14. marca 2020

Anton Lauček – slovenský spisovateľ a prozaik

Anton Lauček

Anton Lauček (*1950) študoval na Strednej všeobecnej škole v Ružomberku, v rokoch 1970–1974 na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici slovenčinu a nemčinu a v rokoch 1979–1985 diaľkovo popri zamestnaní na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove slovenčinu a históriu. Pôsobil ako vychovávateľ v domove mládeže, učil na stredných školách v Ružomberku, Liptovskom Hrádku a Liptovskom Mikuláši, neskôr sa stal riaditeľom Domova mládeže v Ružomberku. Dva roky pôsobil v slobodnom spisovateľskom povolaní. Pôsobil aj ako pedagóg (Katecheticko-pedagogická fakulta sv. Ondreja v Ružomberku – dnes Katolícka univerzita, Fakulta humanitných vied Žilinskej univerzity). Debutoval knihou poviedok Zelená modrá (1982). Z ďalších knižiek spomeňme aspoň niektoré: historická novela Cez utrpenie (1997), román Pušky v hrnci, granáty v kredenci (1993), román zo školského prostredia Keď lastovičky nemôžu lietať (2006), román o Andrejovi Hlinkovi Andrej (2007).

Prinášame z pera spisovateľa Antona Laučeka dva príbehy:

Učiteľ
V prvej triede základnej školy sme mali starého pána učiteľa, už skoro dôchodcu. Naučil nás čítať a písať tak, že sme to nikdy nezabudli. Okrem toho vedel hrať na husliach, a nie hocijako. Písala sa druhá polovica päťdesiatych rokov, vtedy už, ako o Stalinovi konštatuje klasik, „ľudožrút otrčil kopytá“, no jeho pohrobkovia v Československu v strachu o svoju nadvládu nad národmi zapriahnutými v červenom chomúte upevňovali teror a pritvrdzovali komunistické praktiky. Každý deň, skôr ako sa o ôsmej ráno začalo vyučovanie, sme vstali, pán učiteľ vzal zo skrine husličky, naladil struny, zafidlikal, a triedou černovčanskej školy, postavenej hlavne zásluhou rodáka Andreja Hlinku, zaznela Pieseň práce:
Znej pieseň slávna, vznešená,
chváľ prácu, ktorá jediná
vie ľudstvo k blahu viesť.
Veď všetko, čo tu človek má,
len práca dáva statočná,
buď práci česť, buď práci česť!
Význam a obsah spievaného naše prvácke hlavičky vtedy sotva chápali. Až po dospievaní sa mohlo posadať do lavíc a otvoriť šlabikáre a písanky. Černovčanská základná škola stojí pod vŕškom, na ktorom vyrástol štíhly neogotický kostol, známy v slovenských dejinách pre udalosti v roku 1907. Jeho zvony vždy presne ohlasovali poludnie. Náš pán učiteľ, len čo zazneli, zakaždým prerušil hodinu a prikázal nám, svojim žiakom, vstať, prežehnať sa a zopnúť ruky. Vedel, že práca, hocijako ospevovaná, a aj tá naša, prvácka, nestojí za nič, kým sa nespája s požehnaním. Známe „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania“ sa snažil naplniť do bodky. A tak sme sa spolu pekne nahlas pomodlili Anjel pána.
Bol to múdry učiteľ.

„Dvestopäťdesiatpäťka“
Po roku 1989 sa na rodný Liptov vrátil starý pán, bývalý účastník SNP. Pred komunistami, ktorí zneužili ideály slobody a prenasledovali jej propagátorov, ušiel po vojne do Ameriky. Po návrate si (akože ináč) zaspomínal:
„Nemci nás tlačili, vedeli sme, že sa dovalia s ťažkou technikou, nuž veliteľstvo rozhodlo čím skôr vykopať protitankové priekopy tam, kde sa jediná prístupová cesta najviac zužovala. Utekali sme do najbližšej dediny, bolo zapotreby čakany, lopaty, a prosili sme ľudí, aby nám pomohli. Z domu do domu, ale všade odmietli. Človek aj teraz chápe, báli sa, čo bude, keď nemecké jednotky obsadia obec. Jeden z domácich nás, keď sme prosili o pomoc, hnal zo dvora bičom. Myslel som vtedy, že ho zastrelím, ale ušiel do sadu, ja som za ním pustil dávku, čo ho štrajchla trochu do ruky. Kopali sme teda sami, no veľa sa nestihlo, lebo Nemci dorazili veľmi skoro. A tak sme aj my utekali kade ľahšie.“
Potom sa starý pán priznal, že teraz, po desiatkach rokov, bol znovu obhliadnuť tie miesta, kde sa ako osemnásťročný preháňal so samopalom. Zabočil aj do dediny, obzrel si kostol, nový obchod, školu, sadol si do krčmy. A čo ho šokovalo?
Viac ako polovica tamojších dôchodcov poberá finančný príspevok za to, že sa zúčastnili protifašistického odboja. Kopali vraj protitankové priekopy. Aj to prezradili, ako sa dá „dvestopäťdesiatpäťka“ získať. Kto zohnal najmenej dvoch svedkov, ten príspevok a výhody s ním spojené získal. Nuž dosviedčali jeden druhému, systémom „ja dosvedčím tebe, ty dosvedčíš mne“. A chlapíkovi, ktorý hnal zo dvora partizánov bičom, udeľujú pri každom okrúhlejšom výročí metál. Údajne odboj proti Nemcom vtedy s nasadením vlastného života organizoval. A bol aj ranený.


Redakčne pripravil: Milan Kupecký
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.

1 komentár:

  1. Anonymný14.3.20

    Samochvála smrdí, ale je to vhodný a výborný príspevok. Je podľa mňa na čase písať, polemizovať a vôbec prestať sa točiť okolo volieb, ktoré n v podstate nič neriešia, okrem dobrého zárobku poslancov za málo muziky...Pán Maršálek v mene HUMORIKONU.SK ďakujem za uverejnenie príspevku, ktorý si iste každý priaznivec Priestornetu rád a so záujmom prečíta! milan

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.