Morové rany v Skalici

Ani Skalicu v minulosti neobišli viaceré morové epidémie, ktorým podľahlo mnoho jej obyvateľov. Hrozná morová rana, o ktorej sa dá dozvedieť z historických prameňov, postihla mesto v prvej polovici 15. storočia, keď cez Skalicu na Slovensko vstupovali husitské vojská. Morová rana neobišla Skalicu ani v roku 1535.

Ťažkou skúškou pre Skalicu bolo, keď sa sedmohradský knieža Juraj Rákoci dostal s vojskom medzi Hodonín a Břeclav a jeho spojenci Švédi sa zmocnili okolitých miest. Pod vedením generála Dughafa švédske vojská 20. apríla 1645 obsadili aj Skalicu a vyplienili ju. Vtedy bola zastavená všetka úradná činnosť mestskej správy a ďalší zápis o zasadnutí magistrátu možno nájsť až z februára 1646. Z neho je možné sa dozvedieť, že horšie než Švédi hospodáril od augusta 1645 do januára 1646 hrozný a nenásytný mor.

Moru vtedy podľahlo mu v Skalici viac ako 5.000 ľudí. Podľahol mu aj kapitán mesta Baltazár Kozma, senátori Juraj Pográny a Martin Schwoncz, 68 šľachticov a úradníkov, sedem rehoľníkov, deväť kazateľov Jednoty bratskej, 1.400 mešťanov, ktorí boli pochovaní pri farskom kostole, asi 3.000 príslušníkov mestskej chudoby, poddaných, vojakov, utečencov zo Sudoměříc, ktorí boli pochovaní na predmestskom cintoríne „Pod agátkami“ a v blízkosti Mondokovho kríža. Niektorých pochovávali na začiatku epidémie v záhradách pri domoch, aby sa mor nešíril.

Strážnická matrika z roku 1646 uvádza dokonca 7.000 obetí tohto moru v Skalici. V Strážnici zahynulo asi 1.500 ľudí a v Hodoníne zostalo nažive len 570 obyvateľov. Vysoký počet obetí moru v Skalici je možné vysvetliť tak, že do celkového počtu obetí boli zahrnutí i vojaci a utečenci, ktorí v meste hľadali útočisko pred vojnou. Aj františkáni pomáhali liečiť, vysluhovali sviatosť pomazania chorých a poskytovali nielen duchovnú útechu. Z dvadsiatich deviatich osôb žijúcich v kláštore zomrelo dvanásť.

Ďalšia epidémia moru prišla do mesta v roku 1680 v čase povstania Imricha Tököliho. Mor zúril od augusta do októbra. Vtedy zomrel aj dlhoročný notár mesta Ján Rakolupský a všetci paulíni a jezuiti, ktorí vykonávali samaritánske služby. Odmlčali sa priestory gymnázia i chrámu. Keď zomrel 27. augusta jezuita páter Mikuláš Blažkovič, mal ešte slávnostný pohreb. Keď zomrel v septembri páter Mikuláš Padela, darca dedičstva v prospech gymnázia, iba traja nosiči niesli jeho telo do krypty v kaplnke sv. Anny a občania mohli len cez obloky sledovať tento smutný sprievod. Mnohé domy zostali prázdne.

Aj v Skalici sa dodržiavali protimorové opatrenia Ordo pestis z roku 1692, vydané kardinálom Leopoldom Koloničom. Prvého septembra 1710 sa stretol slávny senát mesta Skalice s niekoľkým magnátmi, zemanmi a duchovnými v dome richtára a uzniesli sa:

1. Keďže sa na Predmestí rozšíril mor, musia odísť z Predmestia zdraví na jedno miesto a chorí na iné miesto.

2. Pretože dom Zlinských a dom Gajaich v Potočnej ulici sú nakazené, ich obyvatelia, ktorí zostali nažive, musia odísť ihneď z mesta, domy treba zavrieť a strážiť. Okrom toho i podozriví z nákazy, ako Michal Zlinský s celou rodinou a Imrich Jebek, musia hneď odísť.

3. Ak by sa však stalo, čo Božia láskavosť nech ráči od nás a od celého mesta povždy milostivo odvrátiť, že by sa v meste mor ešte viac rozšíril, ustanovujeme šesť zriadencov na vynášanie mŕtvol, ktorí sa budú zdržiavať mimo mesta na majeri Vilinských a od každej mŕtvoly dostanú 50 denárov.

