroby, obhajca Dr. Š. Ravasz predložil návrh na preskúmanie jej duševného stavu. Členovia senátu odročili pojednávanie na neurčito, nariadili jej prevoz do väznice Krajského súdu v Bratislave, mala byť odtiaľ zaslaná k Dr. Matulayovi na psychiatrické vyšetrenie, po jeho uskutočnení mala byť prevezená späť do Senice. Keď sa jej manžel Jozef dozvedel, že bude eskortovaná vlakom, tak zobral dcéru Hedvigu a videli sa v Kútoch na stanici.

Prof. Matulay bol medzitým suspendovaný a vyšetrenie mal robiť prof. Jozef Černáček. Príjem do nemocnice mal byť 8. novembra, ale prijali ju až 7. decembra 1949. V nemocnici prežila posledný mesiac svojho života. Vyšetrenie sa odkladalo a nemocnica súdu navrhla, že majú byť dvaja znalci, navrhla prof. MUDr. Jozefa Černáčka a MUDr. Ernesta Gunsbergera, čo súd prijal.

Príbuzní oficiálne informácie o jej zdravotnom stave nemali, ale podarilo sa im ju navštíviť. Snažili sa získať aj oficiálne povolenie návštevy s tým, že ich príbuzná je ťažko chorá, ale 5. januára 1950 to sudca po konzultácii s prof. Černáčkom odmietol. Na druhý deň manžel opäť žiadal o povolenie návštevy. Keď sudca povolil rozhovor pod dozorom, už ju vynášali nebohú. Práve 6. januára 1950 zomrela na Psychiatrickej klinike Štátnej nemocnice v Bratislave ako 45-ročná.

Ako príčina smrti bol uvedený zápal stredného ucha, no súdna pitva potvrdila hlbšie zápaly a je čudné, že na to počas pobytu v nemocnici neprišli a nepodnikli kroky na jej liečenie. Siedmeho januára priviezli jej telo v zapečatenej truhle domov, ktorú v noci príbuzní otvorili a odfotografovali. Ôsmeho januára mala dôstojný pohreb. V obci sa pohybovali príslušníci ZNB, aby zabránili prípadným nepokojom. Jej syn Jozef sa stal kňazom.

Dňa 12. 10. 1949 okresný prokurátor podal žalobu na ďalšiu skupinu obyvateľov Borského Sv. Mikuláša, ako príčinu uviedol, že chceli zabrániť vyšetrovaniu a prípadnému zatknutiu vinníkov trestného činu z 3. 7. 1949 a tvrdili, že ochrana miestneho farára pred zatknutím bola len predstieraná. Skupina bola vedená pod názvom Š. Pavlíková a 27 spol.

Boli to títo občania:

Štefánia Pavlíková, rod. Mullerová,nar. 11.4. 1924 v Borskom Sv. Mikuláši;

Jozef Macek, nar. 14. 11. 1924 v Borskom Sv. Mikuláši;

Alojz Macek, nar. 13. 10. 1898 v Borskom Sv. Mikuláši;

Mária Samková, rod. Olejníková, nar. 11. 6. 1910 v Borskom Sv. Mikuláši;

Agneša Poláková, rod. Šebestová, nar. 21. 1. 1885 v Borskom Sv. Mikuláši;

Ján Nesnadný, nar. 15. 9. 1909;

Štefan Cintula, nar. 19. 3. 1904;

Alžbeta Poláková, rod. Černá, nar. 14. 11. 1884;

Ján Dobiaš, nar. 1. 11. 1911;

Jozef Šajdík, nar. 15. 10. 1924 v Borskom Sv. Petri;

Ondrej Sakaláš, nar. 28. 2. 1901;

Ján Fila, nar. 16. 2. 1900;

Jozef Bízek, nar. 15. 3. 1885 v Borskom Sv. Petri;

Ján Búzek, nar. 17. 1. 1914;

Rozália Bízková, rod. Michalicová, nar. 28. 8. 1885;

Štefan Vanek, nar. 16. 12. 1901;

Alžbeta Macková, rod. Bízková, nar. 25. 8. 1914;

Ján Májek, nar. 27. 12. 1910;

Ladislav Cintula, nar. 17. 9. 1905;

Viktor Bízek, nar. 7. 12. 1916;

Ignác Šedivý, nar. 17. 7. 1900;

Pavol Pavlík, nar. 1. 5. 1899;

Jozef Vaculka, nar. 1. 10. 1924;

Anton Májek, nar. 9. 6. 1933;

Agneša Pavlíková, nar 21. 1. 1932.

OV KSS Senica dal 18.11.1949 odporúčanie na omilostenie pre 22 obžalovaných, ktorí boli 21. 2. 1950 prezidentom amnestovaní. Pokračovalo sa v trestnom stíhaní proti Jánovi Dobiášovi, Jozefovi Bízkovi, Rozálii Bízkovej, Jánovi Májkovi, Jánovi Dobiašovi a Alžbete Mackovej. Vyšetrovací spis bol nazvaný Ján Dobiáš a spol.  Hlavné súdne pojednávanie bolo 24.4.1950 a 29. 4. 1950. Napokon súd obvinených oslobodil. Okresný prokurátor sa proti rozsudku odvolal, krajský súd dňa 16. 12. 1950 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Búranský farár Augustín Karmaš, nar. 30. 5. 7895, sa po upokojení situácie vrátil na faru. Po tzv. Akcii K v noci z 13. na 14. apríla 1950, keď ozbrojené jednotky milície, vojska a štátnej bezpečnosti vtrhli do všetkých mužských kláštorov v ČSR a všetkých rehoľníkov brutálnym spôsobom deportovali do koncentračných kláštorov, niektorým rehoľníkom sa podarilo utiecť do zahraničia. Opäť ľudia z Borského Sv. Mikuláša a Borského Sv. Petra pomáhali rehoľníkom, ale aj civilným osobám v úteku cez hranice, boli to najmä: Jozef Macek, Ferdinand Totka, Jozef Bízek, bratia Zemanovci, bratia Jozef a Ján Šebesta, Anton Filípek a ďalší.

Spolupracovali najmä so saleziánmi Titusom Zemanom, Františkom Revesom a Ernestom Macákom. Tragickým sa stal nevydarený útok cez rozvodnenú rieku Moravu 8. apríla 1950 – takmer všetkých pohraničníci pochytali. Pri výsluchu vyšla najavo pomoc dekana Augustína Karmaša, jeho kaplána Vojtecha Szitása a jeho gazdinej Emmy Olbrichtovej, čo pre nich znamenalo uväznenie. Boli odsúdení na najvyššie tresty za velezradu a vyzvedačstvo. A. Karmaš na dvanásť rokov, z ktorých si odsedel deväť rokov.

K tejto udalosti patrí aj osud farskej  gazdinej Emmy Olbrichtovej.  Emma Olbrichtová sa narodila 22. augusta 1904 vo Viedni ako deviate dieťa Jozefa Olbrichta  a Františky, rod. Nečesálkovej. Rodina sa z dôvodov chudoby presťahovala do Borského Sv. Mikuláša k bratovi pani Františky Karolovi Michalovi Nečesálkovi, ktorý tam pôsobil ako dekan. Po smrti matky sa sestry osamostatnili a  Emma zostala na fare ako domvedúca, aj keď v roku 1926 faru prevzal dovtedajší kaplán Augustín Karmaš, starala sa o dekana, kaplána i otca. Tiež sa sem prisťahovali aj rodičia dekana i jeho brat Karol.

Počas 2. svetovej vojny Emma zamerala svoju pozornosť na prenasledovaných občanov židovského pôvodu. Bola skromná, prívetivá, zhovorčivá, tmavovlasá a často sa smiala. Vedela výborne variť a obetavo sa starala o všetkých vo svojom okolí. Mons. Boris Travenec, ktorý bol v roku 1946 kaplánom na Búroch, sa o nej vyjadril: „Bola to skvelá žena. Obetavá, hlboko veriaca. Veľmi verme slúžila pánu dekanovi a neskoršiemu Mons. Augustínovi Karmašovi. A samozrejme veľmi ochotná bola aj v službe kaplánom. Takže myslím, že všetci kapláni sme ju mali veľmi radi. Bola nesmierne obetavá, príjemná, milá a povedal by som aj dosť autoritatívna osoba. Myslím v takom dobrom slova zmysle, nie rozkazovačná.“

Bola poriadkumilovná a to vyžadovala aj od miestnych dievčat, ktoré jej chodievali v prípade potreby pomáhať. Udržiavala kontakt so svojimi súrodencami. Vyše tridsať rokov pokojne žila na fare v Búroch. Počas vzbury bola sledovaná. Pre ňu bolo prirodzené pomáhať a tak nehľadela na hroziace nebezpečenstvo. Pomáhala pri úteku kňazov Viliama Mitošinku a Emila Šafára, Antona Boteka a Františka Minárových cez rieku Moravu do zahraničia. Spolupracovala s Titusom Zemanom, Františkom Revesom a prevádzačom FedinandomTotkom. Tejto skupine sa prechod nepodaril a pod veľkým fyzickým a psychickým nátlakom prezradili mnoho z prípravy nevydareného prechodu.