4. Dáme zhotoviť dve truhly, v ktorých budú vynášať mŕtvoly na Hradisko.

5. Mŕtvoly treba vynášať cez Dolnú bránu, zdraví ľudia však budú chodiť Hornou bránou.

Tiež bol zakázaný prístup do mesta Moravanom. Okrem týchto zdravotných opatrení mesto použilo i nadprirodzené prostriedky na záchranu pred morom. Iste to boli jezuiti, ktorí upozornili obyvateľov na mocný príhovor sv. Františka Xaverského, keď pri prevážaní jeho pozostatkov prestal mor na jednom vzdialenom ostrove. Predstavitelia mesta vtedy zložili sľub, ktorý sa zaviazali dodržiavať; každoročne sa obnovuje 3. decembra pri bohoslužbách primátorom mesta aj v súčasnosti.

Vtedajšia medicína používala ako protimorový ochranný prostriedok víno a na dezinfekciu ocot a dym z borovíc. Šatstvo, bielizeň a predmety, ktoré používali nakazení, sa spaľovali. Mor zúril do marca 1711. Po jeho skončení z vďačnosti postavili kaplnku sv. Františkovi Xaverskému.

Vo františkánskom kostole sa ľudia modlili za odvrátenie moru, časté boli sväté omše, pátri vysluhovali sviatosti, spovedali a dávali pomazanie chorých, rozdávali liečivé rastliny a dezinfekčný prostriedok, ktorým bolo vápno. Vtedy nik z františkánov nezomrel, ba ani zo študentov, ktorých poslali do Hlohovca, ale keďže ich tam nevedeli uživiť, zakrátko sa vrátili späť.

V roku 1805 priniesli mor do mesta Napoleonom porazené rakúske a ruské vojská, ktoré sa utáborili medzi Skalicou a Holíčom. Morová rana zachvátila mesto i vidiek a vyhubila aj celý profesorský zbor a značnú časť žiakov gymnázia. Bývalo aj deväť pohrebov denne. Vojakov pochovávali v priekopách pod evanjelickým cintorínom. Stalo sa, že sa aj niektorí, pokladaní za mŕtvych, prebrali. Aj v roku 1810 vypukol mor a zomrelo vtedy 145 ľudí, v jeden deň bolo až šestnásť pohrebov.

V roku 1831, keď zas cholera kosila životy v celej krajine, neobišlo to ani Skalicu. Epidémia vypukla koncom augusta a trvala do polovice novembra. Počas nej sa o nakazených starali skupiny dobrovoľníkov, inštruované mestským lekárom Gernyom – Grňom, a v nemocnici rehoľníci – milosrdní bratia, ktorým sa podarilo zachrániť polovicu nakazených. Obetiam bol postavený spoločný pomník s nápisom „Tu je pochovaných štyristo osemdesiattri tiel vyhasnutých nákazou,“ ktorý inšpiroval maďarského básnika Guylu Juhásza, keď pôsobil ako profesor na tunajšom gymnáziu v rokoch 1902–1903, k týmto veršom:

Ja predsa myslím na ich nemé hroby
a kriesim pamäť všetkým.
Každému kahanček na hrob dám a veniec tiež,
pokojné tiché sníčky želám im.
Nech sú šťastnejšou pôdou lepšej budúcnosti,
na ktorej miesto bodľačia vyrastie dobroty kvet.
Nežili tak márne.

V roku 1866, počas pruskej vojny, priniesli na Záhorie vojaci choleru, ktorá škodila deväť týždňov. Veľkú starostlivosť chorým vtedy venoval evanjelický farár Ľudovít Lichard. Jeho brat Daniel Gabriel Lichard, autor príručky o ochrane proti cholere Poučení o cholere (1849), zomrel na zoslabnutie po tejto chorobe. V Skalici od júla do septembra zomrelo 566 ľudí. Františkáni slúžili omše niekoľkokrát denne, pobožnosti mali aj členovia tretieho rádu. Cholera menšieho rozsahu sa spomína aj v roku 1873. Vtedajší mestský lekár MUDr. Ján Felbert vyliečil 700 pacientov.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:

Peter Brezina: Harmonizujúce dielo františkánov v Skalici v 15.–21. storočí; Ateliér knihy, Mokrý Háj, 2012

František Buchta (editor Pavol Dinka): Skalica a Záhorie / Mesto stíhané morom a cholerou; Formát, Skalica – Bratislava, 2008, str. 183–187

Richard Drška: Mestská správa Skalice do roku 1711; Záhorské múzeum, Skalica, 2016

Kolektív autorov: Skalica v minulosti a dnes; Obzor, Bratislava, 1968

Jozef Šátek: Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu; SSV, Trnava, 1946

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!