V septembri zatkla Štátna bezpečnosť Augustína Karmaša, vylákala ho na konferenciu do Prahy a pri Jablonici ho zatkli a 26. septembra zaistili v leopoldovskej väznici. Rozkaz na zatknutie Emmy Olbrichtovej vykonali 1. októbra 1951. Bola uväznená v Bratislave. V nemčine sa jej podarilo robiť záznam o svojej väzbe. Ten sa podarilo získať jej sestre. Po troch dňoch ju eskortovali do Leopoldova, kde ju mesiac vyšetrovali. Útechu hľadala v modlitbe. Tu dostala srdcový infarkt, z ktorého sa liečila a potom pokračovali výsluchy. Bol zaistený a z búranskej fary odvezený všetok jej majetok. Osem mesiacov nemala kontakt s rodinou a obrátila sa o pomoc na rakúsky konzulát. Zaradili ju do 11-člennej skupiny Alfonz Paulen a spol.

Súd sa konal 20. júna a 21. júna rozhodol o 9-ročnom väzení, prepadnutí majetku a straty čestných občianskych práv a po odpykaní trestu o vyhostení do Rakúska. Bola prevezená do väznice v Rimavskej Sobote, potom do Pardubíc, do Jičína, do Mladej Boleslavy. Tam podala žiadosť o milosť prezidentskej kancelárii, ale to neprichádzalo do úvahy. Šiesteho mája 1954 bola presunutá do Komárna. Krajský prokurátor odporučil bratislavskému súdu, aby odpustil jednu tretinu trestu, prezident jej 24. decembra 1954 odpustil štyri roky z trestu. V júni 1954 ju presunuli do Želiezoviec. Pre zhoršený zdravotný stavu ju 12. februára 1955 previezli do Nitry. Prvého marca 1955 ju previezli do väzenskej nemocnice v Brne, kde 21. marca 1955 zomrela na infekčnom oddelení. Pochovali ju na brnianskom cintoríne a vyše mesiaca o jej úmrtí neinformovali.

Občania z Búrov boli medzi prvými, ktorí sa postavili na obranu svojej viery a cirkevných predstaviteľov proti boľševickým metódam budovania komunistickej spoločnosti. Vážili si svojich kňazov, ktorí boli verní svojej Cirkvi a biskupom, a chceli si svojich pastierov brániť. Nešlo o hystériu ani o davovú psychózu. O život prišli dve ženy a mnohí niesli ujmu na zdraví po celý život. Tiež boli prenasledovaní a diskriminovaní oni aj ich rodinní príslušníci. Niektorí boli rehabilitovaní, ale tí, ktorí po vyšetrovacej väzbe neboli súdení, nemali rozsudok a o rehabilitáciu žiadať nemohli. Väčšina z týchto obrancov viery pred nastupujúcou komunistickou mocou už nežije, ale sú príkladom v odvahe verejne vystúpiť za Krista a jeho Cirkev, aj mementom pre ďalšie generácie. Tieto udalosti spred desaťročí dnes v obci pripomínajú viaceré pamätné tabule a obyvatelia si ich pripomínajú aj slávnostnými podujatiami.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:

Borský Mikuláš 1394–1994; Záhorské múzeum Skalica, 1994

Peter Brezina: Nepokojné jesene v Borskom Mikuáši v rokoch 1949–51; In Zborník Záhorského múzea v Skalici  6, ZM Skalica, 2011

Peter Gerhart: Tri dni nijak...; rukopis uložený v Štátnom archíve Trnava, pracovisko Skalica

Peter Gerhart: Tri dni nijak...; In Rudolf Dobiáš: Triedni nepriatelia III.; Vydavateľstvo Michala Vaška, 2010

Veronika Lagová: Smrť za mrežami; Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006

Stanislav Májek: Aby sa nezabudlo; www.borskymikulas.sk

Viliam Mitošinka: Pamäti kňaza; Lúč, Bratislava, 1992